Denník N

Ako nám komunisti chceli vziať vzdelanie

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Striasa ma vždy, keď ktosi vymýšľa, ako nepustiť deti na gymnáziá.

Kvóty na gymnáziá nie sú ani zďaleka prvý nápad z okruhu „sadnime si a porozmýšľajme, ako nivočiť krajinu“. Čo by sa ešte asi tak dalo spraviť? Školstvo a vzdelávanie ešte nedostali ranu istoty? Tak poďme na to. Nechceme múdrych, chceme, aby stál pri páse aj taký, čo by sa v inej krajine mohol stať… hoci historikom.

Obmedzme prístup k vzdelaniu v krajine s nespočetným množstvom nekvalitných škôl a zdecimovaných učiteľov, odkiaľ uteká na zahraničné univerzity skoro všetko, čo má nohy.

Nie je to prvý raz. Už minister Čaplovič k osudom štrnásťročných pristupoval horšie ako komunisti, ktorých silne pripomínal aj jeho senilný pohľad pri prejavoch ako „gymnáziá sa majú preorientovať na prírodné a technické vedy“. Som historik, ale.

Ako sa cíti decko, ktoré odpília už v takomto veku?

Zle.

Medzi svojimi pamätihodnosťami mám odložený jeden list. Liebesbrief z pedagogického odboru MNV (miestneho národného výboru) bol adresovaný môjmu otcovi.

Môj otec nebol disident. Len nesmel publikovať, nesmel si spraviť docentúru a vzali mu pas. Len našiel plošticu. Len dostal jedného dňa list, ktorý mal zmeniť môj životopis na nepoznanie.

Bolo to rozhodnutie pedagogického odboru MNV BA II., že mám absolvovať dvojročné učilište, odbor predavačka elektro. Bolo to chvíľku po prijímačkách na strednú školu, príliš malú chvíľku. Slovenčina za 1, matematika za 2.

Moji rodičia zošediveli, a keď sa pomíňali všetky odvolacie možnosti, vyhlásila som, že tam nejdem. Prišiel ďalší list, že sa mám dostaviť na stretnutie učňov v PKO. Nikam nejdem!

September svojho prvého stredoškolského ročníka som strávila doma a chodili ma navštevovať spolužiačky, ktoré vzali na Tomášikovu. Moji rodičia šediveli ďalej, lebo zákon o povinnej 10-ročnej školskej dochádzke platil, akoby sa nechumelilo. Môj otec to pripisoval sebe – a ja som to tiež pripisovala sebe. Keby som mala samé jednotky, asi sa to nestane.

Koncom septembra moji rodičia za pomoci priateľov našli konečne jedno gymnázium v okolí Bratislavy, kde ma prijali napriek rozhodnutiu neviem akých ľudí, ktorí neváhali mariť štrnásťročné životy.

Bolo to prvé gymnázium, kde sa k nim nesprávali ako k asociálnym živlom. Celý október a pol novembra som v Šamoríne tvrdila, že do SZM nevstúpim. Nikam nejdem!

V novembri bola nežná revolúcia a s rečami o SZM bol pokoj.

Pár týždňov pred maturitou mi naša triedna ukázala posudok, čo so mnou prišiel zo zéešky. Stálo tam neveľmi komplikovanou štylistikou, vlastne doslova, že nemám IQ na to, aby som zmaturovala. Podpisy mojich rodičov na vybodkovaných čiarach chýbali. Cynickosť tohto počinu mi vyrazila dych.

„Vy komunistické kurvy,“ prihovorila som sa o ďalšie tri roky neskôr budove svojej základnej školy, z ktorej ovísali celé pláty omietky. Prišla som tam na pár týždňov učiť slovenčinu a dejepis, bol mi načim zápočet z pedagogickej praxe. Dejepisárka ma predstavila v zborovni, tej istej, ako som si ju pamätala, len zrazu celkom malej miestnosti. Dve prítomné učiteľky skameneli, videli tú príslovečnú smrť celkom zreteľne.

Ani dnes nemám dosť podrobné informácie, aby sa dalo celkom presne chápať, čo sa mi to v roku 1989 stalo, či skôr chcelo stať. Viem len niečo o tom, aké to je, keď štrnásťročnému zavrú dvere pred vzdelaním.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Školstvo

Komentáre

Teraz najčítanejšie