Slovensko reaguje pomaly ako veľryba, cez prsty sa tu pozeráme na ľudí mimo Bratislavy, Nemcov aj všetkých cudzích

Mišo Hudák je už osem rokov za projektom Východné pobrežie, satirickej platformy s ministerstvom demagógie či paniky, ktoré predstavuje Košice inak. V rozhovore hovorí, že prístup médií k Rómom hraničí so šikanou a dôležitejší ako politici je záujem obyčajných ľudí. O vystúpení ministra vnútra Kaliňáka v Krompachoch si myslí, že je to neodborná politika, ktorá by už mala byť v učebniciach dejepisu.

O projekte deviatich dokumentov o Rómoch ste povedali, že lepšiu vec ste doteraz nerobili. Čím je taký výnimočný?

V prvom rade treba vychváliť prácu Karpatskej nadácie a Ekopolisu. Ich znalosť regiónov a rôznorodých iniciatív stojí za zmysluplnosťou celého projektu. Pre mňa osobne je tento projekt s názvom Upre (v rómčine to znamená hore, alebo smerom nahor, pozn. red.) úžasný preto, lebo sa niekto postaral o identifikovanie problému, analýzu riešenia, zvolenie kľúčových hráčov a partnerov, zdroje a dostatok času. Sme zvyknutí na to, že rómska otázka je ťažká na zodpovedanie a stále počujeme, čo všetko sa nedá. Zrazu som stál pred bázou širokospektrálnych fungujúcich projektov, ktoré do veľkej miery uskutočňujú Rómovia. Doteraz som poznal a medzi mojich blízkych priateľov patrí niekoľko vysokovzdelaných úspešných Rómov a teraz som ich počet mohol znásobiť.

Je podľa vás mediálny obraz Rómov neobjektívny?

Rozhodne áno. Možno viac povrchný ako neobjektívny. Často sa zobrazujú prvoplánovo negatívne správy, ktoré sú vytrhnuté z kontextu. V médiách sa ukazuje najmä instantný obraz práve tu a teraz, bez širšieho uvedenia problému a najmä rozlíšenia, čo je príčina a čo dôsledok situácie. Je to únavné a videl som pri nakrúcaní, že to otravuje aj ľudí, ktorí pracujú na projektoch, a aj ľudí, ktorí sú ich cieľovými skupinami. Myslím, že každý človek má rád svoj pokoj, vlastnú mieru dôstojnosti a nevyvážené vypĺňanie mediálneho priestoru môže smrdieť až mediálnou šikanou a ostrakizáciou.

Aký obraz ste sa snažili podať vy v dokumentoch?

Realistický, osobný, cez konkrétnych ľudí, ktorí zastupujú seba, svoje rodiny. Rómovia, rovnako ako príslušníci majority, nie sú prvky množiny, ale individuálne ľudské charaktery s vlastnými silnými príbehmi. Každý Slovák, každý Maďar, každý Čech, každý Róm má svoje osobné prednosti aj nedostatky. Nerozumiem napríklad spojeniu „to je také slovenské“ alebo „povestné české šťastie“.

Nebojíte sa, že ľudia budú na filmy reagovať negatívne, že si povedia, že do Rómov sa už investovalo veľa?

Už pri nakrúcaní som sa stretol s postojmi, že je jedno, či to bude pozitívne, alebo negatívne posolstvo. Ak si bude chcieť niekto nájsť dôvod na nenávisť, tak k tomu ani nebude potrebovať vidieť sekundu z týchto príbehov. Pre mňa je toto vytvorenie argumentačnej roviny. Hovoríte, že sa to nedá a nie je to možné? Tak sa pozrite, ako to títo ľudia robia a svoje banálne a najmä mylné argumenty už viac nepoužívajte. Myslím, že už žijeme v čase, že hlúpe argumenty sú škodlivé pre tých, ktorí ich používajú, nie pre tých, na koho sú používané.

V dokumente ste sa rozprávali aj s konkrétnymi ľuďmi, ktorí sa do projektov zapojili. Aká bola ich motivácia?

To je skôr otázka na konkrétnych ľudí. Ako vonkajší pozorovateľ môžem povedať len to, že každý z týchto ľudí chce žiť štandardný život, chodiť do práce, robiť s deťmi domáce úlohy, pozerať televíziu, nakupovať v obchode, či ísť autom na výlet.

Prečítajte si

Rómovia nedostanú všetko zadarmo, musia sporiť a dom si kúpiť z pôžičky

Keď ste našli niečo, čo funguje v jednom meste či dedine, dá sa to preniesť aj inam?

Neviem, či je možné aplikovať vôľu, ale od nej sa to odvíja. Slovensko je bohatá krajina, ktorá zle distribuuje svoje zdroje, takže by som nehľadal problém v peniazoch. V miestach s aktívnou samosprávou, ako sú napríklad Raslavice, je možné vidieť zapojenie rómskej menšiny do ekonomického života obce a prospieva to nielen tomu, že jednotlivci prestávajú byť klientmi štátu, ale aj spoločnému komunitnému životu v dedine.

Obyvateľka obce Raslavice sa zamestnala cez obecný podnik v poľnohospodárstve. V dokumente povedala, že je za tú možnosť vďačná, ale problém je, že je to krátkodobé a po skončení projektu ostane znova bez práce. Nie je lepšie hľadať systémové a trvalé riešenia zamestnanosti?

To je veľmi ťažká otázka. Slovensko má aktuálne historicky najnižšiu nezamestnanosť a najvyšší počet pracovných miest. Radšej, ako dať prácu miestnym nezamestnaným obyvateľom, firmy sem vozia pracovníkov z okolitých štátov. Ak sa dá systémovo vyriešiť latentný rasizmus a neznášanlivosť medzi obyvateľmi hoc aj horného a dolného konca dediny, tak myslím, že táto krajina bude mať vyhliadky na krásnu budúcnosť.

Do akej miery pomáha týmto ľudom a obciam štát?

Predstavujem si štát ako obrovskú veľrybu, ktorá ťažko mení smer a musí robiť veľké oblúky, ak si náhle spomenie, že na niečo zabudla. Vôbec nechcem obraňovať neurobené domáce úlohy úradov, inštitúcií či samospráv. Len sa mi zdá, že za 25 rokov existencie sme už mohli porozumieť tomu, že štát bude ponúkať spriemerované riešenia, s ktorými nebudú spokojní všetci. A pokiaľ identifikuje problém, analyzuje možnosť jeho vyriešenia, vymyslí metodológiu a uvoľní zdroje, tak sa za ten čas pôvodný problém modifikuje natoľko, že pomoc, či riešenie, ktoré sú na ceste, sú už neadekvátne.

Aby som sa však vrátil k veľrybe. Cez rôzne programy podpory zamestnanosti obce môžu využívať 9- až 15-mesačné programy na zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných. Je evidentné, že ak je niekto mimo ekonomickej činnosti 10 až 12 rokov, tak rok nie je dostatočný čas na to, aby sa plnohodnotne dokázal vrátiť späť na pracovný trh. Ale je to aspoň niečo. Toto všetko som videl a naučil sa v Raslaviciach. Myslím, že po analýze týchto programov by mohli štátne inštitúcie pristúpiť k ich predĺženiu na 24 až 36 mesiacov.

Za všetkými projektmi stoja nadácie alebo aktívni občania. Nechýba vám v tom aj iniciatíva a záujem politikov?

Ktorý politik by vedome išiel spáchať samovraždu kampaňou, v ktorej by iniciatívne zachraňoval Rómov z osád? Veď Slovensko je krajina, v ktorej obyvatelia dodnes napríklad v Bratislave hľadia cez prsty na ľudí z miest východne od Nitry, ktorí tam prichádzajú pracovať, vo Vrbove na posledné dve nemecké rodiny, ktorých predkovia v predchádzajúcich siedmich storočiach zveľaďovali celý Horný Spiš, a v Námestove asi na úplne každého, kto nie je z Námestova.

Takže, ak si dokážeme robiť toto navzájom, tak potom niekto, kto má iný jazyk, kultúru a farbu kože, je ideálnym sprievodcom na ceste hľadania nepriateľa a zároveň najťažšia kampaň pre kandidujúceho politika. Takže nie, nechýba mi iniciatíva politikov. Chýba mi väčšia iniciatíva občanov. Pretože oni, teda my, tvoríme túto krajina a určujeme jej náladu, atmosféru a tvár. Kiežby bolo viac Karpatských nadácií, Ekopolisov, Štefanov Strakov, Eleonór Liptákových, Janette Knapekových, Ivanov Makov, Júliusov Pechov a ďalších mien. Nie je ich málo, ale malo by ich byť viac.

Janette Knapeková z Komunitného centra menšín vo Veľkom Krtíši, ktoré Rómom pomáha s bývaním, v dokumente povedala, že zo začiatku si Rómovia mysleli, že všetko urobia za nich. Mení sa aj prístup Rómov?

Veľký Krtíš je dlhodobý projekt, kde vidieť výsledky mravčej komunitnej práce a povedal by som, že sú tam až dramatické posuny. Z Košíc poznám Luník IX ako segregované miesto, ktorého problémy sa riešili prvoplánovým premiestňovaním ľudí a búraním blokov. V Krtíši sa zaviedla opačná politika. Desať starých bytových domov obývaných prevažne Rómami má už roky veľmi prísne pravidlá platenia nájomného a energií a domových poriadkov. Janette Knapeková nám hovorila o pravidelných návštevách rodín a odpočtoch vody. Že keď takto bude rodina hospodáriť celý mesiac a celý rok, tak potom budú mať taký a taký nedoplatok. Možno to znie ako banalita, ale priviesť k platobnej zodpovednosti niekoho, kto to predtým v živote nevidel a nezažil je veľký úspech komunitnej práce. Dnes v komunitnom centre visí nástenka s platbami, kto zaplatil a kto nie a rodiny medzi sebou dokážu neplatiča motivovať k pravidelnému plateniu.

Aká dôležitá bola spolupráca Rómov s majoritou?

Nenazvem to spoluprácou, ale vôľou. Najlepšie príklady sú Raslavice a Lenartov. Tam, kde je vôľa pohnúť vecami, tam, kde biely starosta alebo starostka vkročí dobrovoľne do osady a vyzve jej obyvateľov do dialógu, je pravdepodobnosť úspešnosti čohokoľvek rádovo vyššia. Ak však počúvate, preukazujete rešpekt, stanovujete férové pravidlá a venujete svoju pozornosť, trpezlivosť a čas, tak to ide všade. So všetkým.

Je niečo, čo vás počas nakrúcania prekvapilo?

Keď sme točili na uliciach medzi domami, zdalo sa mi, že niečo je inak, že niečo nesedí. Ľudia hovorili po slovensky. Pristavila sa pri nás pani a hovorí: „To preto, aby sa deťom lepšie darilo v škole.“ A keď som bol vo Valaskej pri Podbrezovej v komunitnej práčovni, musel som prerušiť pani Marcelu a povedať jej: „Vy rozprávate tak krásne po slovensky, až vám takmer nerozumiem.“ Viete, my v Košiciach hovoríme takou pomiešanou rečou, že v Námestove by som istotne dostal cez ústa.

Prečítajte si

Takto učí dobrý učiteľ. Novinár odišiel z Bratislavy na východ a odpísané deti vyťahuje do normálneho života

Minister vnútra Robert Kaliňák mal tlačovku v rómskej osade v Krompachoch, kde hovoril o boji proti rómskej kriminalite. Čo si o tom myslíte?

Východné pobrežie: Deň, keď sme sa rozhodli nezatopiť Prešov

(ukážka textu Miša Hudáka z vychodnepobrezie.sk)

Ak chceme, aby Košice, plné betónových kanálov, čakajúcich áut a anjelov v erboch boli Los Angeles, tak v rovnakom vesmíre sa musí nachádzať severnejšie položený Seattle. V bežnom dni je Prešov čosi ako dvadsiata tretia mestská časť Košíc, prečo by sme týchto ľudí mali násilne sťahovať o tridsať kilometrov južnejšie, keď sem prichádzajú každý deň dobrovoľne. Okrem toho sa v Prešove nádherne bicykluje! V jubilejný desiaty rok našich stavebných plánov preto nastal Deň, keď sme sa rozhodli zatiaľ nezatopiť Prešov.