Denník N

Čo naozaj ohrozuje rodiny? Vysvetľujú manželia farári

Martina a Ján Rumanovci (na fotografii Karola Sudora) od roku 2007 pôsobia ako evanjelickí farári cirkevného zboru Veľký Krtíš. Vychovávajú spolu dve deti.
Martina a Ján Rumanovci (na fotografii Karola Sudora) od roku 2007 pôsobia ako evanjelickí farári cirkevného zboru Veľký Krtíš. Vychovávajú spolu dve deti.

Rozhovor s evanjelickými farármi, kde ani raz nepadlo slovo referendum.

Ste evanjelickí farári a manželia, za ktorými chodia aj ľudia v rodinných krízach. Dá sa z toho určiť, čo najviac trápi naše rodiny?

Univerzálna odpoveď neexistuje. Táto téma je komplikovaná, lebo komplikované sú aj samotné vzťahy. Väčšina problémov v nich však určite vzniká z toho, že ľudia sa absolútne nepočúvajú.

Nieže nepočúvajú, dokonca im už na názore druhého ani nezáleží. Mnohé rodiny teda ohrozuje klasické sebectvo. Žijú pod jednou strechou, ale v skutočnosti to nie je život rodiny, len spoločné bývanie viacerých jedincov.

Človek ide naivne do vzťahu s tým, že takto si to zariadi, takto si to predstavuje, a tak to aj bude. Túto chybu zvyknú robiť obe pohlavia. Časom zistia, že spolu vôbec nekomunikujú, a ak, tak len o banálnych veciach.

Neskôr sa už len čudujú, keď prídu ostré názorové strety napríklad vo výchove detí a oni sa nijako nevedia dohodnúť. Lenže ani nemôžu, veď sa vlastne vôbec nepoznajú.

Je to špecifická vlastnosť konkrétnych vrstiev?

Nie, ide to naprieč všetkými druhmi rodín – od najbohatších, vzdelaných až po najchudobnejšie a jednoduchšie. Ľudia bez ohľadu na spoločenské postavenie spolu jednoducho nedebatujú. Vôbec si nevedia spolu sadnúť a rozprávať sa o problémoch.

Ako by aj mohli, keď jeden je pri telke a druhý sa hrá na počítači? Nejde pritom len o dospelých, ale aj o deti. Priemerný rodič sa dnes podľa štatistík rozpráva s potomkami možno päť minút denne. Pritom sa to dá zmeniť úplne banálnymi drobnosťami.

Konkrétne?

Povieme to na vlastnom príklade. Od brata sme už dvakrát dostali puzzle, každé z nich malo 13 200 kusov. Skladali sme ich celá rodina, teda my aj deti. Viete, koľko času sme zrazu mali na rozprávanie sa medzi sebou? Nik totiž nebol obklopený obrazom a zvukom, ktorý by ho vyrušoval v sústredení sa.

Stačí sa teda vykašľať na papučovú kultúru typu televízne seriály a večer skúsiť hocijakú spoločnú aktivitu. Ani neviete ako, zrazu sa len venujete jeden druhému. V rámci bežnej hry si vymeníte toľko dôležitých informácií, až budete prekvapení. Možností je pritom naozaj veľa, puzzle sú len príklad, ich výrobcov však možno aspoň trochu poteším. (smiech)

Je absencia debát v rodinách až taká vypuklá?

Podľa našich skúseností áno, priznávajú nám to priamo manželia. Dokonca aj to, že majú pred sebou tajomstvá. Stáva sa, že za nami príde žena, niečím sa pochváli, ale hneď dodá, že mužovi to povedať nemôže.

Komu to však má povedať, ak nie vlastnému manželovi? Veď on je prvý, čo by o tom mal vedieť. Pritom nejde o žiadnu neveru ani nič strašné, len o bežné veci typu, že si niečo kúpila a nestálo to 30, ale 70 eur. Keby mu to vraj povedala, tak jej určite vynadá a podobne.

Práve toto je však príklad, ako sa vo vzťahu časom naštrbuje dôvera. Ak muž zistí, že žena ho takto triviálne klame, dá jej to pocítiť a už sa obaja vezú z kopca. Tieto veci pritom mali mať vydiskutované dávno predtým, aby žiadne tajomstvá ani nevznikali.

Čo ďalšie ohrozenia rodiny?

Ekonomické problémy. V našom okrese s vysokou nezamestnanosťou to zažívame bežne. Rodiny sú pre ňu často rozdelené tak, že muž či žena, prípadne aj obaja, odcestujú na dva mesiace preč, aby zarobili. Takých tu máme až priveľa, neraz je to pritom tak, že muž robí v jednej krajine a žena v druhej.

Logickým dôsledkom sú deformácie vzťahov, lebo ak partnera vidíte raz za dva mesiace, a aj to len na štyri dni, aby potom znovu na dva mesiace odišiel, nejako vás to poznamená.

Okrem iného to vytvára aj predispozície na neveru, ale nemusíme spomínať hneď to najhoršie – zlé je už to, že vzťah takto postupne chladne. Doma sa zrazu stretávajú akoby cudzí ľudia.

Čo robí s deťmi to, že ich počas dlhodobej neprítomnosti rodičov musia vychovávať starí rodičia, ani nemusíme hovoriť. Môžu sa akokoľvek snažiť, predsa len už sú iná generácia, obvykle už ani nie sú v takej kondícii, takže rodičov plnohodnotne nenahradia.

V podstate nám ani nik nemusí hovoriť, že rodičia sú v zahraničí, na správaní dieťaťa to okamžite vidíme. Jeho stabilita, spokojnosť, vyrovnanosť a reakcie na podnety sú jednoducho iné. Dá sa to odhadnúť podobne, ako dokážeme identifikovať dieťa, ktorého rodičia sa práve rozvádzajú.

Jasnými ohrozeniami sú aj alkohol a násilie.

To predsa ani nemusíme spomínať, je to úplne jasná vec. Alkohol a násilie sú často tiež len dôsledkom toho, čo sme spomínali ako prvé – sebectva. Rodina môže byť zdravá len vtedy, ak jej členom záleží na ostatných.

Fungovať to má nasledovne – ja ako muž sa snažím, aby bola šťastná moja žena, a naopak. K tomu je však dlhá cesta a dopracovať sa k poznaniu, čo odo mňa partner chce a po čom túži, je náročné. Slabí jedinci si to zariadia pohodlnejšie, trebárs začnú piť.

Chodia za vami ľudia aj priamo s prosbou, aby ste im pomohli zachrániť rodinu?

Áno. Za manželkou zväčša chodia ženy, za mnou muži. Málokedy sa však stáva, že prídu ako za nejakým psychológom, skôr je to tak, že robíme nejaké aktivity a oni po nich ostanú, aby sa spýtali na veci, ktoré ich trápia a s ktorými už dlho nevedia pohnúť.

Zrejme to je prirodzené, lebo frustrovaní členovia rodín zväčša nezájdu ani za psychológmi, na Slovensku na to stále nie sme zvyknutí. Ľudia sa hanbia, nechať si poradiť odborníkmi je tabu. Pritom niet pochýb, že keby prišli skôr, väčšina kríz by sa dala vyriešiť.

Čo najviac trápi manželky?

Nezáujem partnera, neochota rozprávať sa, že keď vznikne problém, vytrepe sa radšej k počítaču alebo do krčmy, že nepomôže s deťmi. Žena nevie, ako mu to naznačiť, aby pochopil, že sa deje niečo, čo speje k rozpadu vzťahu. Sú aj prípady nevery, keď žena o tom vie, ale netuší, ako reagovať.

A manželov?

Všimli sme si, že častou príčinou nevery mužov v manželstve nie je nejaká fyzická sexuálna potreba, hoci sa stáva aj to. Oveľa častejšie sa však deje, že muž je neverný, lebo má doma zvláštne problémy vo vzťahu k manželke.

V akom zmysle?

Väčšina mužov potrebuje uznanie. Môžeme si o tom myslieť čokoľvek, ale je to tak. Keď potom muž doma neustále zažíva slovné útoky typu, že je neschopný, nevie opraviť práčku, nevie sa učiť s deťmi, nevie namontovať police, môže sa ľahko stať, že príde do roboty, a tam mu sekretárka, hoci pre neho vôbec nemusí byť príťažlivá, povie banálnu vec: Šéfe, toto ste urobili skvele.

Výsledkom je, že žena má doma problém, pričom ani netuší, že si naň trochu zavarila aj sama tým, že muža nikdy za nič nepochválila. Teraz totiž v práci dostal niečo, čo jeho srdce už dlho a zúfalo potrebovalo. Nie sex, nie ženu, ale obyčajné uznanie. Vôbec tým nechcem ospravedlňovať neveru, len vysvetľujem jeden z motívov, ako k nej dochádza.

Práve preto hovorím, že manželia musia komunikovať a venovať sa jeden druhému. Týka sa to aj nás samotných, tiež sme si museli neraz sadnúť a vydebatovať si, čo koho trápi, ako to zlepšiť, jednoducho nesmieme zabudnúť vnímať toho druhého.

Hovorí sa inak, že muži a ženy sa nikdy nemôžu úplne pochopiť, lebo sú to dva rôzne svety. V Biblii je o tom aj krásny príbeh, prečo muž nemôže pochopiť ženu – lebo keď ju Boh tvoril, Adam spal. A keďže spal, nevie o ničom, pozná len výsledok. (smiech)

foto: N - Karol Sudor
foto: N – Karol Sudor

Zvykne si pred vami človek priznať, že chyba je v ňom, alebo ju všetci vidia len v druhom? Nemyslím teraz prípady týraných žien, ktoré chybu najskôr hľadajú v sebe a až neskôr im dôjde, že problémom je samotný tyran.

V porovnaní s tým, koľko sa uzatvára manželstiev, vyhľadáva pomoc len málo ľudí, hoci zo štatistík vieme, že na 100 sobášov pripadá až takmer 40 percent rozvodov. Rolu v tom zohráva akýsi „mačoizmus“, keď si každý myslí, že vie ako na to, čo mu už len bude do toho niekto hovoriť. Priznanie vlastných chýb je teda všeobecne zriedkavé.

Často hovoríte s mladými ľuďmi pred vstupom do manželstva. Akí sú?

Žiaľ, neraz netušia, čo ma taký vzťah obnášať.

Dôvod?

Samozrejme, že zlyhala výchova v rodine, ale sčasti je to aj výsledok vývoja v spoločnosti. Doba sa prudko zmenila a my sme na to akosi nestihli dostatočne rýchlo reagovať.

Ak dnes mladých niečo výrazne ovplyvňuje, sú to multimédiá. Pozrite sa na to, aké filmy sa nakrúcali v 60. a 70. rokoch – zväčša romantické, galantné, ukazovalo sa v nich džentlmentstvo, muži sa snažili dobyť dušu žien, ktoré pre nich boli princeznami a dámami. Nechcem to preháňať, ale faktom je, že vo filmoch boli aj isté vzory.

Aké vzory médiá ponúkajú dnes? Dokážete z nich vôbec určiť, ako má vyzerať zdravý pár? A z čoho? Z tých obnažených či polonahých žien s vejúcimi vlasmi, alebo zo svalnatých a spotených chlapov, ktorí hrajú veľkých hrdinov, pobijú samopalmi aj rukami všetkých naokolo a potom si myslia, že žene v tom stave úžasne voňajú?

Mladí teda štandardne prichádzajú so skreslenými predstavami?

Áno. Zažili sme aj takých, ktorí ani netušili, o čom je manželstvo. Chceli sa však sobášiť už po dvoch týždňoch od chvíle, čo sa spoznali. Samozrejme, dĺžka randenia nemusí byť vôbec rozhodujúca, lebo poznáme aj takých, čo to nevedia, hoci sú spolu roky.

V akom zmysle?

Napríklad im dáme banálnu otázku, čo si vážia na tom druhom. A oni vážne vôbec netušia, čo si cenia na svojej partnerke či partnerovi. Občas sa dočkáme až triviálnych odpovedí typu, že je im s tým druhým dobre. A presne v tom je to sebectvo – jej alebo jemu je dobre, ale ani im nenapadne zaujímať sa, či je rovnako dobre aj druhej strane.

Dokážete to zmeniť?

Máme skúsenosti, že mladí sa o tom po našom stretnutí zrazu začnú doma zhovárať. Robíme to nenásilnou formou, takže to funguje. Niektorí prvýkrát prevracajú očami, že čo už im len chceme rozprávať, veď oni aj tak všetko vedia.

Mnohí totiž majú o predmanželských pohovoroch predsudky, boja sa, že u nás dostanú príkazy a zákazy, nakoniec však ani sami nevedia, ako im to ubehlo a koľkokrát za nami dobrovoľne prišli len preto, lebo ich to bavilo. Sú to bežné priateľské debaty, v ktorých sa im snažíme poradiť, lebo si sami prajeme, aby im to vyšlo.

Dá sa vôbec rodinám v problémoch systémovo pomôcť?

Je to ťažké. Najväčšou chybou je, že nefunguje normálne funkčné poradenstvo pre rodiny. Ak sa aj spýtate rozhľadeného človeka, kam by zašiel, keby mal problém v manželstve, tak mu nič nenapadne. Manželského poradcu nepozná, možno ani nevie, že taký vôbec existuje, možno teda zájde k farárovi.

Lenže my, farári, nie sme v tejto oblasti odborníci. Sme školení na kázanie Božieho slova, nie priamo na zachraňovanie rodín. Môžeme pomôcť, ale nemôžeme byť systémovým riešením.

Ako je vôbec možné, že v tomto štáte neexistuje systém, ktorý by podával pomocnú ruku rodinám v problémoch? Výsledkom je, že ľudia sa snažia krízy riešiť sami, prípadne na to kašlú, a rodiny sa nakoniec rozpadnú. Pritom koľko vzťahov by sa dalo zachrániť, keby im niekto poradil už pri náznaku prvých problémov?

Za nami totiž zväčša chodia ľudia v situácii, keď už je veľmi zle. Veľa o tom debatujeme a pýtame sa sami seba, či ešte je čo zachraňovať. O to väčšiu radosť máme, keď sa to podarí.

Mali sme prípad, keď už boli manželia v rozvodovom konaní, dnes sú spolu šťastní a majú aj ďalšie bábätko. Hľadanie riešení a správnych ciest však bolo náročné a stálo nás to sériu opakovaných a dlhých stretnutí.

foto: N - Karol Sudor
foto: N – Karol Sudor

Učíte náboženstvo na základnej škole. Aké majú mladí informácie o sexe?

Vedia prekvapivo veľa o sexualite, pohlavných chorobách, ale aj o kondómoch či antikoncepcii, v tomto od nás naozaj nepotrebujú doplnkové informácie.

Nevedia a netušia však, a práve to aj najviac ohrozuje budúce manželstvá, čo predstavuje samotný vzťah. Nevedia, čo má prinášať, čo v ňom môžu čakať, ich predstavy sú nesprávne, nereálne.

Podľa našich skúseností až tri štvrtiny mladých priznávajú, že od zaľúbenia sa po prvé sexuálne zblíženie ubehne len týždeň, neraz ani to. Dokonca sme sa opakovane stretli aj s názorom, a to sme už ostali naozaj zaskočení, že najskôr si vzájomne ,,riešia“ telá, až potom prípadný vzťah.

My sa im snažíme vysvetliť, že vzťah je najskôr o vzájomnom spoznávaní sa a že sexualita patrí až do manželstva. Vedieme ich teda k zodpovednosti a vyvraciame im tézu, že čím viac partnerov vyskúšajú, tým je to pre nich lepšie. Chceme, aby vedeli aj to, že ak sa už na svet začne hlásiť nechcené dieťa, čakajú ich vážne životné zmeny a rozhodnutia.

Nestrašíme ich, nie sme tmári, vieme, aká je realita, ale v čase, keď nik nemá rád slovo zodpovednosť, lebo je zaväzujúce, tu musí byť niekto, kto im vysvetlí, že všetko sa dá aj inak. Že vzťahy nie sú len o sexualite a rodení ľudí, ale aj niečo viac.

Nevyplýva z toho všetkého, že sexuálnu výchovu by vlastne najviac potrebovali rodičia? Sú to oni, kto to nezvláda správne posunúť ďalej. Boja sa, hanbia, spoliehajú sa na to, že dieťa sa to už len nejako dozvie.

Presne tak. Ak tu má byť nejaká zmyspluplná sexuálna výchova, začnime od rodičov, lebo tí zlyhávajú najviac a najčastejšie. Hoci som farár, aj pre mňa je prirodzenejšie hovoriť o tom s deťmi doma. Deti by totiž mali mať bližší vzťah s rodičmi než s učiteľmi, takže tých druhých sa zrejme nebudú pýtať tak otvorene. Ak deti a rodičia taký vzťah nemajú, je to chyba.

Čo treba naučiť rodičov predovšetkým?

Úplné základy, napríklad to, čo sú to vzťahy. Oni to fakt neraz netušia. Dokonca keď im dospievajú deti, ich zmeny vnímajú nieže povrchne, ale akoby z helikoptéry, a aj okolo tej je ešte hustá hmla.

Čo však s tými, ktorí sa na deti aj tak vykašlú s tým, že to zachránia kamaráti, internet a porno? Nechať to na rodičov znie logicky, len realita je iná. Mnohí o tom s deťmi nikdy neprehovoria. Nahradiť by ich mala aspoň výchova v školách.

To, čo som zatiaľ videl ako osnovy, ma nepresvedčilo, chýbala mi tam práve výchova k zodpovedným vzťahom. Ale v poriadku, diskutujme o tom a hľadajme spôsob, ako by to šlo.

Napriek tomu opakovane vravím, že treba vychovávať najmä rodičov. Nielen v tejto oblasti, ale aj v iných. Prečo sa bojíme zadefinovať, za čo konkrétne sú rodičia zodpovední? Pozrite sa, koľko vecí vo výchove mnohé rodiny podceňujú, veď to je obrovský balík. Stretávam sa u nich dokonca s názormi, ktoré sú pre zdravý vzťah doslova deštruktívne už od začiatku.

Napríklad?

Trebárs také klišé, že muž povie žene, ak on zarába peniaze, tak nech sa o domácnosť a deti láskavo stará len ona. S tým, že on príde domov z roboty, zapne si počítač a hrá hry. Podľa mňa to nie je normálne. Mladí však od nich tieto normy nasávajú.

Opačným extrémom sú tí, čo sa utiekajú ku knihám a k filmom, až pod ich vplyvom získajú predstavu šialene romantického vzťahu, kde je všetko dokonalé kdesi za žiarivou dúhou s prítomnosťou jednorožcov. V skutočnosti je to zase len odtrhnuté od reality.

Ako to môže štát zmeniť?

Mal by tu fungovať všeobecný vzdelávací program pre rodiny. Kde inde chcete začať? Nie je to len o výchove detí, ale aj o tom, aby ľudia vedeli, čo má zdravá rodina spĺňať, čo treba robiť, aby ľudia v nej boli šťastní. Dnes žiadne štandardy neexistujú, dokonca tým ľuďom ani nemá kto poradiť, nech by aj mali záujem.

Existujú síce manželskí poradcovia, tých však zväčša vyhľadajú páry až na príkaz sudcu, alebo vtedy, keď je naozaj zle. To je však už vážna kríza, pričom páry potrebujú poradiť dávno predtým.

Rozhovor bol autorizovaný, manželia Rumanovci v prepise nič nezmenili.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie