Denník N

Aktívne sa podieľal na zbavovaní moci komunistov, dnes tvrdí, že sa to podarilo iba spolovice

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Štefan Kováč patrí k tým účastníkom Nežnej revolúcie, ktorí ani na chvíľu nepochybovali, že v novembri 1989 nastal čas na zmenu.

Banskobystrický psychológ a jeden zo zakladajúcich členov tamojšieho Občianskeho fóra bol nekompromisným zástancom demokratizácie. Už od skorého veku vnímal realitu komunistického režimu, ktorá bola v rozpore so slobodou aj jeho vlastnou povahou.

Mladícka nechuť voči režimu

Štefan Kováč sa narodil 14. augusta 1940 v Lučenci. Jeho otec bol vojakom prvorepublikovej Československej armády. Po Viedenskej arbitráži začiatkom novembra 1938 pripadol Lučenec Maďarsku a Štefanov otec musel narukovať do horthyovskej armády.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Počas vojny ho nasadili na východný front a v bojoch na Done sa dostal do sovietskeho zajatia. Domov sa vrátil až po vojne, a to asi aj vďaka tomu, že nemal vyššiu hodnosť. Armádni dôstojníci sa zo sovietskeho zajatia často už nevrátili.

„Otec prišiel domov, mal štvrť roka pauzu, pretože nemohol nič jesť. Len samé zemiaky a kašičku bez všetkého, lebo bol úplne rozhodený. Potom začal pracovať v nábytkárni Mier, kde robili spálne prevažne zo Sovietskeho zväzu a jemu to teda veľmi konvenovalo,“ spomína Štefan ironicky.

Neskôr jeho otca ako ukážkového pracovníka – tzv. úderníka – pozvali na zjazd komunistickej strany do Prahy. „Keď potom prišiel domov, išiel na závodný výbor KSČ a roztrhal pred nimi stranícku legitimáciu.“

Antikomunizmus sa v Štefanovi Kováčovi formoval na základe vlastných skúseností. V 50. rokoch študoval na vojenskej škole v Bratislave. Na výmenných zájazdoch sa zvykli stretávať s maďarskými študentmi z Budapešti, pričom medzi slovenskými a maďarskými chlapcami čoskoro vznikli kamarátske väzby.

Po tom, ako v roku 1956 vypuklo protikomunistické maďarské povstanie, slovenskí študenti sa so zahraničnými kamarátmi už nemohli stretnúť ani s nimi komunikovať.

Podľa Štefana sa chlapci, vzhľadom na ich názory, pravdepodobne zapojili do povstania. „To všetko na mňa vplývalo, ale školu som sa snažil dokončiť. Učil som sa a zmaturoval, len som musel s nimi nejako vypiecť.“

Kováč na fotografii z 80. rokov. Foto – Post Bellum

Namiesto dôstojníka učiteľom

V roku 1957 narukoval a ako absolvent vojenskej školy mal možnosť po roku služby študovať na učilišti za dôstojníka. „Potrebovali dôstojníkov, lebo predtým bola v armáde prvá várka čistiek. Vycestoval som však na zariadenie a povedal som nadriadenému, že nechcem byť dôstojníkom. Bol to zrejme nejaký inteligentný človek, tak ani nezakročil, dal mi len papier a poslal ma späť na útvar.“

Koncom 50. rokov sa Štefan Kováč zamestnal v zberných surovinách. Neperspektívna práca mu však nevyhovovala. Omnoho viac inklinoval k pedagogickým vedám a psychológii. Pri vození do zberne mal možnosť odkladať si literatúru určenú na vyradenie.

„Koľko krásnych kníh som si odtiaľ zobral! Také, čo vyraďovali zo školských knižníc, nádherné unikáty. Ale to sme nepotrebovali, lebo nastúpil socializmus a prišla nová literatúra. Vyraďovali domácich aj zahraničných autorov. Tak som si odložil napríklad aj Komenského, tam som prvýkrát videl aj americké práce o behaviorálnej psychológii, a to ma zaujalo.“

Neskôr sa prihlásil na pedagogický inštitút v Banskej Bystrici, na ktorom sa v roku 1964 kvalifikoval za učiteľa fyziky a chémie. Ako učiteľ pôsobil v dedinke Jánošovka pri Čiernom Balogu, kde vyučoval rómske deti.

V politike sa neangažoval a svoju nechuť voči režimu nemohol dávať príliš najavo. Jedine v okruhu podobne zmýšľajúcich známych mohol aspoň žartovať a uťahovať si z neželaného oslovenia „súdruh učiteľ“.

„Takéto učenie sa mi vôbec nepozdávalo. Potreboval som uniknúť z tohto mikrosveta, a to sa mi aj podarilo. Dal som si prihlášku na vysokú školu do Bratislavy, kde príliš nepreverovali, a prijali ma na psychológiu.“

Psychoterapia podľa ideologického predpisu

Počas štúdia na Univerzite Komenského bol Štefan Kováč svedkom komunistického okliešťovania vzdelávania a vedy. Akademici museli svoj výskum i prednášky podriaďovať záujmom a výkladu štátnej ideológie.

Cesta k vyššiemu vzdelaniu nebola otvorená pre kritikov režimu, no naopak – titul bol v mnohých prípadoch zaslúženou odmenou za tichý súhlas.

Kováč si spomína na svojho vtedajšieho pedagóga Ivana Štúra, ktorý prednášal diferenciálnu psychológiu. Keď napísal knihu opierajúcu sa prevažne o západné zdroje, prácu museli skartovať.

Počas štúdií Kováč zažil aj inváziu sovietskych vojsk v auguste 1968. Následné previerky, donášanie a všadeprítomná neistota v ňom iba utvrdili antikomunistické presvedčenie.

Napätú spoločenskú klímu, ktorú pomenúva „husákštát“, zažíval aj na svojom neskoršom pracovisku. Štefan Kováč nebol spokojný s pomermi na univerzite, a preto hneď, ako získal doktorský titul, využil príležitosť a zamestnal sa v krajskej pedagogicko-psychologickej poradni v Banskej Bystrici.

„Mojím cieľom bolo oslobodiť sa zo školy, kde bolo hniezdo kadejakých pokrútených pováh. Pred vstupom vojsk napríklad pani Hořejší odrádzala študentov od učenia ruštiny, ale len čo sme v septembri nastúpili do školy a už bolo po invázii, tak bola prvá, ktorá začala riaditeľovi donášať, kto odmietol učiť ruštinu. To bol pre nás z morálneho hľadiska gól.“

Kováč pracoval ako profesionálny psychológ pre štátnu inštitúciu, čo so sebou nieslo nútené následky. Robil výskumy pre krajský výbor strany, keď napríklad skúmal postoje gymnaziálnych študentov k matematike a fyzike. Straníci si objednávali takéto prieskumy preto, aby zistili, ako čo najlepšie predísť tomu, aby sa mladí, najmä z Oravy, prihlasovali na teológiu. Za takouto prácou bola vždy v prvom rade politika.

Vzhľadom na svoje názory a nekompromisnú povahu sa čoskoro dostal do hľadáčika Štátnej bezpečnosti. Jediným straníkom na pracovisku bol riaditeľ poradne Milan Šulek, s ním mal Štefan Kováč napäté vzťahy. Aj na iniciatívu riaditeľa ho začala v roku 1985 preverovať ŠtB.

Príslušníci tajnej služby ho evidovali pod menom „Doktor“ a snažili sa nájsť dôkaz o jeho nepriateľských postojoch. Otvárali mu listy, prehľadali kanceláriu aj byt, informovali sa u kolegov; nenašli však nič, čo by im umožnilo zakročiť proti nemu.

Občiansky protest v Banskej Bystrici v roku 1989. Foto – Post Bellum

Potreba zmeny

V roku 1989 nastal moment razantného prebúdzania spoločnosti a letargiu vystriedal aktivizmus. 17. novembra bol v Prahe násilne potlačený protest študentov. Spoločnosť reagovala, a tak aj Štefan Kováč.

V reakcii na piatkové násilné potlačenie protestov sa v pondelok 20. novembra konali demonštrácie aj v Banskej Bystrici. Štefan Kováč sa po návrate zo služobnej cesty ihneď zapojil do protestu na banskobystrickom námestí. Náhle pochopil, že vo vzduchu visí zmena a konečne nadišiel čas zbaviť komunistov moci.

Na ďalší deň po zhromaždení na námestí sa vybral do univerzitnej auly, kde bol míting zástupcov študentov so straníkmi.

„Predsednícky stôl bol obsadený samými súdruhmi. A tí chodili po jednom – jeden za politiku, jeden za školstvo, jeden za naše potoky. Stál som hore pri dverách a počúval som ich. Až nastal istý moment, keď som sa pozrel dole, a tam moje dcéry a ďalší študenti a medzi nimi boli takí, ktorých som si vážil, ako Dano Vražda, Edo Glut a ďalší.“

Vnútorný odpor hromadený počas rokov sa predral na povrch a Štefan Kováč využil príležitosť, aby deklaroval svoj postoj. „Tak som zbehol dolu a ako stál za pultom ten komunista, tak som mu zobral mikrofón a začal som hovoriť.“

Vyzýval študentov, aby sa nenechali zavádzať a uspokojiť komunistickými vysvetleniami. Nabádal ich, nech rozmýšľajú za seba, nech sa neboja vidieť veci také, ako sú, a nie ako im ich oni vykresľujú.

„Naraz som videl, že majú sánky dolu a počúvajú.“ Svoju reč zakončil Werichovými slovami: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“

Následne sála auly vybuchla nadšením a študenti Štefana Kováča na ramenách vyniesli pred budovu. „Stal som sa neformálnym vodcom tohto zasadnutia. Komunisti pozerali, čo sa deje, kto to je, ako je možné, že si získal študentov? A tak sa začali moje prvé kroky v revolúcii. Študenti to jednoducho potrebovali počuť nahlas.“

Štefan Kováč v rozhovore s novinárom počas novembra 1989. Foto – Post Bellum

S komunistami a nacionalistami zametal

Komunistický štát už nemal páky na zvrátenie vývoja. Štefan Kováč sa zaktivizoval ako jeden z prvých banskobystrických „mužov Novembra“. Spoločne s Marošom Krajčovičom, hercom Ivanom Palúchom, generálom Sámelom a inými organizovali stretnutia a besedy, na ktorých plánovali ďalší postup.

Bol v poradí tretím členom banskobystrickej pobočky Verejnosti proti násiliu a ani na chvíľu nepochyboval, že transformácia bude dôsledná, až keď odstránia komunistov zo všetkých úradov.

Rokovania s nimi bývali občas vypäté, občas pokojné. Raz sa s Andrejom Sámelom autom ponáhľali z náročného a ukričaného mítingu zo závodu v Detve, aby stihli ďalšie neľahké stretnutie s členmi Verejnej bezpečnosti.

„Naši si nevedeli rady, lebo si mysleli, že ich policajti roztrhajú. Neskôr sme videli, že tí z VB sa púšťali do eštebákov a obviňovali sa navzájom. Naštvalo ich, že sa nám podarilo polarizovať tieto dve časti bezpečnostných zložiek.“

Aktivisti z VPN v Banskej Bystrici – pôvodne Občianskeho fóra – navštevovali okresné a krajské stranícke výbory a rokovali so štátnymi úradníkmi.

„S tými komunistami to však nešlo prelomiť. Bol som trikrát v dome sociálnych služieb v Šafárikove, kde okrádali dôchodcov. Museli sme zariadiť okamžitú výmenu. Ale nie vždy išlo len o politickú, ale aj o profesnú a morálnu výmenu. To boli netvory – kradli im tam vkladné knižky a cennosti.“

Legitimácia vedúceho pohraničnej polície. Foto – Post Bellum

Nekompromisný postup bol pre Štefan Kováča jedinou cestou, ako dospieť k pozitívnej premene. Nie všetci z aktivistov boli podobne motivovaní, niektorí ani nemohli. Pre niektorých však nebola iná možnosť, než si prechod moci vynútiť dovtedy, kým bola spoločnosť na strane zmien.

„Na okresnom výbore bol napríklad istý Cmarko. Ten mi hneď ponúkol kávičku, koňačik, nech sa páči. Poďakoval som sa mu a povedal, že my sme sem neprišli kávičkovať – my sme ti prišli povedať, že od zajtra nie si v úrade.“

Ponovembrové udalosti a pád režimu v Československu podnietili nový vývoj. Na vzostupe bol náhle slovenský nacionalizmus a čoraz nástojčivejšie sa ozývali hlasy volajúce po samostatnosti.

Kováč má, podobne ako mnohí priami aktéri, veľmi rozporuplné dojmy zo straty podpory VPN a jej trieštenia, čo neskôr viedlo k vzostupu Mečiara.

Začiatkom roku 1990 sa stal Štefan Kováč poslancom Federálneho zhromaždenia v Prahe. Poslaneckého mandátu sa však čoskoro vzdal, keď si ho vyžiadal jeho priateľ generál Sámel na ministerstve vnútra. Do rozpadu ČSFR na konci roku 1992 pracoval na pohraničnej polícii – ani tu nezaháľal v očisťovaní štruktúr od niekdajších komunistov a politrukov.

Po vzniku Slovenskej republiky v januári 1993 mal problém nájsť si zamestnanie. Na úrade práce ho označovali za „zlého Slováka“ a federalistu. Dodnes hovorí, že po rozpade republiky sa rozpadol aj on.

Neskôr sa opäť zamestnal vo svojom odbore. Vďaka priateľovi a bývalému politickému väzňovi Stanislavovi Filovi mohol opäť nastúpiť ako psychológ v krajskej poradni. Svojej práci sa venoval až do dôchodku v roku 2001, a to už v podstatne slobodnejšom prostredí.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie