Zomrel Stano Filko

Ráno o deviatej prišla pozvánka na výstavu Stana Filka. Týka sa bielej farby. Kto pozná systém, ktorý vytvoril, tak vie, že biela je posledná, najvyššia. Piata dimenzia. Symbolizuje život po živote, čisté duchovno, miesto bez času a priestoru, transcendenciu, ontológiu, metafyziku.

O pár hodín neskôr prišla druhá správa. Stano Filko zomrel. S extrémnou dávkou čierneho humoru by sa dalo povedať, že si to takto musel naplánovať. Lebo všetko, čo kedy urobil, do seba presne zapadá. „Všetky javy, idey, vedomosti, pojmy a fakty neúnavne celý život usporadúval do štruktúr podľa základných farieb svojho systému – do štyroch živlov, piatich dimenzií a siedmich čakier, neskôr dvanástich, ktoré podľa neho symbolizovali Energie tela a ducha človeka,“ hovorí Lucia Gregorová Stach.

„Už idem do 5. dimenzie,“ povedal Filko tento rok a nemýlil sa.

Dlhé roky tvrdil, že v rokoch 1945 a 1952 už prežil dve klinické smrti a to do značnej miery ovplyvnilo jeho život aj tvorbu. Túto, tretiu, už neprekonal. Mal 78 rokov. V utorok, pri otváraní Bielej výstavy, už bude na mieste, kde neexistuje čas ani priestor, ako si ho predstavoval.

Mne sa nikdy netvorilo najhoršie ani najlepšie, lebo ja netvorím, ja to mám ako vnútornú fanatickú povinnosť. Stano Filko (1996)

Po veľkých veciach stále treba túžiť, až do smrti. Stano Filko (1983, v liste z New Yorku priateľom a Slovensko)

Ten systém funguje

„Bol geniálny. Výnimočný umelec. Zázrak. A jeho systém, nech znie akokoľvek šialene, skutočne funguje. Myslím, že sa ním naozaj dotkol podstaty. Keď sa do neho zahĺbite, pochopíte, že to všetko dáva zmysel, napriek tomu, ako eklekticky pracoval s informáciami a poznaním. Skrátka to funguje. A všetky diela, ktoré kedy vytvoril, sú čiastočkami tohto jeho systému a celoživotného diela, v ktorom je ohromná energia. Je to nádherné, výnimočné dielo, a to aj z hľadiska vizuálnej stránky,“ hovorí Mira Keratová.

Je kurátorkou výstavy s témou bielej farby, piatej dimenzie, ktorá sa otvára budúci utorok. Nasleduje za výstavami o americkom období a kozmologickej téme Filkovej tvorby, za ktorými stála kurátorka Nina Vrbanová.

„Osobitá – a myslím, že skutočne jedinečná – bola konzistentnosť programu a ideí jeho tvorby od 60. rokov až po súčasnosť,“ hovorí Vrbanová. „Podstatou jeho konceptu bolo prepojenie života a umenia, pričom sa usiloval vyjadriť povahu a princípy bytia. Náboženské, vedecké, existenciálne. Mimoriadna bola aj škála médií, v ktorých pracoval. Ich výtvarná kvalita a hodnota sú pritom rovnorodými. Stano Filko mal na to parametre univerzalizujúcej osobnosti, ktorá výrazne prekročila hranice nášho umeleckého kontextu.“

Priekopník

Stano Filko začal študovať koncom 50. rokov na bratislavskej VŠVU v ateliéroch Dezidera Millyho a Petra Matejku. Veľmi skoro začal v prostredí domácej scény vytŕčať. V jeho tvorbe sú prítomné všetky dôležité dobové trendy – pop-art, nový realizmus, Fluxus, koncept aj „divoká“ maľba. Vystavoval na významných medzinárodných prehliadkach.

„Bol priekopníkom, nielen u nás, ale aj v kontexte svetovej scény. Unikal lokálnym rozmerom aj názorom a nič iné než svetová úroveň ho vlastne nezaujímalo. U nás patril k priekopníkom umenia inštalácie, environmentu a patrí k zakladateľom konceptu u nás. A ako jeden z mála zo staršej generácie zasiahol aj do oblasti nových médií. Vlastne je oveľa ťažšie povedať, čo nerobil, ako to, čo robil, lebo pole jeho pôsobnosti bolo naozaj obrovské,“ hovorí Aurel Hrabušický, kurátor SNG.

S Filkom sa spoznal až začiatkom 90. rokov, keď za ním letel do USA. Filko totiž v roku 1981 emigroval – žil v Nemecku, Kanade a USA. Domov sa vrátil po revolúcii v roku 1991 a začal prepracúvať svoj „dynamický kozmologický systém“, hovorí kurátorka SNG Lucia Gregorová Stach. Celý ateliér na Snežienkovej ulici premenil na dielo, organickú štruktúru pozostávajúcu z množstva fragmentov.

„Filkov svet je naozaj fascinujúci. Okrem výstav a diel to prezrádzajú aj jeho kresby, náčrty, projekty, text arty a najrôznejšie koláže, montáže a nájdené materiály. Jeho myšlienky a vízie prezrádzajú neukojiteľnú túžbu pochopiť život, svet, vesmír a miesto jednotlivca v ňom,“ hovorí Gregorová. „Na mňa zapôsobil šírkou svojho výtvarného myslenia a svojou absolútnou, fanatickou oddanosťou umeleckej tvorbe. Mnohí sa začudujú, keď poviem, že aj pokojom – to pre neho nebolo v živote typické.“

Fakt je, že Filko bol skôr dynamickým, hyperaktívnym, trochu hrmotným človekom, ktorý nikdy neustával. Jeho inštalácie naberali na priestore – vnútornom aj fyzickom. „Bol to človek neustále nespokojný – so svojím statusom, s okolím a nároky na umenie, tvorbu a spôsob života neustále zvyšoval,“ hovorí Hrabušický.

Vlastný vesmír

Lucia Gregorová Stach so Stanom Filkom spolupracovala v posledných rokoch, vlani pripravovala výstavu v poľskom múzeu Zachęta, teraz s Aurelom Hrabušickým pracujú na sérii publikácií, ktoré mapujú Filkovu tvorbu. Do konca roka by mala byť hotová prvá z troch častí. Všetky doterajšie pokusy zhrnúť Filkovo dielo do jednej väzby vždy zlyhali.

„Fungoval ako počítač, ktorý sa priebežne aktualizuje. Neviete presne kedy a prečo, ale skrátka tie aktualizácie prichádzajú. A tak to fungovalo aj uňho. Vytvoril systém sveta, ale neponúkal ho ako svoj vynález. Neustále ho prepracúval, k zmenám prichádzalo samovoľne a nepredvídateľne, presne tak, ako keď sa dnes aktualizuje počítač. Kreslil obrovské priestorové diagramy, v ktorých zlučoval rôzne jednotky a vrstvy bytia, pre ktoré hľadal špecifické pomenovania,“ hovorí Hrabušický.

S Filkom sa strávil začiatkom 90. rokov v Amerike dva týždne a tie boli prelomové. „Musím byť osobný, neviem to teraz inak. Pre mňa to bol najdôležitejší výtvarník, ktorý mi vstúpil do života. Keď som ho spoznal, bolo to, ako keď roky sedíte na nejakej divadelnej hre a čakáte na pointu. S ním prišla. Stretnutie s ním mi otvorilo oči. Ukázal mi rozdiel medzi naším regionálnym myslením a povedomím o svetovej kultúre,“ hovorí Hrabušický.

„Nikto ma v názoroch na umenie neovplyvnil viac než on,“ pridáva sa Fedor Blaščák. „Medzi umením a životom nerozlišoval, čo sám mohol chápať ako presahovanie ega do nadsubjektívnej, objektívne existujúcej skutočnosti umenia. Jeho priaznivci tomu po čase prestali sekundovať a  tým ich od seba vždy odohnal.  Skrátka, pri ňom to bolo vždy VŠETKO alebo NIČ. Všetky záhady sveta a umenia sa v jeho prítomnosti mohli stať samozrejmými, hoci aj obyčajné veci každodenného života ostali nemožnými. Neznášal malomeštiactvo a jeho povrchný individualizmus.“

Všetko alebo Nič

Prijať jeho umenie cez obrazovku počítača je asi náročné. Je príliš široké, univerzálne a treba poznať jeho systém. Čo sa však tiahne jeho tvorbou od začiatku, je neustále preskúmavanie sveta, vesmíru a seba v ňom z perspektívy presahujúcej rámec bežného uvažovania.

„Cítil sa ako človek v orbite. Ťažko sa zbavoval bežných starostí, ktoré tu zažíval, aj počas ‚normalizácie‘. Zaujímalo ho prenikanie do nekonečného priestoru. Tému kozmu nevnímal len ako niečo vonkajšie, čo možno pozorovať. Vo svojich početných textoch vychádzal z reálnej reči, ale bol to zvláštny novotvar, ktorým sa snažil mapovať svoj vnútorný vesmír. A kto s ním trochu pobudol, uvedomil si, že zvádza večný zápas svojho nároku na absolútno. To je pre neho príznačné,“ hovorí Hrabušický.