Denník N

Ako sa rodí tyran

Český historik Michal Macháček pri predstavovaní knihy Gustáv Husák. Foto – TASR
Český historik Michal Macháček pri predstavovaní knihy Gustáv Husák. Foto – TASR

Kniha českého historika Michala Macháčka Gustáv Husák je skvelým portrétom politika, ktorého dedičstva sme sa dodnes celkom nezbavili.

Keď riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník nedávno zrušil reláciu Reportéri, vznikla protestná petícia, ktorej autori píšu, že z Rezníkovho rozhodnutia „dýcha atmosféra mečiarizmu“. Presnejšie by však bolo písať o dychu „normalizácie“, lebo Mečiar aj Rezník sú len dedičmi úspešného manuálu na postupný útlm slobody, ktorý sami nevymysleli. Jeho autorom bol inteligentný a bezohľadný politik menom Gustáv Husák, ktorého vplyv na naše moderné dejiny ťažko preceniť.

Na jeseň minulého roka vyšla kniha mladého českého historika Michala Macháčka, ktorá je prvým uceleným portrétom Gustáva Husáka bez ideologickej záťaže. Ako v každej dobrej knihe – a táto naozaj dobrá je – sa autorovi podarilo povedať viac, než možno sám zamýšľal. Husák bol spolutvorcom slovenských dejín od 40. rokov minulého storočia, a preto sa v jeho portréte odrážajú a splývajú s ním do tragického obrazu národa spútaného autoritatívnymi vodcami.

Husák vytvoril archetyp slovenského politika, ktorý sa bude z nášho podvedomia veľmi ťažko vymazávať: Vladimír Mečiar a v istom zmysle aj Robert Fico sú jeho následníkmi, hoci každý trochu inak. Spája ich utkvelá predstava, že ich historickou úlohou je zabezpečiť Slovákom národný a materiálny vzostup, aj keby mal byť na úkor duchovného a demokratického.

Dohoda s fašistami

Gustáv Husák zostal presvedčeným komunistom do svojej smrti v roku 1991 a nikdy si nepripustil omyl. V 30. rokoch minulého storočia začínal ako sľubný a chudobný študent práva, ktorý sa vrhal do verejných aktivít. Vytvoril sociálnu komisiu pre študentov a podarilo sa mu vymôcť rôzne zľavy – od lístkov do divadla až po pobyt v sanatóriách a zvýšenie dotácií na lekársku opateru. Dáta z tej doby sú hrôzostrašné: 34 percent bratislavských vysokoškolákov trpelo nejakým neduhom, od zlého chrupu až po tuberkulózu a pohlavné choroby.

Mimochodom, čitateľovi nevdojak napadne, či by práve stav Husákových zubov nemohol vysvetľovať jeho neľútostnú povahu. Mal ich od mladosti pokazené, musel mávať veľké bolesti, ktoré ho možno naučili odolnosti a zatvrdili aj voči bolesti iných (všetky zuby mu napokon v 50. rokoch vybili spoluväzni).

Ale svoju tvrdosť, ktorá sa časom stala povestnou, neuplatňoval na mravné zásady, ak nejaké mal. Keď ho v novembri 1940 ako odporcu fašizmu zatkol Tisov režim, po troch týždňoch vyšetrovacej väzby podpísal vyhlásenie, že nebude politicky aktívny. Sám o mnoho rokov neskôr priznal, že tak urobil „z osobnej opatrnosti a prechodne aj zastrašenosti“.

O rok neskôr sa potom zúčastnil delegácie komunistických novinárov na Ukrajinu, vtedy už obsadenú Hitlerom. Výpravu zorganizoval vtedajší minister vnútra Alexander Mach a Husák dostal na výber: buď pôjde opäť do väzenia, alebo poslúži propagande Tisovho režimu, ktorý chcel ukázať biedu komunistickej Ukrajiny, oslobodenej Nemcami spod sovietskeho útlaku. Husák sa podvolil a možno aj preto získal v roku 1942 dobre platenú funkciu tajomníka zväzu špeditérov, organizácie kontrolovanej fašistickým režimom.

Šesťdesiat strán venovaných obdobiu medzi rokmi 1938-1945 patrí k tomu najzaujímavejšiemu z celej knihy a Husáka ukazujú ako politika presvedčeného o svojej nadradenosti a inteligencii, ktorému neustále kazia jeho plány hlúpi alebo naivní ľudia, prípadne celý národ. Takým ostal po celý život.

Ľudové povstanie proti režimu považoval v auguste 1944 za predčasné a dával prednosť organizovanému prevratu v spojení s vtedajšími predstaviteľmi režimu (napríklad ministrom obrany Ferdinandom Čatlošom). Ale keď už sa bez jeho súhlasu začalo, rýchlo sa zorientoval, stal sa ministrom vnútra povstaleckej vlády a – ako píše vo svojich pamätiach Prokop Drtina – „vyslúžil si medzi povstalcami čestný titul banskobystrický diktátor“.

Husák bol síce radikálny komunista, ale to mu nebránilo byť aj slovenským nacionalistom. Natoľko urputným, že hneď v máji 1945 sa ostro staval proti tomu, aby sa „majetok vracal Čechom a Židom“, čím v  podstate uznal legitimitu arizácií počas Tisovho režimu.

Z väzniteľa väzňom

Dnes už existuje dostatok kníh, ktoré podrobne opisujú komunistický prevrat v roku 1948 a vysvetľujú, ako sa mohlo stať, že relatívne demokratický režim sa bez boja zo dňa na deň premenil na diktatúru. Keby mal niekto opísať túto premenu jednou vetou, mohol by to byť práve Gustáv Husák.

23. februára ako vtedajší predseda Zboru povereníkov (to bola de facto slovenská vláda) Husák odvolal členov predsedníctva Slovenskej národnej rady za Demokratickú stranu, ktorí v ňom mali väčšinu. Aj vtedy to bolo protiústavné (asi ako keby dnes premiér Robert Fico odvolal vedenie parlamentu), ale Husák to o mnoho rokov neskôr vysvetlil lakonicky: „Zákony a ústavu som v tomto prípade nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie.“

Od toho okamihu sa slovenské dejiny stávajú dejinami komunistov a na knihe to poznať: iné než komunistické postavy z knihy zmiznú – aj preto, lebo sám Husák sa výrazne podieľal na ich vymazaní z dejín. Keď sa sám stal obeťou politických procesov a v roku 1951 putoval do väzenia, veľmi dobre vedel, s akým vražedným systémom má do činenia, lebo ho pomáhal zakladať.

Nerobil si o ňom ilúzie ani po prepustení na slobodu (v roku 1960). Hoci ho režim čiastočne rehabilitoval, ŠtB ho sledovala a nasadila na neho agentov z radov jeho priateľov. Jedným z nich bol Anton Rašla, bývalý prokurátor, ktorý poslal na šibenicu Jozefa Tisa. Husák sa neskôr chválil, ako s ŠtB vybabral: sám Rašlovi diktoval, čo má do zápisníc povedať. A jeho výrok o ŠtB stojí za zaznamenanie: „Politická polícia vždy robila svinstvá, na Slovensku bola – navyše – dosť negramotná.“ Treba dodať, že za Husákovej éry sa nijako nezmenila.

Tajomný muž z KGB

Historik Michal Macháček má dar písať sviežo, s citom pre detaily. Napriek tomuto daru však zvyšok knihy od roku 1969 až po Husákov pád v decembri 1989 stráca na dynamike a je vlastne akýmsi matným zrkadlom samotnej normalizácie, keď sa spoločnosť prepadla do nehybnej nudy.

Dozvieme sa mnoho detailov o Husákových intrigách, vďaka ktorým sa po celých dvadsať rokov udržal pri moci, ale nedozvieme sa takmer nič o tom, ako vnímal spoločnosť. Autor vidí Husáka ako majstra rovnováhy, ktorú udržiaval medzi znepriatelenými skupinami v komunistickej špičke (Vasil Biľak ako tvrdý stalinista na jednej strane a Lubomír Štrougal ako reformátor na druhej) a súčasne ju opieral o absolútnu lojalitu voči Moskve.

To má byť aj čiastočná odpoveď na otázku, prečo bol u nás komunistický režim o toľko tvrdší než jeho maďarská či poľská verzia: Husák nemohol uvoľniť reťaze, ktorými spútal spoločnosť, lebo by prehral mocenský súboj s Biľakom. Lenže ak by aj bol tento výklad pravdivý, svedčí len o tom, že Husákovi išlo iba o vlastnú moc a osud spoločnosti ho príliš nezaujímal.

Dozvieme sa síce, že spočiatku bol proti tvrdým represiám a dokonca sa vraj vyslovil proti politickým procesom (ako bývalý väzeň), ale v záujme udržania sa pri moci neurobil napokon nič, aby im zabránil.

V rokoch 1969 – 1972 bolo teda v Československu z politických dôvodov odsúdených 2677 ľudí (po roku 1977 sa začala ďalšia vlna procesov), vrátane viacerých Husákových najbližších priateľov, k akým patril napríklad Milan Hübl, ktorý strávil niekoľko rokov vo väzení. Husákov mentor a dlhoročný priateľ Edo Friš bol prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou a zomrel na infarkt v roku 1978. Smutných osudov bývalých Husákových priateľov boli desiatky a takmer to vyzeralo tak, že Husák sa ich zbavuje vedome.

Z knihy sa nedozvieme nič o tom, či Husák vôbec vnímal osudy ľudí, ktorým zničil životy. Ale nedozvieme sa ani, či napríklad čítal slávny list Václava Havla z roku 1975, adresovaný jemu osobne. Vieme len, že súhlasil s tvrdým potlačením sviečkovej demonštrácie v roku 1988 a že disidentov vnímal ako protištátne živly, ktoré škodia systému a ohrozujú jeho osobne, teda presne tak, ako o nich písala komunistická tlač.

Napriek tomu sa túto časť knihy oplatí čítať veľmi pozorne, pretože z nej akoby mimochodom vyplýva jedno kľúčové poznanie: Husák bol doslova otrokom Moskvy, bez ktorej neurobil žiadne vážne rozhodnutie. Predstava, že Československo bolo počas jeho éry samostatným štátom, je číra ilúzia.

Moskovské archívy sú stále uzavreté, ale Macháčkovi sa podarilo z rôznych zdrojov v Rusku vypátrať tajomnú postavu generálmajora Jeliseja Tichonoviča Sinicyna, ktorý bol podľa všetkého Husákovým riadiacim dôstojníkom KGB. Je dosť možné, že tento muž bol „skutočným vládcom Československa“ a že to bol on, kto po okupácii v roku 1968 Husáka osobne vybral ako budúceho sluhu Moskvy.

Poučenie z Husáka

Francúzsky spisovateľ Louis Aragon nazval Československo po roku 1968 „Biafrou ducha“ (Biafra bol africký štát, v 60. rokoch tam hladomor zabil milióny ľudí). Západní intelektuáli vtedy nedokázali pochopiť, ako sa mohli dva také vyspelé národy zriecť slobody a kultúry, zriecť sa svojej identity.

Je namieste rečnícka otázka, či by dokázal na 20 rokov takto uzamknúť dva národy do anonymity bezfarebného, zastrašeného davu niekto iný než Gustáv Husák. Z Macháčkovej knihy sa dá vyčítať, že tento politik mal naozaj mimoriadne nadanie na manipuláciu a mocenskú taktiku. Jeho intelekt a istá surovosť (vedel byť aj nechutne vulgárny) ho predurčovali na úlohu tyrana.

Mali sme na Husáka historickú smolu a dodnes sme sa celkom nezbavili dedičstva jeho normalizačnej éry. Vladimír Mečiar sa intuitívne pokúsil ju obnoviť a ešte aj dnes oprášil Husákov manuál na postupný útlm slobody Jaroslav Rezník.

Jedným z užitočných nástrojov na jej obranu je pozorné čítanie knihy Michala Macháčka, lebo je v nej všetko podstatné, čo potrebujete vedieť o tom, ako sa rodí diktátor.

Viac čítania od Martina Šimečku? Skúste knihu Medzi Slovákmi

zobraziť

Teraz najčítanejšie