Ronaldinho hral tak, ako žil. Koniec kariéry ohlásil jeden z posledných skutočných Brazílčanov

Brazília miluje radosť. Keď jej ju v 50. rokoch priniesol Garrincha, zbožňovala jeho krivé nohy a nevypočítateľné kľučky. Ronaldinho prišiel o takmer päťdesiat rokov neskôr do úplne iného futbalu, ale v mnohom sa mu podobal.

Bol chudý, nevypočítateľný a s predhryzom a vrkočom navyše trochu komický. Videl riešenia tam, kde ich iní nevideli, a dával góly tak, ako to iní nedokázali. Na rozdiel od Garrinchu sa neupil na smrť, ale mal to – vedel, čo je život.

Ronaldinho má teraz 37 rokov, ukončil kariéru a plánuje rozlúčkové zápasy. Posledný profesionálny zápas odohral v roku 2015 v drese Fluminense.

Ako jediným gólom ponížiť impérium

Je rok 1999 a Ronaldinho debutuje v reprezentácii: po štyroch minútach si loptu prehodí cez jedného obrancu, na druhého urobí kľučku a dá gól.

Je rok 2002 a Ronaldinho hrá na svojich prvých majstrovstvách sveta. Vo štvrťfinále proti Anglicku najprv úplne popletie hlavu Ashleymu Coleovi a prihrá Rivaldovi na vyrovnávajúci gól, jeho moment však príde až neskôr.

Na začiatku druhého polčasu rozohráva priamy kop, je to tridsať, možno tridsaťpäť metrov od brány, ďaleko a navyše v rohu. Všetci hráči vrátane brankára Seamana čakajú center, Ronaldinho loptu kopne, tá letí, nie je to center, nie je to strela, nikto sa nevie rozhodnúť, čo to vlastne má znamenať, až kým neskončí v sieti.

David Seaman vždy vyzeral ako anglický lord, ktorý stojí v bráne len preto, aby čelil nájazdom barbarov na impérium, teraz však navyše vyzerá, akoby ho niekto nielen porazil a prekonal, ale navyše aj urazil. Ronaldinho však urobil len to, čo robil vždy: zobral loptu a spravil s ňou to, čo nikto iný.

Najsmiešnejší muž na svete dorazil

Vtedy hral za Paríž Saint-Germain, ale bol už na odchode do väčšieho klubu. Pôvodne ním mal byť Real Madrid, ale tam usúdili, že takýto úžasný, výnimočný, zábavný a talentovaný hráč by mohol odradiť sponzorov. Ronaldinho nebol model, David Beckham ním bol, a tak kúpili jeho. Ronaldinho, s ďasnami namiesto úsmevu, išiel do Barcelony.

Hneď v prvom zápase proti Seville sa uviedol.

Zobral loptu pri poliacej čiare, obišiel dvoch protihráčov, mohol aj viacerých, ale rozhodol sa z dvadsiatich piatich metrov vystreliť. Lopta sa odrazila od brvna – a Ronaldinho oznámil svoj príchod do Barcelony. „Najsmiešnejší muž na svete dorazil,“ napísal britský denník Guardian a v žiadnom prípade to nemyslel ako urážku.

Ronaldinho prerástol svojich súperov aj spoluhráčov, prerástol aj pôvodného Ronalda, s ktorým hrával v reprezentácii a od ktorého bol vždy ten menší a mladší. Góly dával inak a rôzne, nie silou, vždy v tom bol kúsok tanca a radosti. Nebol záložník, krídlo ani útočník, bol všetko naraz.

Keď viedol loptu, nikdy sa nepozeral na ňu, ale na súperov, takže sa súperi nevedeli rozhodnúť, či sa majú pozerať naňho alebo na loptu, ale nech urobili čokoľvek, nič im to nepomohlo.

Zdalo sa, že tancuje na hudbu, ktorú počuje len on sám, pohyboval sa rýchlo aj pomaly zároveň. Nechať sa ním obohrať – posadiť na zem a ponížiť – sa dalo považovať za česť. Ak mal dosť času, obrancom ukázal, čo s nimi urobí, a potom to urobil.

Fantázia v pohybe, povedal by Marcel Merčiak; keď Barcelona v roku 2005 vyhrala v Madride nad Realom 3:0, dal dva góly a hral tak, že fanúšikovia najväčšieho rivala mu na konci najdôležitejšieho zápasu dopriali standing ovation.

Práve v tom zápase sa na ihrisku ocitol s mladučkým Lionelom Messim, ktorý ho v Barcelone nahradil. Ten sa mu odvtedy vyrovnal kľučkami, prekonal ho v góloch aj disciplíne a dlhšie vydržal hrať na najvyššej úrovni – napriek tomu sa Ronaldinhom nikdy nestal. Nemá to, netancuje, ale rúti sa vpred; je profesionálom, ktorým Ronaldinho so svojím sklonom k radostiam života nikdy nebol.

Iste, aj preto toho Messi dosiahol viac. Ronaldinho, v dobrom aj zlom, bol Brazílčan, a keď z Barcelony na vrchole kariéry odišiel, bolo to práve preto. V AC Miláno to už nikdy nebolo ono.

Najkrajší gól, ktorý nič neznamenal

Vo svojej kariére dosiahol všetko: vyhral španielsku aj taliansku ligu, Ligu majstrov aj majstrovstvá sveta, stal sa najlepším hráčom na svete. Vždy však pôsobil dojmom, že futbal nehrá kvôli trofejam ani výsledkom, a práve preto sa naňho spomína ako na jedného z posledných futbalových romantikov. Je typické, že aj jeho najkrajší gól vlastne nič neznamenal.

Vo februári 2005 hrala Barcelona odvetu osemfinále Ligy majstrov proti Chelsea. Lopta sa odrazila od anglickej obrany, spracoval ju Iniesta, ktorý vtedy ešte mal hlavu plnú vlasov, a posunul ju Ronaldinhovi.

Znamenalo to poplach. Stálo okolo neho päť protihráčov, traja z nich ho bránili a dvaja istili, keby niečo. Ronaldinho si loptu pristavil; všetci zamrzli. Ak vyštartujú proti nemu, urobí kľučku alebo niečo horšie; ak ostanú stáť, vystrelí. Nemal však rýchlosť, stál prakticky na mieste.

Bol to jeden z tých momentov, keď sa svet akoby na chvíľu zastavil.

Pravou nohou naznačil tanečný krok, potom pohyb spomalil. Chvíľu počkal, a keďže bezradní obrancovia mali strach urobiť niečo, a tak radšej neurobili vôbec nič, vystrelil. Ľahko, ale zároveň rýchlo a prudko kopol loptu do siete tak, že nikto, ani brankár Čech, vtedy ešte bez prilby, jednoducho nemohol nič urobiť. Jeho jediný pohyb bol hlavou, keď sledoval loptu, ktorá letí do siete.

Bol to gól z ničoho a nič neznamenal. Barcelona vypadla. Ronaldinho však vždy futbal hral na úplne inej úrovni, ako boli výsledky.