Nová štúdia odhaľuje, že rysov je na Slovensku menej, než sa uvádza. Prečo žijú kratšie a prečo sa strácajú z území? Odpovedá vedec Martin Duľa
Na Slovensku žijú možno len dve stovky rysov. Ohrozuje ich najmä pytliactvo a zrážky na cestách a železniciach. Vedci pomocou fotopascí dlhodobo monitorovali rysov v území Kysúc, Javorníkov a Moravskosliezskych Beskýd. Zistili, že sa z územia strácajú oveľa skôr, ako by mali. A žijú kratšie. Kam miznú a prečo rysov nemáme aj v pohoriach, kde majú vhodné podmienky pre život? Viac o výsledkoch medzinárodného výskumu rysov v našej prírode rozpráva Martin Duľa z vedeckého tímu.
Spoločne s medzinárodným tímom vedcov ste nedávno publikovali štúdiu, ktorá stojí na intenzívnom a dlhodobom monitoringu rysov pomocou fotopascí v území Moravsko-sliezskych Beskýd, Kysúc a Javorníkov. Výsledkom je, že jednotlivé rysy žijú v území krátko a dochádza k ich rýchlej výmene. Čo to znamená?
Znamená to, že rysy v území nie sú tak dlho, ako by mohli byť, resp. akoby sa predpokladalo, na základe predošlých štúdií v Európe. Z nich vyplýva, že rys ako teritoriálna šelma môže v území fungovať niekoľko rokov, pokojne aj 10. Takéto dlhé zotrvanie rysa v lokalite sme však zachytili len u zanedbateľného počtu jedincov. Konkrétne len traja z 29 dospelých jedincov (jedincov, ktorý majú viac ako 2 roky) boli zachytení počas 5 rokov intenzívneho fotomonitoringu (2015-19). To je veľmi malé číslo, ktoré ukazuje, že do demografickej stability rysa v našich územiach významne zasahuje nejaký faktor.
Podľa štúdie je tým faktorom vplyv človeka?
Domnievame sa, že jeden z najvýznamnejších faktorov, ktorý ovplyvňuje populáciu rysa je antropogénna mortalita, teda úmrtnosť spôsobená vplyvom človeka – pytliactvo a usmrtenie na cestách a železniciach Vychádzame pritom z našich údajov, keď sme len počas monitoringu náhodne zdokumentovali päť prípadov usmrtenia rysa pytliakmi, päť prípadov usmrtenia na cestách a zdokumentovali sme dve osirelé mláďatá, kedy je vysoká pravdepodobnosť, že samica bola usmrtená. Predpokladáme, že skutočná mortalita z uvedených dôvodov je oveľa vyššia. Tieto príčiny úhynu rysov sa zhodujú z informáciami z iných území na Slovensku či v iných častiach Európy, kde sa vyskytujú stabilné rysie populácie.
Vo výskume ste analyzovali zábery z fotopascí za skoro 45-tisíc dní, identifikovali ste spoľahlivo 53 rysov v území, no „rýchly obrat“ pri dospelých rysoch. Čo to znamená?
Znamená to, že rysy mohli v území zotrvať, mali voľné teritórium, dostatočný priestor a dostatok potravy, no napriek tomu jedinci po niekoľkých rokoch zmizli a neobjavili sa ani v nadväzujúcich pohoriach.
Monitoringu v oblasti Kysúc, Javorníkov a Moravsko-sliezskych Beskýd sa venujeme dlhodobo, medzi našimi najdlhšie sledovanými rysmi je napr. Draža, ktorá mala minulý rok 12 rokov a stále vodí mláďatá, alebo Hermínu, ktorá bola rezidentnou samicou v Javorníkoch a dožila sa 10 rokov. Našli sme ju mŕtvu minulý rok, príčinu smrti však nepoznáme. Spomedzi samcov je to rys Olda, ktorý sa dožil deväť rokov a zomrel práve na následky pytliactva či rys Kráľ, ktorého sme sledovali sedem rokov, ale podobne ako väčšina zvierat z územia zmizol. Samozrejme však nevylučujeme i prirodzený úhyn.
Z 53 všetkých sledovaných rysov len zlomok zostáva v území 7-12 rokov, ostatní sa v priemere po dvoch až troch rokoch stratia. Je to alarmujúce. Kde sú? Keď máme v území rysa, ktorý tu vie žiť 12 rokov, prečo nie je v ďalšom teritórium taký istý jedinec? Tí, čo zostávajú majú šťastie, alebo sú natoľko skúsení, že sa zvládnu vyhnúť pytliakom a prekonávať riziko, že zahynú pri prechode cez cestu? Môže to byť i kombinácia faktorov, alebo je tu ešte niečo, čo nie sme schopní ozrejmiť.
Konštatujete, že na základe vašich výsledkov možno populáciu rysa na Slovensku odhadovať na 193-337 jedincov. To je nízke číslo, oproti údajom 300-400 jedincom, ktoré uvádzajú dostupné zdroje a nakoniec i sama Štátna ochrana prírody SR. Prečo sa domnievate, že je u nás menej rysov?
Prinášame zatiaľ najrobustnejší vedecký odhad populácie a nadväzujeme na pilotnú štúdiu kolegov z Technickej univerzity vo Zvolene (TU Zvolen), ktorí monitorovali rysov v dvoch pohoriach – vo Veľkej Fatre a v Štiavnických vrchoch. Naše odhady vyplývajú z údajov získaných počas 5 rokov intenzívneho fotomonitoringu z troch území na gradiente trvalého výskytu rysa, teda od jadra výskytu, ktorý predstavuje Kysucká vrchovina až po okraj, ktorým sú Moravsko-sliezske Beskydy. Použili sme vedecké metódy založené na unikátnej škvrnitosti rysov a priestorových modeloch viacnásobného zaznamenávania, ktoré využívajú pri odhadoch demografických parametrov u veľkých šeliem vedci z celej Európy a sveta.
Samozrejme, vo výskume pokračujeme ďalej. Spoločne s kolegami z TU Zvolen a ZOO Bojnice, ktorí získavajú údaje z iných referenčných území po celom Slovensku, napríklad z Muránskej planiny, Veporských či Volovských vrchov, by sme ďalej dáta o stave populácie rysa na Slovensku spresňovali.
Môžeme pri takom nízkom počte hovoriť už i o hrozbe pre dlhodobé prežitie rysa u nás?
Dôležité budú dáta z ďalších území, no už dnes môžeme povedať, že populácia rysa na Slovensku dlhodobo stagnuje. V porovnaní s medveďom či vlkom sa výrazne do ďalších pohorí nešíri.
Dáta, ktoré máme a štúdie, ktoré sledujú stav rysa dlhodobejšie a porovnávajú aj historické údaje, ukazujú, že rys neobsadzuje okrajové časti Karpát napriek tomu, že v nich je vhodný biotop a dostatok koristi. Prečo nemáme rysa v Jeseníkoch a v nadväzujúcich pohoriach? Pretože populácia v Moravsko-sliezkych Beskydách stagnuje, rovnako ako v celých Karpatoch na Slovensku. Preto nemáme stálu populáciu rysa ani v Bielych Karpatoch či v Malých Karpatoch pri Bratislave a ani v iných pohoriach, kde by sa mohol vyskytovať. Domnievame sa, že príčinou je práve silný antropogénny tlak – od pytliactva až po fragmentáciu krajiny.
Počas výskumu sa vám podarilo náhodne zdokumentovať päť prípadov pytliactva. Viete vzhľadom na dlhodobý monitoring určiť o ktorých rysov išlo?
Tieto prípady predstavujú len náhodne zdokumentovanú mortalitu, skutočná je určite vyššia, no pri tak rozsiahlych územiach a tak malej populačnej hustote rysov, nie sme schopní zachytiť všetky. Dostáva sa k nám i veľa neurčitých záznamov o upytliačení alebo zrazení rysa autom, ale často je to posledná informácia a viac sa ľudia boja hovoriť. Hoci sú aj výnimky, vďaka verejnosti sa nám podarilo odhaliť prípad, ktorý je teraz v štádiu vyšetrovania. Mŕtveho rysa našli pri domovej prehliadke, čo dáva nádej že bude prípad konečne vyšetrený.
Keď dostaneme len čiastkové informácie, spájame ich ako puzzle – niekto nám povie o zrazenom rysovi a keď sa tam vyberieme, už tam nie je. Monitoring však ukáže, že daný jedinec z územia zmizol a neobjavil sa inde. Čo sa týka pytliactva máme „čierne diery“, kde nám miznú rysy, určite je tam pytliak, no chýba dôkaz. Väčšina známych prípadov je však dobre zdokumentovaná od narodenia až po smrť.
Povedzme si o nich.
Posledný prípad je z minulého roka, keď sme dostali hlásenie o zranenom rysovi, bol vystresovaný a zranený, trpel hladom a bolesťami, po odchyte a umiestnení do veterinárnej stanice však cez noc zahynul. Bol to rys Olda, ktorý žil na česko-slovenskom pohraničí v Javorníkov, narodil sa v roku 2011 a dožil sa deväť rokov. Veľkou stratou bola aj smrť rysice Lenky, ktorá bola nájdená na koľajisku pri Mořkově, pitva potvrdila, že smrť mohla spôsobiť zrážka, no zistilo sa aj, že mala i staršie strelné poranenia, v jej tele sa našli úlomky strely. Bola to veľká strata, lebo Lenka vychovala deväť mláďat a v čase, keď zahynula očakávala narodenie troch ďalších.
Podarilo sa tieto prípady vyšetriť?
Treba na rovinu povedať, že v tomto smere zlyhávajú príslušné orgány. Samozrejme, environmentálna kriminalita je náročná na vyšetrovanie, veď sa často nevyšetria ani vraždy. Väčšina prípadov pytliactva sa však podľa nášho názoru neriešila preto, lebo chýbala vôľa a efektivita. Neurobilo sa všetko, čo sa dalo. Aj v štúdii apelujeme na to, aby v Čechách a na Slovensku vznikla envirozložka polície, ktorá by sa sústredila na tento druh kriminality a ukázala verejnosti, že sa dajú riešiť (v SR vznikli špecializované oddelenia – pozn. aut.). Pomohlo by to potlačiť nelegálny lov.
Prípady envirokriminality sa riešia intenzívnejšie v prípade dravcov usmrtených otrávenými návnadami s karbofuránom, ale v prípade šeliem nevidíme stále výraznejší posun. Svetlom na konci tunela sú posledné prípady pytliactva rysa na Šumave, kde česká colná správa ukázala spôsoby akými je možné viesť efektívne vyšetrovanie.
Päť rysov ste počas výskumu našli zabitých na ceste. V území Kysúc, Javorníkov a Moravsko-sliezkých Beskýd sa dlhodobo WWF s partnermi ako Štátna ochrana prírody SR a Hnutí DUHA Olomouc venuje mapovaniu migračných trás, ktorými sa šelmy presúvajú krajinou a kritických miest, kde narážajú na prekážky a najmä v prípade ciest aj riskujú život. Našli ste zrazených rysov na týchto kritických miestach?
V týchto konkrétnych prípadoch sme ich nenašli na úsekoch, ktoré sú z hľadiska presunov a konektivity najkritickejšie. Sú však miesta, kde je mortalita rysov na cestách výrazná, napríklad sa jedná o úsek o obce Horný Hričov u Žiliny, kde už zahynulo niekoľko zvierat, ktoré sa snažili dostať zo Strážovských vrchov na sever. Bohužiaľ neúspešne.
Kritické miesta v území sú vďaka miestnych správam chránených území a vďaka projektom ako TRANSGREEN, ConnectGREEN a teraz SaveGREEN dobre známe Teraz je na rade štátna správa, ministerstvá, Národná diaľničná spoločnosť, aby konečne začali na základe dát realizovať efektívne opatrenia – zelené mosty, nadchody, podchody a pod.
Dobrý príklad ponúka najnovšie Česká republika, kde sú od roku 2020 migračné koridory veľkých cicavcov záväzným podkladom pre prípravu územných plánov a musí sa s ich ochranou počítať.
Toto je dobrý krok, ale ešte uvidíme, ako sa bude v realite rešpektovať. Česká republika však nie je až tak dobrým príkladom v doteraz prijímaných opatreniach. V krajine je stále málo skutočne funkčných zelených mostov. Teraz sa stavajú ďalšie na diaľnici z Brna do Prahy a uvidíme, ako budú efektívne pre veľké cicavce ako sú vlk, rys alebo los. Zo susedných krajín by sme si mali vziať príklad predovšetkým z Rakúska, ktoré je špičkou vo výstavbe a množstve kvalitných ekoduktov aj pre menšie živočíchy. A z Poľska alebo Chorvátska, ktoré má množstvo funkčných zelených mostov, ktoré slúžia aj veľkým šelmám.
Aký bol osud dvoch opustených mláďat, ktoré ste našli?
Obe boli nájdené v oblasti, kde sme realizovali intenzívny fotomonitoring, v územnej pôsobnosti CHKO Kysuce a NP Malá Fatra. Jedno zahynulo na podchladenie, stres a vyčerpanie. Druhé bolo nájdené a umiestnené do Záchrannej stanice pre zranené živočíchy v Zázrivej. Zimu by v prírode bez matky neprežilo. Rysica sa zotavila v stanici a bola vypustená späť do Národného parku Malá Fatra (video príbeh rysice Ley).
Ak sa niekde túla mláďa či viac mláďat, s veľkou pravdepodobnosťou to znamená, že bola matka upytliačená. To bol nakoniec aj prípad Laury, ktorá bola zastrelená v roku 2018 v Moravsko-sliezskych Beskydách, v čase, keď vodila mláďatá. Tie sa už bohužiaľ i napriek snahe nepodarilo nájsť. Určite zahynuli, nakoľko v tomto období nie sú mláďatá schopné vlastnej obživy.
Keď hovoríme o rysích matkách – váš výskum konštatuje rýchlejšiu obmenu pri samiciach než pri samcoch. Prečo?
Prekvapilo nás to, čakali sme vyšší obrat jedincov u samcov, pretože sú mobilnejší, majú väčšie domovské okrsky a najmä v čase ruje od februára niekedy až do apríla sú „viac na očiach“. Skrátka sú veľmi aktívni a je vyššia pravdepodobnosť, že môžu byť upytliačení. Vyšší obrat u samíc len potvrdzuje vplyv antropogénneho faktora. A skutočnosť, že sa pytliačí aj na samice potvrdzuje aj osud Laury či Lenky. Z pohľadu samíc môže byť zásadný aj ďalší z antropogénnych vplyvov, a to vplyv migračných bariér.
Nevedia ich prekonávať?
U samcov, obzvlášť mladých, ktorí si hľadajú teritórium, máme zdokumentovaných jedincov, ktorí sa dokážu presúvať na väčšie vzdialenosti. Máme zdokumentovaného dospievajúceho samca (mladší ako dva roky), ktorý sa presunul z oblasti Kysuckých Beskýd do Vsetínskych Beskýd, čo je viac ako 60 km vzdušnou čiarou, pričom musel prejsť viacero ciest. Ďalší prípad je subadultný teda opäť dospievajúci samec, ktorý sa narodil na česko-slovenskej hranici v okolí Polomov a zahynul pri hľadaní nového teritória na diaľnici u Rousínova blízko Brna, čo je viac ako 130 kilometrov vzdušnou čiarou. V každej populácii sú i takýto dobrodruhovia, ale sú v nej aj samci, ktorí takéhoto náročného presunu nie sú schopní a potom najkritickejší jedinci, ktorí nemajú také rozptyľujúce schopnosti a to sú práve samice.
Nemáme doteraz zdokumentovanú jedinú samicu, ktorá by sa presunula z jadra územia z Malej Fatry alebo z Kysúc na druhú stranu rieky Kysuca a prešla do Javorníkov či do Moravsko-sliezskych Beskýd, usadila sa a vyviedla potomstvo. Celé údolie rieky Kysuca je už dnes jednou veľkou bariérou – je tu cesta, železnica, stavia sa diaľnica a obce sa zástavbou spájajú a zanikajú posledné prechod medzi nimi. A situácia sa zhoršuje.
Už dávnejšie, keď sme sa spolu rozprávali ste mi povedali, že pri ochrane migračných trás šeliem a hľadaní riešení treba pamätať práve na tieto slabšie jedince. Tie silnejšie nám ukazujú, kde sú možnosti, ale potrebujeme umožniť presun práve tým slabším.
Presne tak, je fajn, keď sa nám niekde do územia dostane samec – dobrodruh, ale keď tam nie je samica, ako nám to pomôže? Potrebujeme údolie rieky Kysuca sprístupniť tak, aby sa ním vedeli presúvať i samice. Treba na to pamätať pri stavbe D3. Teraz máme v Moravsko-sliezkych Beskydách stabilný počet reprodukujúcich sa rysíc, ale ak bude len jedna upytliačená, populácia je ohrozená. To sa deje v Javorníkoch, potom, ako minulý rok zahynula Hermína, nemáme v území reprodukujúcu samicu. Preto potrebujeme riešiť antropogénne vplyvy, vysporiadať sa s pytliactvom, kritické miesta spriechodniť aj pre menej zdatných jedincov a chrániť vhodné biotopy pre rysov. Iná situácia je z pohľadu konektivity v jadrovom území ako sú Kysuce alebo Národný park Malá Fatra, kde je prepojenie s Hornou Oravou a zvyškom jadrových území rysa na Slovensku pomerne dobré, my však musíme umožniť rozptyl šeliem aj z jadra do okrajových častí, pretože inak budú tieto populácie ohrozené.
Sledujete už vplyv obmedzenej migrácie aj na genetiku rysov v monitorovaných územiach?
Vzhľadom na to, že v území narastá fragmentácia krajiny (rozdeľovanie prírodných území na menšie časti, pričom prechod medzi nimi je obmedzený či nemožný), stavia sa D3, zvyšuje sa zástavba, znižuje sa priepustnosť územia, ktoré sa oddeľuje od jadra, sú subpopulácie v Javorníkoch či v Moravsko-sliezskych Beskydách viac izolované a hrozí vyššia miera príbuzenského kríženia. Do istej miery sa to už deje, v týchto územiach fungujú tzv. rysie rodiny. To potvrdila nedávna štúdia pod vedením Ústavu biologe obratlovců AV ČR. Dochádza ku kríženiu príbuzných jedincov, našťastie však ešte nedochádza k vážnejším defektom ako napr. infarkty myokardu alebo iným zdravotným problémom, ktoré trápia iné populáciách v Európe. Aby sme tomu v budúcnosti zabránili musíme zabrániť zvyšovaniu izolovanosti týchto pohorí.
Okrem rysov ste sa začali venovať aj monitoringu ďalšej mačkovitej šelmy – mačke divej. V r. 2019 ste zdokumentovali v Javorníkoch blízko česko-slovenských hraníc vodiacu samicu s 3 mladými. Aké máme najnovšie informácie o výskyte mačky na česko-slovenskom pomedzí?“
Na fotopasciach, ktoré máme v území za účelom monitoringu veľkých šeliem sa nám začali fotiť aj mačky divé, a to bolo pre nás zaujímavé. V starších publikáciách o mačke divej sa totiž píše, že hranica jej výskytu siaha po rieku Váh, čo je prirodzená hranica, za ktorou sa už nevyskytuje. No my sme jej výskyt zachytili práve v Javorníkoch a v Bielych Karpatoch. Preto sme spustili projekt Hľadáme mačku, pozor, divú! Chceme zistiť, v akom stave je populácia, či len v území dlhodobo unikala našej pozornosti, alebo je to nový trend a mačka divá sa rozširuje na západ od rieky Váh.
Podobne ako v prípade rysov chceme odhadnúť početnosť a populačnú hustotu pomocou fotopascí a na základe unikátneho škvrnenia. Aj mačky majú, podobne ako rysy unikátny vzor srsti, no bude to náročnejšie, pretože u rysov sú škvrny či rozety výraznejšie. Záznamy z fotopascí budeme preto kombinovať s genetickým výskumom, vzorky DNA získame z chlpových pascí, kde sa mačky obtrú.
Už ste zaznamenali aj záznam na Morave?
Vieme už, že v Bielych Karpatoch a Javorníkoch je životaschopná populácia, ale nevieme, či sa jej len momentálne darí, alebo je silná ukotvená a je potenciál, že sa bude vracať aj na Moravu. V Čechách a na Morave bola mačka divá vyhubená, jej posledný záchyt je z roku 1952. Máme však už zdokumentované prvé výskyty na Morave v Hostinských vrchoch a v Beskydách. Je to zaujímavé.
Projekt SaveGREEN, ktorý nadväzuje na predošlé projekty monitoringu migračných nárokov veľkých šeliem a kritických miest, rozširuje mapovanie na Slovensku o ďalšie druhy živočíchov, medzi ktorými sú i vodné a na vodu viazané živočíchy, hmyz a tiež mačka divá. Aké sú jej migračné nároky a potreby?
Určite má menšie domovské okrsky, rádovo desiatky km2, v prípade rysov je to v našich podmienkach 150-300 km2. Mačka má v porovnaní s veľkými šelmami tiež nižšie rozptyľovacie schopnosti. No aj samci mačky divej by mohli byť zdatnejší. Zatiaľ ale máme o jej ekológii minimálne údaje, čo bol tiež jeden z impulzov, aby sme sa jej začali venovať.
Prečo máme tak málo informácií?
Mačka divá je náročná na monitoring, uniká pozornosti, vzhľadom k jej veľkosti a skrytému spôsobu života. Má špecifické nároky na biotop, zisťujeme, že v lesnom biotope obľubuje rôzne prvky ako vývraty stromov, spadnuté spráchnivené stromy, ktoré sú typické pre pralesovité spoločenstvo. Potrebuje mozaiku biotopov, ktoré využíva a ktoré nemá v územiach, kde je väčšina smrekových monokultúr, ako napr. Beskydy. V takomto type lesa nemá ani dostatočnú potravnú ponuku, preto jej vyhovujú najmä listnaté a zmiešané lesy, kde je potravy viac a na ktoré sú naviazané hlodavce, jej hlavná zložka potravy.
Takže sa mohla strácať z územia aj s premenou lesov na smrekové monokultúry?
Mohol sa pod to podpísať i tento faktor, no na druhej strane, keď sa človek presunul do miest a nechal zarásť okolité biotopy, vznikol priestor, ktorý jej tiež vyhovuje – húštiny, remízky, ktoré sa striedajú s lúkami a nadväzujúce lesné komplexy.
Mačka divá však bola najmä cielene hubená, pretože spôsobovala škody na hospodárskych zvieratách, podobne ako ďalšie šelmy. Dostáva sa do kurníkov a zabíjala aj drobnejšiu poľovnú zver, napr. jarabice, prepelice, zajace. A bola aj trofejovo lovená. Každý živočích má však v prírode svoju funkciu, väčšiu časť potravy mačky tvoria hlodavce, ktorých početnosť nám pomáha redukovať a pomáha tak napríklad v lesnom hospodárstve. Nie je preto dôvod, aby bola lovená.
Pokračujeme popri mačke ďalej aj v monitoringu rysov?
Pokračujeme v monitoringu rysov v Beskydách a v Javorníkoch, aby sme zachytili ešte dlhodobejší trend. Posledné obdobie sa aktívne venujeme telemetrii, ktorá nám prináša odpovede na ďalšie nezodpovedané otázky a prináša cenné údaje, ktoré sú dôležité pre nastavenie efektívnej ochrany rysa v Západných Karpatoch.
Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko
Prečítajte si i ďalšie blogy z WWF.
