Vladimír Palko: Pád KDH odštartoval Dzurinda

VLADIMÍR PALKO sa narodil v roku 1957, vyštudoval Matematicko-fyzikálnu fakultu UK. Po revolúcii v roku 1989 spoluzakladal KDH v Petržalke. V rokoch 1991 až 1992 bol námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby. Stal sa ministrom vnútra SR i podpredsedom KDH, v roku 2008 však s viacerými kolegami z hnutia odišiel a založil vlastnú stranu Konzervatívni demokrati Slovenska, ktorá v roku 2014 zanikla. Je autorom kníh Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Aká bola vaša prvá emócia, keď ste sa dozvedeli, že KDH vypadlo z parlamentu? Zadosťučinenie? Sklamanie? Hnev?

Cítil som protichodné emócie. Spomenul som si na dve desaťročia neuveriteľnej driny a energie, ktorú sme do toho dávali, lebo to vždy bola najmä vec srdca. Nehovorím síce, že som plakal, ale isté pohnutie som cítil.

Nebola v tom trochu aj škodoradosť?

Nie, lebo škodoradosť je sebazničujúca. Nepopieram však pocit, že v tom výsledku KDH vidím aj určitú spravodlivosť. Ak niekto dlhodobo robí nesprávne veci, logicky sa mu nemôže dariť večne.

Včera sme si vymenili dojmy aj s Jánom Čarnogurským a zhodli sme sa, že príznaky úpadku sme videli a cítili dlhé roky. Bolo len otázkou času, kedy to naozaj buchne.

Nečakali to však ani oponenti hnutia. Hádam prvýkrát sme sa dostali do situácie, keď sa aj niektorí liberáli doslova modlili, aby KDH preliezlo cez päť percent.

Áno, počítalo sa, že KDH by sa mohlo stať súčasťou vládnej koalície, ktorá by bola alternatívou voči Ficovi. Nestalo sa. Možno vás teraz prekvapím, ale ten úpadok sa začal už pred 20 rokmi. Nejde totiž o procesy, ktoré bežia len pár mesiacov alebo rok.

Konkrétne?

Osud KDH sa zavŕšil v rovnaký deň ako osud SDKÚ, ktorá tiež vypadla z parlamentu, dokonca definitívne zaniká. KDH síce čelí podobnej hrozbe, dúfam však, že to ustojí.

Z politického života teraz odišli Dzurinda, Figeľ, Hrušovský, Brocka aj Abrhan, tieto voľby teda boli politickým koncom následníckej generácie KDH po jeho zakladateľovi Jánovi Čarnogurskom.

Všetci, ktorých som vymenoval, sa pritom proti Čarnogurskému vymedzovali, dokonca sa voči jeho línii búrili. Zlý výsledok je len zavŕšením tej vzbury.

Ich alternatívna línia vždy smerovala k odchodu kresťanskej demokracie z parlamentu, hoci, ako sami tvrdili, mala byť spojená so zlatým vekom KDH po neúspešnej ére zakladateľa. Teraz už vedia, že zlatým vekom KDH boli práve Čarnogurského časy.

Nie je za tým prepadom niečo prozaickejšie? Trebárs minuloročné referendum Aliancie za rodinu, ktoré generovalo emócie a konflikty v spoločnosti, a zároveň fatálna chyba Jozefa Mikloška, ktorý sa priznal, že podpísal návrh zákona o väzbe pre ženy za interrupcie a umelé oplodnenie bez toho, aby si ho prečítal? Lebo to už bol naozaj hardcore non plus ultra.

Na to môžeme pokojne zabudnúť, lebo nejde o príliš kompetentné snahy o vysvetlenie toho, čo sa stalo. Keď bolo referendum, preferencie KDH skôr narastali. Padať začali až v lete. Zákon o ochrane života od Kuffu, Kvasničku a Mikloška zase prišiel až koncom roka. Myslím si, že KDH skôr poškodila veľmi vlažná reakcia na ten zákon. Najskôr zaň jeho poslanci zahlasovali a potom sa ospravedlňovali. To nikdy nie je dobrý prístup. Samotný zákon mal totiž síce chyby, ale aj zdravé jadro. A o to jadro sa KDH nepobilo, čo súvisí s tým, že KDH sa v politike nebije už dlho.

V čom si má KDH spytovať svedomie najviac?

Hlavná otázka, ktorú by si malo klásť, znie – kde ostalo to naše kádehácke srdce? Byť kresťanským demokratom v politike totiž vždy znamenalo zápas a boj, kde v žilách prúdila horúca krv. Tá tam však už pekných pár rokov nie je.

Hnutie kedysi dávno nosilo aj iné témy ako bioetické otázky. Konzervatívny novinár Jaro Daniška mi tvrdil, že Čarnogurský stále zamestnával členov, aby sa vzdelávali a konfrontovali si názory, čím prirodzene rástli. Prečo to za Hrušovského a Figeľa vymizlo? A nie je za pádom najmä strata tém a vízií?

S tým úplne súhlasím, vytratila sa kreatívna atmosféra, ktorá tam bola za Čarnogurského a chvíľu aj za Hrušovského. Skúsim krátku klasifikáciu, v čom spočívali fatálne chybné vzbury nástupníckej generácie po Čarnogurskom.

Všetko sa začalo alternatívou Dzurindu pred 20 rokmi, ktorý KDH navrhol, aby už nebolo striktne kresťanské, ale viac liberálne podľa západoeurópskeho strihu s tým, že potom bude mať určite 25 percent. Bioetické otázky teda mali ísť bokom.

Dzurinda ani Šimko síce s touto ideou neuspeli, druhú šancu však dostali v podobe Mečiarovho volebného zákona pred voľbami v roku 1998, na ktorý bolo treba reagovať vznikom SDK. A práve SDK sa po voľbách pokúsila KDH integrovať a pohltiť. Tým sa rozpútal zápas o existenciu KDH ako samostatnej strany.

KDH to predsa ustálo.

Áno, ten zápas sme v podstate vyhrali, ale KDH tým definitívne stratilo tretinu voličov, ktorí sa rozhodli pre Dzurindovu alternatívu. Tí istí dnes pritom nemajú koho voliť.

Problém bol, že na vtedajšiu Dzurindovu ponuku reagovalo aj strašne veľa ľudí z KDH. Neboli to len Dzurinda so Šimkom, v istom zmysle sa k nim neskôr pridal aj Figeľ.

V roku 1999 sa v Liptovskom Mikuláši uskutočnil snem KDH, kde 52 percent delegátov odhlasovalo neobmedzené dvojité členstvo, ktoré umožňovalo byť straníkom v KDH aj SDK zároveň.

Realitou sa to síce nestalo vďaka stanovám, keby to však prešlo, Dzurinda by bol okamžite zvolený za predsedu KDH, ktoré by sa naveky včlenilo do SDK, teda zaniklo.

V čom bol problém?

V tom, ako si ľudia v KDH vôbec neuvedomovali, že v skutočnosti hlasujú za zánik hnutia. Keď sa im to konečne trochu rozležalo v hlave, začal sa zase šíriť fenomén nepriznania si vlastných zlyhaní, ktorý v KDH spôsobil ďalšiu „blbú“ náladu. Vtedy sa však podkopala aj morálka KDH ako takého.

Čím?

Na jednej strane vznikom volebnej strany SDK muselo KDH vyzývať voličov, aby volili SDK, čím logicky klesli preferencie hnutia, na druhej strane tí istí ľudia potom za ich pokles obviňovali Čarnogurského, čo bolo úplne absurdné.

Nakoniec musel odísť z funkcie, hoci bol úplne nevinný. Pomenovať však pravdu bolo vtedy v KDH nemožné.

Teraz to vyznieva, akoby dnešný pád KDH odštartoval Dzurinda.

Ale veď samozrejme, že za tým bol on. Ten proces má naozaj 20 rokov. V roku 2000 som už mal dokonca jasný pocit, že KDH pôjde veľmi zlým smerom. Nie preto, že zakladateľ odišiel, ale pre príčiny, ktoré ho k tomu donútili.

Všetko sa teda udialo pre nespravodlivú kritiku od ľudí, ktorí sa sami pomýlili. Odvtedy to bola strana s podkopanou morálkou. Kresťanskí demokrati však majú hovoriť pravdu, nie mýty.

Po Čarnogurskom nastúpil Hrušovský.

Javil sa ako kompromis, KDH sme s ním vtedy nejako dali dohromady. Tvorili sme kolektív, ktorý dokázal spolupracovať, tvorivá atmosféra však postupne zanikala.

Nechcem spochybňovať zásluhy Hrušovského v ťažkom období, faktom však je, že v jeho okolí vznikla nevraživá nálada, ktorá vyvrcholila tým, že úspech kohokoľvek iného sa považoval za ohrozenie predsedu.

KDH vzniklo v roku 1990. Ak si morálku dokázalo vybudovať do 10 rokov, ako je možné, že sa z jej podkopania nedokázalo pozviechať už 16 rokov?

Lebo sú to dlhodobé procesy, ktoré vieme vysvetliť len na istých míľnikoch. Jedným z nich bol rok 1999 a snem v Liptovskom Mikuláši, kde väčšina delegátov hlasovala za rozptýlenie KDH v SDK, teda v liberálnej strane.

Kritický bol aj rok 2006, keď KDH hlasovalo, či pôjde do vlády so Smerom. V jedenásťčlennom predsedníctve sme boli proti iba ja, František Mikloško, Pavol Minárik, Rudolf Bauer a Daniel Lipšic.

Vedenie KDH nás za naše hlasovanie odsúdilo. Rada KDH dokonca prehlásila, že ísť s Ficom bolo povinnosťou voči krajine. Kto sa vraj o to pokúšal, prejavil odvahu. Z toho logicky vyplývalo, že my, čo sme boli proti, sme zbabelci, ktorí si nesplnili povinnosť voči krajine.

Ešte dva roky sme sa snažili, aby toto uznesenie bolo zrušené, to si však dotyční nemohli dovoliť, a tak sa vo vedomí KDH pohodlne usídlilo klamstvo. Nakoniec sme z KDH radšej odišli.

Medzníkom bol aj odchod KDH z druhej Dzurindovej vlády.

Áno, to bola vážna vec. Odišli sme, lebo zmaril prijatie zmluvy o výhrade vo svedomí. Lenže nastal problém. Hoci sme v tomto vo vedení aj poslaneckom klube boli jednotní, na úrovni krajských a okresných štruktúr to bolo prijaté veľmi chladne.

Lebo mali prísť o fleky.

Cítil som, že je to rozhodujúci okamih, lebo sa ukázalo, že KDH nehodlá bojovať za hodnoty, ktoré samo označuje za sväté. Len čo treba priniesť nejakú obeť, otočí, lebo mu to nevyhovuje.

Posledným veľkým míľnikom boli prezidentské voľby v roku 2009, keď sme už boli v KDS a museli sme suplovať KDH. Kým my sme mali kandidáta, ktorý presadzoval prolife hodnoty, KDH od prvého kola podporovalo Radičovú, ktorá predstavovala opak.

Nebolo chybou, že ste nevydržali bojovať v KDH? Bez ohľadu na kritiku faktom je, že všetky výrazné mená, ktoré nastoľovali témy, z hnutia odišli. Lenže vy s KDS ste neuspeli, Lipšicova Nova by bez Matoviča zrejme padla a Procházka tiež dostal od voličov riadnu facku. 

Nie je to tak, že sme nevydržali. Bojovať predsa nevydržalo KDH. Bojovať neznamená, že to niekde vyhlásim, ale že som ochotný podstúpiť aj nejakú obeť. KDH na to rezignovalo, veď to ukázala nevôľa štruktúr po odchode z Dzurindovej vlády, snaha ísť s Ficom, ale aj prezidentské voľby v roku 2009. V skutočnosti sme teda bojovali iba my.

A hoci mi už ostalo iba pero publicistu, za tie hodnoty bojujem doteraz, a ak mi vydrží energia, budem to robiť až do smrti. KDH na to síce malo prostriedky, bolo parlamentnou stranou, jeho kroky však boli už roky veľmi vlažné.

Ako sa vám odchádzalo?

Z KDH? Veľmi ťažko, mentálne som v ňom trčal ešte roky po odchode. Keď sme sa v roku 2008 rozhodli odísť, ráno pred tlačovkou, na ktorej sme to mali ohlásiť, som sa Minárika, Bauera a Mikloška spýtal, či ešte chvíľu nepočkáme. Či neodídeme len z poslaneckého klubu, nie však z KDH ako takého.

Ironicky sa na mňa pozreli a bolo rozhodnuté, že končíme. Je to pekná ilustrácia toho, ako ťažko sa mi odchádzalo, takže reči, že som nezvládol prehru na sneme, kde som sa nestal predsedom, sú len mýty.

Ľutovali ste to niekedy?

Ani sekundu. V júni bude už 10 rokov, čo platí uznesenie rady KDH o tom, že sme si nesplnili povinnosť voči krajine. Nik ho dodnes nezrušil, čo je priam absurdné.

Odvtedy sa mi opakovane stáva, že sa stretnem s nejakým kádehákom, debatujeme a on stále nadáva na Fica. Len mu vždy pripomeniem, že prepáč, ale nás KDH vytlačilo práve preto, že sme s tým Ficom nechceli ísť do vlády. Pozriem sa mu do očí a vidím iba sklený pohľad. V podstate sa tam teda nič nezmenilo.

Konzervatívci v parlamente stratili autentické zastúpenie, hoci nejakí sú roztrúsení v ostatných stranách. Čo bude dôsledkom?

KDH síce bude chýbať, nie však to, ktoré tam bolo doteraz. Dnes je to úplne iná strana ako kedysi. Ľudia v ňom však nie sú ochotní si to priznať. Všetky krízové body a míľniky vytláčajú do zabudnutia, akoby sa nikdy nestali.

Musí sa najskôr pozrieť dozadu a pravdivo pomenovať, čo sa stalo. Žiaľ, deficit pravdivého pomenovania vecí je tam prítomný už 20 rokov, takže tomu nedávam veľkú šancu.

Dôsledkom prehratých volieb bývajú personálne otrasy. Keby bola z KDH objednávka na váš návrat, ako by ste reagovali?

Bol by som smiešny, keby som sa snažil formulovať odpoveď na takúto otázku. A je jedno, či pozitívnu alebo negatívnu. Veď v KDH sa stále nič nedeje, stále platí uznesenie rady o tom, že sme zbabelci, ktorí si nesplnili povinnosť voči krajine. Sú to síce nezmysly, ale hnutiu nijako neprekážajú.

Mal som na mysli KDH, ktoré by bolo ochotné sa zmeniť a povolalo by aj vás. Alebo ste už na politiku rezignovali?

Nerezignoval som, pokračujem ako publicista. Rád by som vám odpovedal aj na túto otázku, ale cítim márnosť a tá by zaznela aj v odpovedi. V KDH je to totiž začarované alebo, ako vraví František Mikloško, zapečené. Načo teda budeme špekulovať?

Anna Záborská vám už vyslala signál. Uvažuje o kandidatúre na predsedníčku KDH s tým, že rade KDH navrhne zrušenie toho uznesenia o ochote ísť so Smerom z roku 2006. Hovorí aj to, že vy, Mikloško, Lipšic alebo Jana Žitňanská by ste mali dostať úprimnú ponuku na návrat do hnutia.

Zrušenie toho uznesenia má svoju logiku. Kým však nepoznám terajší názor rady KDH, konkrétne sa k dianiu v hnutí nechcem vyjadrovať.

Keď ste odchádzali, Brocka vás kritizoval, že to robíte nekresťansky a že sa vlastne nič nedeje, lebo ani jeden z vás štyroch nebol vo vedení, čo podľa neho znamenalo, že život ide ďalej a ich sympatizanti ostávajú.

V tomto je práve to cynické zahrávanie sa s voličmi. Voličmi KDH sú totiž zväčša dobrí a verní ľudia, pre ktorých je podpora kresťanskej strany až posvätná. To tej značke dávalo veľkú silu.

U niektorých ľudí v KDH som však posledné roky pozoroval názor, že značka je taká silná, že už si môžu robiť hocičo, prípadne aj nerobiť nič a ona samotná im aj tak garantuje isté percentá. Dlhodobo to tak aj bolo, raz sa to však muselo skončiť. Značku treba obnovovať, zveľaďovať, leštiť, nie na ňu kašlať.

Prečo strany u nás majú také problémy s generačnými obmenami? Lebo výmena Čarnogurského za Hrušovského generačnou obmenou nebola.

Ja to vidím úplne naopak, veď kým KDH schudne, iná strana doslova zhnije. KDH je tu 26 rokov, hoci je naozaj cynické, ak sa vedenie zahráva s jeho povesťou a namýšľa si, že tu bude naveky.

Problém je skôr v tom, že už ľuďom, ktorí zakladali KDH v roku 1990, trochu chýbal odstup od seba samých v tom, aké sú ich reálne možnosti a schopnosti. Mať odstup od seba samého, nemať prehnané očakávania a neuveriť vo vlastnú genialitu sú pritom v politike kľúčové veci.

Kam smerujete?

Že tí ľudia potom boli úprimne sklamaní, že KDH v prvých slobodných voľbách získalo iba 19 percent. Bol som medzi nimi, veď vtedy sme tam všetci snívali, že budeme mať 30 až 40 percent. Spoliehali sme na prieskumy, ktoré to naznačovali po bratislavskej návšteve pápeža Jána Pavla II.

Dôsledkom boli potom všetky tie alternatívne vzbury typu, že Dzurinda KDH sľuboval 25 percent, že za Figeľa nastane zlatý vek KDH, lebo je to fajn človek a podobne. Ono je to však naopak – bez Čarnogurského by nebolo nič, teda žiadna vplyvná kresťanská strana.

Absencia odstupu od seba samých nakoniec vyvrcholila v sobotu 5. marca, keď iluzórne riešenia KDH vyviedli z parlamentu. Zavŕšila sa tým éra ilúzií kresťanskej strany, ktorá kedysi chcela byť zároveň liberálnou, a potom sa zavŕšilo aj obdobie ilúzií o tom, že kresťanskú stranu tu budú mať všetci radi aj bez jej väčšej námahy, lebo má garantovaných osem percent. Nezmysel, lebo zápasiť a mať horúce srdce treba stále.

Čo ak jednoducho Slovensko nie je také kresťanské, ako sme si namýšľali?

To sme si namýšľali možno pred 20 až 25 rokmi. Poznanie, že to tak nie je, tu máme už dávno.

Ešte nedávno predsa Aliancia za rodinu vykrikovala, koľko podpisov vyzbierala a ako sa tým ukázal kresťanský duch krajiny.

Referendum však ukázalo, že takých ľudí je 20 percent. To je síce veľa ľudí, bolo by však iluzórne myslieť si, že budú súhlasiť so všetkými typmi politík, ktoré im bude predkladať jediná strana. Je tiež naivné namýšľať si, že tu môže fungovať skutočná kresťanská strana, ktorá získa vo voľbách 25 percent. Niečo také jednoducho nie je možné.

To neznamená, že KDH alebo iná kresťanská strana sa nemôžu pohnúť nad osem percent. Ľudia v nich by však museli mať trpezlivosť a tvrdo na sebe pracovať, aby mali odborníkov aspoň na 10 až 15 rezortov. Teraz nemajú nič, takže nie je možné, aby medzi nimi vznikla kreatívna atmosféra, akú dokázali tvoriť Čarnogurský s Ferom Mikloškom.

Nezabúdajme, že práve prvý šéf KDH otvoril dvere do politiky Dzurindovi, Šimkovi, mne, Hrušovskému, Figeľovi, Lipšicovi a mnohým ďalším. Žiaľ, my už sme v otváraní dverí pre mladých pokrivkávali. Dúfam, že ja som po sebe nejakých zanechal. Ak by som si však aj na niekoho spomenul, určite už nie je v KDH.

Jozef Majchrák z Postoja sa v titulku svojho článku pýta, či sa OľaNO stane novým KDH. Má šancu?

OĽaNO želám všetko dobré, rozhodne sa však nikdy nestane stranou, akou bolo KDH. To je úplná ilúzia. Staré dobré KDH totiž mohlo vzniknúť len preto, lebo na to boli duchovné až transcendentné predpoklady.

To, že tu kresťania po 40 rokoch komunizmu zrazu tvrdili muziku, bolo možné, lebo tu niekto celý ten čas prinášal obete. V 50. rokoch boli kresťania vešaní a zatváraní na dlhé roky do väzenia, v 70. a 80. rokoch tu fungovala tajná cirkev, v roku 1988 sa urobila sviečková manifestácia.

A len preto, že sa všetko toto stalo, mohlo po revolúcii vzniknúť aj úspešné KDH. OľaNO je len jeden z mnohých politických projektov, ktoré tu boli už aj predtým, a KDH určite nenahradí.

Volili ste v posledných voľbách KDH?

Bol som voliť, ale čo som za plentou urobil, si naozaj nechám pre seba.