Denník N

Obchodník s husacinou zachránil stovky Židov v parníku na Dunaji

Bratislavský obchodník a záchranca Židov Aron Grünhut. Foto – Archív Martina Mózera
Bratislavský obchodník a záchranca Židov Aron Grünhut. Foto – Archív Martina Mózera

Za svoj život mu vďačí viac ľudí ako sirovi Nicolasovi Wintonovi. Napriek tomu meno Aron Grünhut dnes mnohým nič nepovie. Bratislavčan zorganizoval dramatickú plavbu parníkmi po Dunaji.

Tesne pred búrkou došlo k jednej vážnej veci. Motorový čln priniesol kapitánovi lode Kráľovná Alžbeta písomný rozkaz, aby sa okamžite otočil a vrátil do Bratislavy, pretože nie je šanca, aby sa cestujúci mohli vylodiť. Na druhú noc ma Dr. Brackl zobudil s tým, že lode plávajú proti prúdu. Zalarmoval som lodnú políciu a s namiereným revolverom v ruke som sa postavil pred kapitána: aby bolo jasné – radšej vyhodím loď do vzduchu, než by som dal súhlas na návrat do Bratislavy. Kapitán pochopil, že to myslím vážne a som odhodlaný na všetko. Spamätal sa a rozkázal dôstojníkom zastaviť loď.
(z knihy Arona Grünhuta, Katastrofa slovenských Židov)

Keď si prečítate tieto riadky, môže sa stať, že hlavná postava príbehu z neveľkého bulharského prístavu Svištov z leta 1939 bude na prvý pohľad pôsobiť ako hrdina akčného filmu, a nie ako obyčajný bratislavský obchodník. No pri Aronovi Grünhutovi je ťažké dať na prvý dojem.

Zrejme by vám nikdy nenapadlo, že tento oholený elegán s fúzikmi a košeľou s motýlikom patril počas Prvej ČSR k predstaviteľom bratislavskej ortodoxnej židovskej obce. A rovnako by ste asi neprišli ani na to, že dramatickú ilegálnu plavbu stoviek Židov zo strednej Európy do Palestíny pár dní pred vojnou zorganizoval niekto, kto sa roky živil tým, že od sedliakov skupoval husaciu pečeň a vyvážal ju do Francúzska.

 

Organizátori plavby do Palestíny, Aron Grünhut druhý sprava. Foto - Archív Martina Mózera
Organizátori plavby do Palestíny, Aron Grünhut druhý sprava. Foto – Archív Martina Mózera

Aron Grünhut sa narodil v roku 1895, vtedy ešte v Prešporku, v početnej a zbožnej židovskej ortodoxnej rodine. Mal sedem súrodencov, jeho otcom bol bratislavský hostinský Viliam Grünhut, matka Fani pochádzala z rodiny veľkostatkára z Dunajskej Stredy. Už v detstve, ako 11-ročný prišiel o otca. Fani, ktorá bola dobrá kuchárka, si otvorila jedáleň na bratislavskej Zámockej ulici, kde, ako spomína Aronov syn Benny, chodili robotníci z okolia na horúcu polievku s čiernym chlebom.

„Som si istý, že ako dieťa z ôsmich súrodencov tu musel matke pomáhať, ak nič iné tak aspoň s riadmi či upratovaním,“ myslí si Benny. Mladý Aron sa obchodu venoval aj ako učeň a po vojne, v ktorej chvíľu slúžil rakúsko-uhorskej armáde ako sanitár v nemocnici, zostal pri gastronómii. Vďaka známosti s jedným Maďarom, ktorý mal stánok s lahôdkami na trhu v Paríži, začal do Francúzska vyvážať husaciu pečeň, ktorú skupoval od sedliakov.

„Mal špeciálnu dohodu, vďaka ktorej mohol pečeň posielať chladiacim vagónom pripojeným k Orient Expresu, ktorý na ceste z Istanbulu do Paríža zastavoval aj v Bratislave,“ vysvetľuje Aronov dodnes žijúci syn Benny. Biznisu sa darilo natoľko, že Grünhutovi ľudia začali nakupovať husaciu pečeň pre francúzsky trh nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku a Rumunsku.

V židovskej obci v Bratislave

Grünhut bol od roku 1919 ženatý a postupne sa mu narodilo päť synov. S rodinou žil na bratislavskej Ventúrskej ulici, neskôr sa presťahovali na Heydukovu. Patril k prívržencom novovzniknutej Československej republiky a popri podnikaní získal aj mnoho čestných funkcií v bratislavskej židovskej obci.

Pracoval v niekoľkých dobročinných spolkoch, pôsobil v predstavenstve Židovskej nemocnice v Bratislave a bol členom židovského pohrebného bratstva Chevra Kadiša. Vďaka čestným funkciám sa zaujímal o svoju komunitu, vďaka cestovaniu za obchodom po Európe videl, aký osud jej hrozí. Pomáhať Židom začal ešte skôr, než sa u nás dostala k vláde Hlinkova slovenská ľudová strana, a s ňou aj Hlinkove gardy.

Krátko po anšluse Rakúska v marci 1938 medzi rakúskymi Židmi vypukla panika. Mnohí z nich sa rozhodli pre útek za hranice. Necelú tridsiatku utečencov z Frauenkirchenu, dedinky neďaleko maďarských aj slovenských hraníc, chytili maďarskí strážnici v Rajke. Nahnali ich do maštale pre dobytok a pripravovali späť k vyhosteniu do Rakúska. Keď sa o tom Grünhut dozvedel, rozhodol sa im pomôcť a prepašovať ich na Slovensko, ktoré bolo v tom čase ešte ako-tak bezpečnou krajinou. Navyše tu žili ich príbuzní.

Podarilo sa mu zlomiť veliteľa maďarskej pohraničnej stráže, dohodnúť sa s podunajskými rybármi a s pomocou známych dokonca presvedčiť slovenských žandárov, aby sa v tom čase vzdialili od pohraničnej čiary – a nič nevideli. Rakúski Židia z Burgenlandu našli úkryt na Slovensku.

No už v tom čase bolo zrejmé, že podobnú pomoc ako Rakúšania budú čoskoro potrebovať aj tí, ktorí žijú na Slovensku. „Bolo to na Turíce, na Šavuot 1938,“ spomína Grünhut vo svojej knihe, kedy už naplno pocítil, že domáca politika sa mení. „Celú bratislavskú železničnú stanicu obkľúčila Hlinkova garda s transparentom ‚Slovensko Slovákom – Palestína Židákom‘ (…) Gardisti pochodovali v desaťstupoch a revali ‚Židia von!‘ Polícia sprevádzala pochodujúcich gardistov po Štefánikovej ulici až po trhovisko, pred Tatra banku. Zhromaždilo sa ich tu asi 6000.“

Mesiace v zemi nikoho

Ľudáci sa ujali vlády po Mníchove a Viedenskej arbitráži na jeseň 1938. Republika prišla o pohraničné územia, ktoré zabrali Nemecko a Maďarsko, na Slovensku bola vyhlásená autonómia. Ľudácka autonómna vláda na Slovensku využila situáciu a násilne vysťahovala niekoľkotisíc slovenských Židov na južné územia, ktoré mali zabrať Maďari. Deportácie, o ktorých sa málo vie, sa odohrali ešte pred vznikom Slovenského štátu.

O židovských obyvateľov Československa nestálo ani Maďarsko. Veľmi rýchlo ich presunulo k hraniciam a tisícky Židov uviazli v hraničnom pásme, teda na území nikoho. Začali tu vznikať utečenecké tábory v okolí dnešných dedín či miestnych častí Miloslavov, Veľký Kýr či Nové Košariská. Grünhut aj teraz chodil pomáhať. A ako vyplýva z jeho zápiskov, v záujme ľudí občas prekročil to, čo bolo povolené zákonom.

Provizórny utečenecký tábor na území nikoho, v okolí dnešných Nových Košarísk. Zdroj - Archív Martina Mózera
Provizórny utečenecký tábor na území nikoho, v okolí dnešných Nových Košarísk. Zdroj – Archív Martina Mózera

„Ako prvú sme postavili kuchyňu a vykopali studňu,“ píše. „Koma Fried a Ungerfeld sa ujali varenia a uzimení, skrehnutí ľudia konečne dostali horúci čaj. Napoludnie už stálo desať veľkých barakov krytých celtami a na obed už dostali ľudia dokonca aj zemiakovú polievku, takže mali trochu lepšiu náladu. Cestou späť sa mi podarilo do Bratislavy prepašovať pár ľudí, medzi nimi aj Izidora Fleischmanna a jeho ženu. Pravdaže, do vlastných bytov nemohli, tie boli zapečatené.“

Viac ako na hrane sa Grünhut pohyboval aj po vzniku Slovenského štátu, keď sa na Slovensku začali udomácňovať nielen nemeckí poradcovia, ale aj príslušníci gestapa. Tí raz uniesli do Rakúska bratislavského židovského obchodníka s konfekciou Judu Goldbergera. „Najprv ho odvliekli do Kittsee a zavreli do nejakej budovy, potom ho premiestnili do pivnice s uhlím a tam ho do krvi zbili. Žiadali priznanie, prečo chcel za Führerovu hlavu zaplatiť milión.“

Goldberger nezmyselné obvinenia popieral. Grünhut sa ho pokúšal dostať späť na Slovensko oficiálnymi cestami, no slovenské úrady nemali moc ani záujem dostať svojho občana späť do krajiny. Nakoniec prišla z Rakúska ponuka: ak židovská obec zloží necelých 2-tisíc ríšskych mariek, Goldberger bude doma. Peniaze zháňali ťažko, ale zohnali. No obchodník sa už na Slovensku dlho nezdržal. Keď ho pustili, ušiel do Budapešti.

Desať chlapcov pre Wintona

Ešte pred svojou najväčšou záchrannou akciou, plavbou dvoch parníkov s vyše tisíckou Židov po Dunaji a ďalej do Palestíny, sa Grünhutovi podarilo dostať desať bratislavských židovských detí do vlakov, ktoré z Prahy vypravoval sir Nicolas Winton. Britskému záchrancovi sa podarilo zorganizovať odchoch 669 československých židovských detí do Británie. Ako sa neskôr ukázalo, zachránil im život.

Grünhut oslovil bratislavských rabínov a spolu s nimi vybral desať chlapcov z ortodoxných rodín, ktorým vybavil doklady a poslal ich do Prahy. V júni 1939 sa všetci dostali do Londýna a vojnu prežili v Anglicku. Bol medzi nimi nielen Aronov syn Benny, ale aj dnešný hlavný rabín v Jeruzaleme Tibor Weiss a londýnsky rabín Kurt Stern.

tibor-p1a7rq3tu8cmj1e6vtuc1eni187h
Doklady malého Tibora Weissa, neskoršieho hlavného rabína v Jeruzaleme, ktorého Aron Grünhut dostal do Wintonovho vlaku. Zdroj – Archív Martina Mózera

Po vzniku Slovenského štátu mnohí slovenskí Židia stále verili, že sa ich situácia upokojí. Po mesiacoch útrap krajina dokonca prijala naspäť svojich občanov, ktorých predtým deportovala na územia zabrané Maďarskom. No protižidovská propaganda silnela a Aron Grünhut sa pred letom 1939 podujal na svoju najväčšiu záchrannú misiu.

Spolu s ďalšími predstaviteľmi židovskej náboženskej obce začal zháňať peniaze na cestu pre stovky slovenských, ale aj maďarských Židov, ktorí sa pred nacistickou hrozbou rozhodli vysťahovať do Palestíny. Grünhut prenajal dva parníky, Kráľovnú Alžbetu a Cára Dušana, ktoré mali vysťahovalcov dopraviť do bulharskej Varny, odkiaľ by pokračovali ďalej.

So sebou si toho nemohli zobrať veľa, podľa Grünhutových zápiskov len 50 až 60 kilogramov batožiny. Zásoby na cestu obstaral on. „Sucháre a trvanlivý chlieb, maces od Schindlera a Jedlina, suchú salámu od Lustiga, mäsové a zeleninové konzervy, kyslú kapustu, strukoviny, sušené mlieko, cukor, múku, ryžu, kávu a koloniálny tovar,“ spomína.

Zo života na parníku Kráľovná Alžbeta. Zdroj - Archív Martina Mózera
Zo života na parníku Kráľovná Alžbeta. Zdroj – Archív Martina Mózera

Slovenské úrady v tom čase židovskej emigrácii nebránili, dokonca ju skôr vítali, a tak oba parníky 3. júla 1939 vyplávali z Bratislavy. Pôvodne mala plavba trvať šesť dní a židovskí utečenci zo Slovenska, ale aj Česka či Maďarska, si krátili čas všelijako. „Založili sa jazykové kurzy hebrejčiny, nacvičovali sa divadelné predstavenia a vznikla hudobná kapela pána Reismanna,“ spomínal neskôr Grünhut. Na palube lodí fungovali sprchy, ošetrovne, obuvníci aj krajčíri.

„Počasie bolo pekné a cesta príjemná,“ tešil sa bratislavský obchodník. No nie dlho. Keď parníky v piatok 7. júla dorazili do bulharských vôd, zastihol ich tam rozkaz bulharskej armády, aby sa okamžite vrátili do Bratislavy. Dôvod? Briti, ktorí mali Palestínu pod svojou správou, o ďalších prisťahovalcov nestáli a židovských emigrantov zo strednej Európy považovali za ilegálnych.

Prišlo aj na revolver

Parníky zastavili uprostred Dunaja, vo vodách, ktoré podľa medzivládnej dunajskej komisie boli „uzemím nikoho“. V patovej situácii čakali, čo bude ďalej. Angličania odmietali Židov prijať, slovenská vláda o nich nestála tiež. Ukotvení v neistote čakali Židia zo Slovenska 36 dní, počas ktorých na palube stihli vystrojiť jednému páru aj svadbu.

Už zo začiatku textu je jasné, že keď naozaj hrozilo, že Bulhari parníky otočia, Grünhut neváhal hroziť výbuchmi a revolverom. No v skutočnosti bol jeho um v diplomacii a vyjednávaní. Podarilo sa mu s Bulharmi dohodnúť, aby parníky pristáli v Svištove, nabrali zásoby a dokonca vybavil presun pasažierov na väčšiu nákladnú loď Noemi Julia, s ktorou by mohli utečenci vyplávať aj na otvorené more.

Na lodi Noemi Julia. Zdroj - Archív Martina Mózera
Na lodi Noemi Julia. Zdroj – Archív Martina Mózera

Zostávalo len dohodnúť sa s Britmi. Vďaka pomoci britskému konzulovi v Bukurešti, ktorý potreboval v Bratislave vybaviť záležitosť, o ktorej Grünhut podrobne nehovorí, nakoniec Noemi Julia pristála v izraelskej Haife. Niečo vyše 1350 pasažierov, ktorí postupne na Grünhutove lode nastúpili, v tejto chvíli definitívne unikli pred smrťou. Ich cesta za slobodou trvala nakoniec 83 dní.

Samotný obchodník medzi nimi nebol. Vrátil sa do Bratislavy, kde ďalej pôsobil ako predstaviteľ židovskej ortodoxnej obce. Ako sám spomína, na ďalšie transporty do Palestíny už nemal ani silu, ani prostriedky. No na Slovensku videl deň čo deň, ako sa Židom žije stále horšie.

Od niektorých katolíckych kňazov a ľudí blízkych vláde, s ktorými sa Grünhut poznal ešte z čias Prvej republiky, sa v malom predstihu dozvedel aj o pripravovaných deportáciách. Keď začali chodiť prvé predvolania pre mladých Židov, pustil sa s kolegami do novej akcie. „Rozhodli sme sa zriadiť kryty a bunkre pre mladých ľudí, ktorí sa v termíne registrácie Židov neprihlásili na polícii alebo žandárskej stanici,“ napísal Grünhut vo svojej knihe.

„Skutočne sa aj podarilo zriadiť celý rad takýchto úkrytov: v Bet Hamidraš Chatama Sófera vedľa rituálneho kúpeľa na Zámockej ulici, v benaurischovskom dome na Židovskej ulici, v starej pekárni macesov a v pivnici Veľkej synagógy. K tomu pribudli niektoré súkromné bunkre.“

Okrem úkrytov organizovali pašerácke cesty Židov do Maďarska, kde deportácie neprebiehali. Dnes sa odhaduje, že všetkými týmito spôsobmi sa Grünhutovi podarilo zachrániť až tritisíc ľudí pred odvlečením do vyhladzovacích táborov.

Útek do Budapešti a koniec vojny

Pre činnosť v židovskom odboji začali bratislavského obchodníka stíhať úrady. I keď sa mu vyhli prvé transporty do Poľska, ktoré ľudácka vláda na jeseň roku 1942 prerušila, v roku 1943 ho zatvorili nakrátko do väznice v Ilave. Deti sa mu podarilo už skôr dostať do Británie a Palestíny, manželka a jeho matka sa skrývali v Maďarsku.

Nakoniec do Budapešti ušiel aj on. Mesiace žil pod falošnou identitou, no na jeseň 1944 ho odhalila tajná polícia. V tom čase maďarská nacistická strana Šípových krížov zosadila regenta Miklósa Horthyho, na čelo krajiny sa postavil Hitlerovi oddaný Ferenc Szálasi, a Židom definitívne išlo o život.

Aron Grünhut pod falošnou identitou v Budapešti. Zdroj - Archív Martina Mózera
Aron Grünhut pod falošnou identitou v Budapešti. Zdroj – Archív Martina Mózera

Grünhutovi v tejto neľahkej situácii pomohol český kurič Emanuel Zíma, ktorý pracoval v budove bývalej československej ambasády v Budapešti, ktorú po roku 1939 zabrali Nemci. Ukryl ho v pivnici a i keď prakticky o poschodie nad ním pochodovali esesáci, podarilo sa mu vojnu prečkať, aj keď to nebolo jednoduché.

„Rusi sa blížili, atmosféra v Budapešti bola čoraz neznesiteľnejšia. Keď pre frontovú situáciu nemohli už deportovať vlaky do Poľska, zatknutých Židov jednoducho odviedli k Dunaju, postrieľali a hodili do vody. Keďže medzitým vypukla zima, museli prebíjať ľad na Dunaji, aby mohli mŕtvoly postrkať do vody.“

Sovietske vojská do Budapešti vstúpili 18. januára. „Boli sme oslobodení,“ zapísal si Grünhut krátko. Keď sa v máji vrátil do Bratislavy, bol to preňho šok.

„Ulice bez Židov, vydrancované byty. Hľadal som Židov z domu do domu. Niektorí prežili v bunkroch (…) Najradšej by som bol z Bratislavy odišiel. Hovorilo sa, že niektorí Židia koncentráky prežili, a rozhodol som sa, že zatiaľ budem čakať. Do Bratislavy sa naozaj denne vracali ľudia, čo ušli hrobárovi z lopaty, živé mŕtvoly, chorí, vysilení.“

Aron Grünhut ešte aj teraz pomáhal, sprevádzkoval bývalú jedáleň, pokúšal sa o obnovu židovskej samosprávy. Po vojne načas obnovil svoj biznis s husacou pečeňou, ale komunistický prevrat všetko zmenil. Emigroval do Izraela a v roku 1974 zomrel v Tel Avive.

Kniha jeho spomienok vyšla na jeseň roka 2015.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie