Denník N

Majitelia štátu?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Problém asi bude, že mnohí včerajší i dnešní vrcholní politici si november 1989 nestačili všimnúť.

Pavel Vilikovský vo svojej najnovšej knihe Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa takmer na každej strane prekvapujúco opakuje vetu: Koho by to zaujímalo. Pri písaní svojho textu, ktorým sa vraciam k dvadsiatemu piatemu výročiu vzniku Slovenskej republiky, mi nevdojak prišli na um Vilikovského skeptické slová.

Nechcem však hodnotiť štvrťstoročnú, napriek všetkým problémom a nedostatkom, úspešnú cestu Slovenskej republiky. Pri oslavách jej vzniku ma však znepokojilo, že niektorí jej oficiálni i menej oficiálni predstavitelia sa prezentovali ako majitelia štátu, ako jediní jeho autentickí reprezentanti a neomylní interpreti historických faktov súvisiacich s jeho vznikom.

Vari najzreteľnejšie sa to ukázalo pri ich komentovaní udelenia štátnych vyznamenaní z rúk prezidenta. Prirodzene, v tejto veci nikdy nedôjde k úplnej j zhode. Každý má právo na kritiku a svoj názor, no aj ten by mal zachovávať nielen istú kultivovanosť, ale aj rešpektovať základné dejinné fakty a najmä súvislosti.

Citlivá stránka udelenia štátnych vyznamenaní sa po roku teda opäť stala, jednak zámienkou na invektívy voči prezidentovi, jednak a najmä na útoky proti vyznamenaným osobám. Ich hlavným „dedičným hriechom“ je, že neboli prívržencami rozdelenia ČSFR.

Pre samozvaných kritikov z toho automaticky vyplynulo, že viacerí vyznamenaní nielen boli, ale stále aj sú nepriatelia samostatného Slovenska, slovenskej štátnosti a slovenského národa vôbec. Je to lacná, občas azda aj účinná demagógia, no v podstate ide vždy o lživú, v konečnom dôsledku nebezpečnú a primitívnu propagandu, účelovo rozdeľujúcu spoločnosť.

Obviňovať občanov, ktorí z najrôznejších príčin boli proti rozdeleniu spoločnej republiky, z nepriateľstva voči slovenskej štátnosti, za ktorú sa vraj desaťročia tvrdo bojovalo a stovky ľudí vraj obetovali za ňu svoje životy, je buď absolútna neznalosť dejinných faktov, alebo hrubá politická demagógia. Nevedno, čo je horšie.

Mimochodom, je príznačné, že najviac verbálnych útokov toho roku zaznelo proti tým vyznamenaným osobám, ktoré v roku 1989 patrili k protagonistom začínajúcich zásadných spoločenských zmien, bez ktorých by nebol možný ani vznik samostatného štátu v roku 1993.

S troškou irónie: Problém spočíva asi v tom, že mnohí včerajší i dnešní vrcholní politici si udalosti z neskorej jesene 1989 nestačili všimnúť, alebo tvrdia, že oni „november“ na svojom pracovisku realizovali už omnoho skôr. Zároveň sa pasujú za ochrancov štátu, akoby verili, že moderné dejiny Slovenska začali v januári 1993 alebo vtedy, keď sa oni sami dostali do rozhodujúcich, prinajmenšom vysokých, štátnych a politických funkcií.

Podobné príbehy z našich dejín sú dobre známe. Ale, koho by to zaujímalo.

Prezidentské vyznamenania

Komentáre

Teraz najčítanejšie