Denník N

Bieloruský spisovateľ: Lukašenko je náš McDonald’s. Svet pozná len jeho, nám je fuk

Nikto nevie nič o Bielorusku, ale všetci poznajú Lukašenka, stal sa z neho náš hlavný vývozný artikel, rozpráva bieloruský spisovateľ Ihar Babkov. Jeho román Minútka nedávno vydalo v slovenčine Artforum.

Ihar Babkov a jeho kniha Minútka (v originále Chvilinka). FOTO - ARTFÓRUM
Ihar Babkov a jeho kniha Minútka (v originále Chvilinka). FOTO – ARTFORUM

Vašu knižku vydalo vydavateľstvo Lohvinau, ale medzitým ho zavreli. Prečo?

Situácia v Bielorusku je veľmi podivná, z času na čas u nás všetko zavrú, potom znovu niečo otvoria. Vydavateľstvo v Minsku zavreli a znovu otvorili v Litve vo Vilniuse. Ale z čitateľov si to nikto nevšimol.

Knižky sa vydávajú v Litve, ale dajú sa kúpiť v Bielorusku?

Presne tak. Dôvod na zavretie Lohvinau je ako anekdota. Išlo o jednu knihu bieloruských fotografií za celý rok a jej obrázky boli označené ako politicky nekorektné. A tak ho zavreli.

Čo bolo na tých fotografiách nekorektné?

V pozadí jednej bola napríklad pôvodná bieloruská, červeno-bielo-červená vlajka. Tá je však zakázaná. Niektoré fotografie, napríklad kde policajt vláči zbitého demonštranta, zase označili za príliš depresívne na súčasné Bielorusko (smiech). Všetci však vedeli, že išlo len o osobnú pomstu nezávislému vydavateľovi Iharovi Lohvinauovi. (Do existenčných problémov sa dostalo aj rovnomenné kníhkupectvo, kde sa stretávajú mladí Bielorusi a intelektuáli. Dostalo miliónovú pokutu, na ktorú vyhlásili verejnú zbierku, pozn. red.)

Za záchranu medzinárodnou cenou vydavateľov oceneného kníhkupectva/vydavateľstva Lohvinau sa spustila kampaň na sociálnych sieťach #SaveLohvinau

Keď už sme pri depresii – vo svojej knihe Minútka spomínate veľmi depresívnu báseň, ktorá je akýmsi príbehom o Bielorusku, o dvanástich bratoch, čo sa chcú dostať na druhú stranu múra, všetci však zahynú. To je také ťaživé žiť v Bielorusku?

Pre všetkých zvonku, mimo Bieloruska, to znie veľmi depresívne, nie však pre Bielorusa. Zomrieť, pozdvihnúť sa, zomrieť a znovu vstať, to je typicky bieloruská hra. Podivnosť bieloruskej situácie je, že umierame veľmi dlho a veľmi nahlas…

Veľmi dlho, vyše 20 rokov, je pri moci aj Lukašenko. Mladá generácia prakticky nepoznala na čele krajiny nikoho iného. Zvykli si naňho, či sa im to zdá podivné?

Lukašenko hrá rolu našej identity pre export. Nikto nevie skoro nič o Bielorusku, ale všetci poznajú Lukašenka. Lukašenko sa stal naším McDonaldom. Ľudia v Bielorusku o ňom nepremýšľajú vôbec, je to pozadie, ktoré nás obklopuje. Lukašenko je akýmsi dozorcom, ale myslím si, že až príliš démonizovaný zvonku.

Mladým je fuk?

Nestarajú sa oňho. Pre Bielorusov je tiež typické, že sa nestarajú o nič.

Lukašenkovi sa podarilo prežiť ekonomickú krízu, minulý rok si urobil reklamu majstrovstvami sveta v hokeji. Jeho imidž sa zlepšil. Je hokej teraz súčasťou národnej identity?

To je tiež jeden z tých našich exportných artiklov (smiech). Bielorusi nie sú veľmi veľkí fanúšikovia žiadneho športu. To potrebovala vláda na zlepšovanie imidžu. Na tom Lukašenkovi strašne záleží. A bol to tiež odkaz pre Putina. Lukašenko mu osobne povedal: „Posledným diktátorom Európy už nie som ja, ale ty.“ (smiech).

Lenže je závislý od jeho peňazí, plynu, ropy…

Lukašenko je závislý len sám od seba, ak myslí na nezávislosť Bieloruska, tak myslí sám na seba a tomu prispôsobuje aj svoj vzťah s ruským prezidentom či Európskou úniou.

Čo je to za človeka?

Je to náš najznámejší produkt, nie je obyčajnou persónou, je niečo ako náš traktor Belarus či vodka Zubrowka.

V akej je kondícii? Bude pri moci aj ďalších desať rokov?

Určite. Rovnako, ako sa udrží aj bieloruská kultúra a jazyk, tie stále napriek všetkému prežívajú.

Pozrite si dokument o spisovateľovi Iharovi Babkovovi, ktorý pre Belsat urobili české Větrné mlýny.

 

Za Lukašenka sa bieloruský jazyk vytlačil na okraj spoločnosti, zakázal pôvodné revolučné vlajky. Prečo mal taký problém s národnou symbolikou?

Na konci Sovietskeho zväzu bolo Bielorusko najviac rusifikovanou kolóniou. To úplne poškodilo jeho identitu, prinieslo postkoloniálne traumy. Po kolapse ZSSR sa tak v Bielorusku objavili dva projekty – radikálna dekolonizácia, ktorá chcela zmeniť Bielorusko na normálny európsky národ s jazykom, kultúrou, so symbolmi, s historickou pamäťou – nič vymyslené, sme normálni Európania. Lenže vyhral druhý, Lukašenkov projekt. On mu dal len meno. Je založený na postsovietskej modernizácii.

Bieloruská realita. Tajná služba KGB niekedy nechá pochodovať ľudí s červeno-bielymi zástavami. Inokedy za knihu fotografií zavrie vydavateľstvo. FOTO - TASR/AP
Bieloruská realita. Tajná služba KGB niekedy nechá pochodovať ľudí s červeno-bielymi zástavami. Inokedy za knihu fotografií zavrie vydavateľstvo. FOTO – TASR/AP

A čo sa stalo s európskym projektom Bieloruska?

Lukašenkov projekt sa síce presadil, ale žijeme vo veľmi zvláštnej situácii, kde sa paralelne s ním rozvíja aj ten druhý. Aby ste mohli pochopiť Bielorusko, musíte ho brať ako hraničné územie, borderland. Sme akýmsi hypermarketom na pomedzí, ktorý chce byť na oboch stranách.

Ako vnímajú Bielorusi, čo sa deje na Ukrajine? Súcitia s ňou?

Prvá emócia – to bol horor, šok, že je to vôbec možné. Boli sme presvedčení, že v tomto regióne sa skončili všetky vojny a jediný problém je biznis medzi nami. Že naši susedia 15 rokov míňali peniaze na tanky namiesto ciest na Sibíri, je pre nás úplne nepochopiteľné. A tí, čo pozerajú ruskú televíziu, podľa mňa nemohli zostať bez následkov poškodenia mozgu. Tu v Bielorusku som nestretol intelektuála, umelca, ktorý by podporil ruskú agresiu.

Vy ste boli súčasťou bieloruského disentu ešte počas sovietskych čias. Bolo to iné ako za Lukašenka?

Bol som veľmi mladý, keď ma mali dať do väzenia, prišla perestrojka, získal som z toho, naopak, nejakých pár bonusov. Nemyslím si, že by sme žili v totalitnom systéme. Náš autoritatívny systém nemá žiadnu ideológiu, jediné, o čo sa stará, je ekonomická efektívnosť.

V Minútke jeden z vašich hrdinov najskôr píše po rusky, až neskôr prejde na bieloruštinu. Je to aj váš príbeh?  

Môj aj každého, kto teraz píše po bielorusky. V tomto hraničnom území je to normálne. Nevybrali sme si to, ale narodili sme sa do tejto reality.

Stále platí, že ten, kto rozpráva po bielorusky, zastáva kritický postoj k režimu?

Stále, ale nejde len o politickú pozíciu, niekedy skôr o metafyzickú či sociálnu pozíciu.

Rozprávajú mladí ľudia po bielorusky? Na väčšine škôl sa hovorí len po rusky…

Myslím, že väčšina Bielorusov hovorí po bielorusky, aj keď si myslia, že rozprávajú po rusky (smiech). Bieloruská ruština nie je ako ruština z Moskvy či Rjazane. Je to veľmi zmiešaný jazyk. Napríklad riešime či sme ‘Belarus’ alebo ‘Belarusia’. Rusi hovoria v ruskom jazyku Belarusia, my však hovoríme – v ruštine nás musíte volať Belarus, to je naše meno. Rusi však reagujú – ale ruština je náš jazyk, nehovorte nám do toho. My však nejdeme podľa moskovských pravidiel. Napríklad zemiakom nehovoríme kartofeľ, ale buľba, nehovoríme otec, ale baťka.

Sú knižky v obchodoch najmä v ruštine?

Väčšinou sú ruské ako na Ukrajine. Sme postkolónia.

Fotografia, pre ktorú sa bieloruské vydavateľstvo Lohvinau dostalo do problémov. 

https://twitter.com/MashaShrugged/status/573457309520695297

Naozaj v Minsku existuje kaviareň Minútka z vášho románu?

Je skutočná. Zavreli ju a dnes je tam pizzeria.

Čo sa však stalo s jej čašníkom Leom?

Ten sa presťahoval do kaviarne U Janky, čo tiež znamená Yankee. (Smiech).

Hovoríte o sebe, že ste ľavicový budhista. Prečo?  

Je mi blízky program typicky európskej ľavice, ktorý je o sociálnej spravodlivosti. A tiež verím v dobrú karmu. Môj budhizmus je však skôr poetický, niečo ako derviši v sufizme, kresťanskí mystici. Nie som autentický budhista.

Vo vašej knihe je jedna záhada – traja muži a dievča zmiznú. Je vám blízky mysticizmus?

Ani sám neviem, ako zmizli, aj preto niektorí tvrdia, že je to bieloruský príspevok do magického realizmu. Lenže tu, v Bielorusku, je normálne v takej situácii zmiznúť bez vysvetlenia.

Ihar Babkov (1964)

Bieloruský spisovateľ a básnik.

Vydavateľstvo Artforum mu vlani vydalo jeho prózu Minútka. Tri príbehy, ktorá bola laureátom literárnej ceny Jerzyho Giedroca. Ocenenené boli aj viaceré jeho básnické zbierky.

Na Slovensku si koncom minulého roka prevzal Vyšehradskú literárnu cenu Východného partnerstva za svoje knihy s mimoriadnym ohlasom a vplyvom v spoločenskom živote svojej krajiny.

Kniha Minútka je príbehom o bieloruskom spisovateľovi a jeho priateľoch v krajine, kde už len rozprávať po bielorusky a nie po rusky, sa považuje za istú formu disentu.

Teraz najčítanejšie