Denník N

Slovensko asi konečne má demokratickú ľavicovú stranu. Otázka je, či má dosť demokratických ľavicových voličov

Snem Progresívneho Slovenska. Foto N – Vladimír Šimíček
Snem Progresívneho Slovenska. Foto N – Vladimír Šimíček

Slovensko potrebuje serióznu ľavicu, ktorá si uvedomuje, že vyššie platy nestačí sľubovať ani ich zlým kapitalistom nariadiť.

Slovenská politika dlhodobo trpí niektorými vážnymi nedostatkami. Dvomi z nich sú absencia skutočne liberálnej a skutočne demokratickej ľavicovej strany v zmysle, ako sa liberalizmus a ľavica chápu na západ od nás.

Ak sa tu nejaká strana hlásila k liberalizmu, bola to väčšinou účelová snaha etablovať sa v tej časti politického spektra, v ktorej sa nemusela zaoberať silnou konkurenciou, a pokus osloviť časť mladých voličov. Liberalizmus obvykle znamenal, že si strana z liberálnych hodnôt vybrala, čo jej vyhovovalo, v nádeji, že ani volič poriadne nevie, čo ten liberalizmus vlastne je.

S ľavicou to bolo ešte horšie: zo svojej komunistickej minulosti si priniesla nacionalizmus spolu s úprimným nezáujmom o demokraciu a ľudské práva. Základom jej politickej taktiky bývalo a je, že sľubov a sociálneho populizmu nemôže byť nikdy dosť.

Vznik skutočne liberálnej a/alebo modernej ľavicovej strany (môže a nemusí to byť to isté) by preto mal potešiť i demokratov, ktorí nezdieľajú mnohé jej alebo ich predstavy. Slovenská demokracia nebude fungovať, ak nedokáže stáť na viacerých nohách a voliči si nebudú môcť vybrať medzi stranami, ktoré ponúkajú rôzne reálne riešenia bez toho, aby spochybňovali demokratický systém, základné práva a slobody alebo našu západnú orientáciu.

Vyhlásenie Ivana Štefunka, že Progresívne Slovensko „je centristické a liberálne hnutie, lebo staré nálepky ako ľavica a pravica už neplatia“, treba brať s rezervou. Je to presne taký marketingový ťah na pritiahnutie voličov znechutených tradičnou politikou, aké podľa Štefunka jeho strana nebude robiť, lebo sa chce sústrediť len na obsah a na program.

A o tom, ako bude strana vnímaná, navyše nerozhoduje len ona sama. Či sa jej to páči, alebo nie, zatiaľ je, celkom správne, vnímaná skôr ako ľavicová strana. Na tom nie je nič zlé, ba naopak. Slovensko potrebuje serióznu ľavicu, ktorá si napríklad uvedomuje, že vyššie platy nestačí sľubovať ani ich zlým kapitalistom nariadiť. A že na to, aby ľudia zarábali viac, treba najprv splniť niekoľko podmienok, v prvom rade výrazne zlepšiť vzdelávanie.

Otázkou skôr je, či bude mať takáto progresívna ľavica na Slovensku dosť voličov. Podľa prieskumu zverejneného asi pred mesiacom zatiaľ Progresívne Slovensko priťahuje skôr voličov pravice, čo nevypovedá ani tak o strane samotnej, ako o mentalite ľavicových voličov v našej krajine.

Zdá sa, že u nás dlhodobo nie je len nedostatok moderných ľavicových strán, ale aj moderných ľavicových voličov. Existujúci ľavicoví voliči sa stali v drvivej väčšine závislými práve od tej populisticko-xenofóbnej rétoriky, akú im predkladajú strany ako Smer, SNS a novšie aj Sme rodina.

Nepopulistický prozápadný program hlásajúci vlastnú zodpovednosť a ľudské práva je na Slovensku (napriek všetkým oprávneným výhradám k jej aktérom) stále zviazaný skôr s pravicou. Aj preto museli v minulosti málopočetní ľavicoví liberáli na Slovensku s miernym znechutením často voliť pravicové strany.

Progresívne Slovensko si možno bude musieť liberálnych ľavicových voličov, ktorých chce osloviť, najprv vychovať. Brať ich len od demokratických pravicových strán nie je najlepším riešením.

Mohla by nastať situácia, že sa Štefunkova strana síce dostane do parlamentu, ale nebude mať dosť spojencov na vytvorenie vlády, pretože im predtým sama odčerpala voličov. Priznať ľavicový charakter Progresívneho Slovenska by bolo dôležité aj preto, aby demokratické strany nesúperili stále dokola len o jeden voličský tábor, ktorý im všetkým nemôže vystačiť.

Progresívne Slovensko

Smer

Teraz najčítanejšie