Dýchame tu prach a budeme žiť kratšie. Akoby nestačila chudoba, zlé vzdelanie, nedostupnosť a zničená krajina

Autor pracuje v občianskom združení Čierne diery

O Jelšave sa konečne viac píše. Verejnoprávne médiá sú totiž po novom povinné informovať o vzniknutých smogových situáciách a na webe SHMÚ svieti toto zabudnuté mesto vo veľkom červenom výstražnom okne takmer každý zimný deň.

Vyše 6-tisíc ľudí žije v gemerskom regióne v takzvanej „oblasti riadenia kvality ovzdušia“, ktorá tu v konečnom dôsledku neznamená nič iné, než len menej zdravia a kratšie životy.

Jelšava však nemá svoju Moniku Beňovú, ktorá by začala boj so štátom pre podozrenie, že rakovinu jej matky spôsobila toxická skládka v Bratislave. Nebýva tu ani takmer pol milióna ľudí, z ktorých mnohým naozaj ide aj to, v akom kvalitnom prostredí žijú oni a budú žiť ich deti.

Na rozdiel od Bratislavy, kde štát roky o toxickom odpade vedel, ale nič nerobil, ho tu ani niet prečo žalovať, formálne nič nezanedbal. V skutočnosti však asi všetko.

Recept na kratší život – chudoba a priemysel

Na Gemeri síce nemajú toxickú skládku, ale zato majú chudobu a stále funkčné a pre zamestnanosť kľúčové závody na ťažbu a spracovanie magnezitu. Tie síce svoju vinu zvyknú zľahčovať, no ich podiel zodpovednosti jasne pomenúva aj vládny plán rozvoja oblasti.

Strategický dokument pre rozvoj Jelšavy zasa na dátach za roky 2009 až 2013 upozorňuje, že kým na celoslovenskej úrovni emisie škodlivých látok klesali, situácia v okrese Revúca bola presne opačná a zhoršovala sa.

Ľudia tu tiež nekúria elektrinou či plynom, ale tuhým palivom. Nielen drevom a uhlím, ale nekvalitným drevom a uhlím, a, samozrejme, v peci často skončia aj plasty alebo čokoľvek, čo dokáže zhorieť. Nič na tom nezmení ani smogové upozornenie, ktoré odporúča nespaľovať odpad. Na kvalitné palivo peniaze nie sú.

Čo však Jelšava naopak má, sú veľmi nepriaznivé klimatické podmienky – priemerná ročná rýchlosť vetra je len 1,2 metra za sekundu a hlavne v zimnom období dochádza k častým inverziám aj počas dňa.

To všetko sa potom vracia k obyvateľom v podobe skrytej za skratkou PM10. Znamená miniatúrne tuhé prachové častice, ktoré vdychujeme do nášho tela. Tie najmenšie smerujú rovno do krvi.

Spojitosť medzi zvýšenými limitnými hodnotami takýchto častíc a úmrtnosťou v dôsledku respiračných chorôb konštatoval už dávno aj náš Úrad verejného zdravotníctva. Najohrozenejšie sú deti.

Povolená hranica je 50 mikrogramov častíc PM10 na kubický meter vzduchu. Prekročiť sa môže 35 dní do roka, pred dvoma rokmi dosiahla Jelšava presne toto číslo. Kedysi to bývalo omnoho viac. Za nedávnych sedemnásť januárových dní je priemer 64 a hodnota bola prekročená 13-krát. Denné maximá sú ešte závratnejšie.

Tunajšie ložisko magnezitu patrí k najväčším na svete a dokáže zarábať. Kto by však mal odvahu začať hovoriť o obmedzení priemyslu v oblasti s vyše 25-percentnou nezamestnanosťou? Magnezit dáva prácu asi 1500 ľuďom.

Na Hornej Nitre už ľudia aj samosprávy pochopili, že tamojšie nekvalitné uhlie prináša omnoho viac škôd ako úžitku, a debata dnes nie je len o tých ekonomických, ale aj environmentálnych. Uzavretie baní sa nezadržateľne blíži, štát to vie a pomaly chystá plán, čo potom. Skúsili by ste však túto tému nadhodiť v jelšavskej krčme…

Konzervujeme tragický osud

Politické mentálne nastavenie je dnes v stave, ktorý smeruje skôr k stimulu na rozšírenie priemyselnej výroby na zníženie nezamestnanosti, než k hľadaniu možností využitia iných potenciálov regiónu. Je to logický krok, ktorý prinesie viditeľný, aj keď obmedzený výsledok za relatívne krátky čas.

Znamená však len konzervovanie tragického osudu. Nejaká dotácia či eurofondy síce pomôžu spraviť pol kroka dopredu, no inde za ten istý čas spravia kroky tri. A rozdiel sa prehlbuje.

Podpora malých miestnych firiem môže byť fajn, no mikrofarmy či výroba lokálnych mäsových guliek a tradičných buchiet tisícky ľudí nezamestná.

Ešte niekoľko údajov na lepšiu predstavu o životných podmienkach tunajších Slovákov. Iba 55 percent obyvateľov okresu je napojených na kanalizačnú sieť a iba 39 percent na fungujúce čistiarne odpadových vôd. Vláda konštatovala, že to je „neakceptovateľné“. Zo štatistík sa vymyká aj počet ľudí bez napojenia na vodovod.

Bez stredoškolského vzdelania je tu takmer 18 percent ľudí. Podiel počtu poberateľov pomoci v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke so spoločne posudzovanými osobami viac ako štvornásobne prekračuje slovenský priemer.

Už to tu nikto nezachráni

Tragický obraz Jelšavy dopĺňa aj obyčajný pohľad. Napríklad na masív Dúbrava, ktorý leží tesne za mestom. Nevyzerá ako normálna hora, pretože v roku 1991 prišiel o vrchol. Zosunul sa v dôsledku ťažby.

Nad mestom tiež kedysi býval husto zalesnený kopec, ktorý priemysel premenil na mesačnú krajinu s neprirodzene sfarbenou červenou pôdou. Na jednej strane leží opustený a zničený starý židovský cintorín a svah tu ohrozuje zosuvmi domy pri hlavnom cestnom ťahu. Na druhej strane kopca sa stále pochováva.

Honosné meštianske domy sa rozpadajú, vydláždené chodníky prerastá tráva. Takto dnes vyzerá niekdajšie obchodné centrum Uhorska a od 14. storočia mesto – významné banícke.

Návštevník Jelšavy chápe, že turista nemôže mať požiadavky, na aké si zvykol napríklad v Banskej Štiavnici. No realita je, že dnes tam ani nie je kde prespať.

Ešte pred tým sa sem však musíte dostať. Región dopláca na zložitý terén, ktorý obmedzuje dostupnosť zo všetkých strán. Cesty sú navyše v zlom stave. Osobnú železničnú dopravu na trati Muráň – Plešivec v roku 2011 zrušili. Obce ani príliš neprotestovali, spoje boli zle spravované a rezignácia je tiež kľúčovým znakom oblasti.

A aby ste vôbec uvažovali, že sem pôjdete, musíte dostať dôvod. No aj v tejto oblasti robíme všetko naopak. Veľká história Gemera leží v maďarských archívoch a náš výskum dopraje omnoho viac národnejšie orientovanej tematike.

Jedinečná identita územia a jeho obyvateľov mizne a len pár nadšených ľudí nič nezachráni. Všetko zapadne prachom.