utorok

Bieloruský spisovateľ: Lukašenko je náš McDonald's. Svet pozná len jeho, nám je fuk

Nikto nevie nič o Bielorusku, ale všetci poznajú Lukašenka, stal sa z neho náš hlavný vývozný artikel, rozpráva bieloruský spisovateľ Ihar Babkov. Jeho román Minútka nedávno vydalo v slovenčine Artforum.

Ihar Babkov a jeho kniha Minútka (v originále Chvilinka). FOTO - ARTFÓRUM
Ihar Babkov a jeho kniha Minútka (v originále Chvilinka). FOTO - ARTFORUM

Vašu knižku vydalo vydavateľstvo Lohvinau, ale medzitým ho zavreli. Prečo?

Situácia v Bielorusku je veľmi podivná, z času na čas u nás všetko zavrú, potom znovu niečo otvoria. Vydavateľstvo v Minsku zavreli a znovu otvorili v Litve vo Vilniuse. Ale z čitateľov si to nikto nevšimol.

Knižky sa vydávajú v Litve, ale dajú sa kúpiť v Bielorusku?

Presne tak. Dôvod na zavretie Lohvinau je ako anekdota. Išlo o jednu knihu bieloruských fotografií za celý rok a jej obrázky boli označené ako politicky nekorektné. A tak ho zavreli.

Čo bolo na tých fotografiách nekorektné?

V pozadí jednej bola napríklad pôvodná bieloruská, červeno-bielo-červená vlajka. Tá je však zakázaná. Niektoré fotografie, napríklad kde policajt vláči zbitého demonštranta, zase označili za príliš depresívne na súčasné Bielorusko (smiech). Všetci však vedeli, že išlo len o osobnú pomstu nezávislému vydavateľovi Iharovi Lohvinauovi. (Do existenčných problémov sa dostalo aj rovnomenné kníhkupectvo, kde sa stretávajú mladí Bielorusi a intelektuáli. Dostalo miliónovú pokutu, na ktorú vyhlásili verejnú zbierku, pozn. red.)

Za záchranu medzinárodnou cenou vydavateľov oceneného kníhkupectva/vydavateľstva Lohvinau sa spustila kampaň na sociálnych sieťach #SaveLohvinau

Keď už sme pri depresii – vo svojej knihe Minútka spomínate veľmi depresívnu báseň, ktorá je akýmsi príbehom o Bielorusku, o dvanástich bratoch, čo sa chcú dostať na druhú stranu múra, všetci však zahynú. To je také ťaživé žiť v Bielorusku?

Pre všetkých zvonku, mimo Bieloruska, to znie veľmi depresívne, nie však pre Bielorusa. Zomrieť, pozdvihnúť sa, zomrieť a znovu vstať, to je typicky bieloruská hra. Podivnosť bieloruskej situácie je, že umierame veľmi dlho a veľmi nahlas...

Veľmi dlho, vyše 20 rokov, je pri moci aj Lukašenko. Mladá generácia prakticky nepoznala na čele krajiny nikoho iného. Zvykli si naňho, či sa im to zdá podivné?

Lukašenko hrá rolu našej identity pre export. Nikto nevie skoro nič o Bielorusku, ale všetci poznajú Lukašenka. Lukašenko sa stal naším McDonaldom. Ľudia v Bielorusku o ňom nepremýšľajú vôbec, je to pozadie, ktoré nás obklopuje. Lukašenko je akýmsi dozorcom, ale myslím si, že až príliš démonizovaný zvonku.

Mladým je fuk?

Nestarajú sa oňho. Pre Bielorusov je tiež typické, že sa nestarajú o nič.

Lukašenkovi sa podarilo prežiť ekonomickú krízu, minulý rok si urobil reklamu majstrovstvami sveta v hokeji. Jeho imidž sa zlepšil. Je hokej teraz súčasťou národnej identity?

To je tiež jeden z tých našich exportných artiklov (smiech). Bielorusi nie sú veľmi veľkí fanúšikovia žiadneho športu. To potrebovala vláda na zlepšovanie imidžu. Na tom Lukašenkovi strašne záleží. A bol to tiež odkaz pre Putina. Lukašenko mu osobne povedal: „Posledným diktátorom Európy už nie som ja, ale ty.“ (smiech).

Lenže je závislý od jeho peňazí, plynu, ropy…

Lukašenko je závislý len sám od seba, ak myslí na nezávislosť Bieloruska, tak myslí sám na seba a tomu prispôsobuje aj svoj vzťah s ruským prezidentom či Európskou úniou.

Čo je to za človeka?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |