Bojíme sa o poľskú demokraciu, mali by sme sa strachovať aj o Poľky

Európske inštitúcie vyčítajú Poľsku jeho odklon od liberálnej demokracie, spúšťajú proti nemu doteraz nevídané procedúry, hrozia mu, že príde o hlasovacie práva. U našich severných susedov však bez väčšieho záujmu Európskej únie prichádza aj k erózii už tak dosť krehkého postavenia žien a ich reprodukčných práv. Potvrdzuje to skúsenosť, že v krajinách, kde sa začínajú obmedzovať slobody a prejavujú sa v nich autokratické sklony, sú ženy a kontrola nad ich telami vždy medzi prvými, kto je na rane.

Poľsko je v európskom kontexte navyše špecifické tým, že už teraz má jeden z najprísnejších zákonov o umelom ukončení tehotenstva a pomerne početnú skupinu lekárov vrátane ministra zdravotníctva, ktorí tento zákrok z etických či náboženských dôvodov odmietajú robiť. Rovnako ako predpisovať antikoncepciu, tabletku „deň po“, alebo vykonávať umelé oplodnenie.

V polovici januára opäť boli pokusy zmeniť zákon o interrupciách, ktoré sú dnes v Poľsku možné len vtedy, ak je tehotenstvo výsledkom znásilnenia alebo incestu a v ohrození je život matky alebo pri vážnom poškodení plodu. Poslanci nielenže odmietli návrh občianskej iniciatívy na liberalizáciu tohto zákona (podľa prieskumov ju podporuje 46 percent občanov) , ale na ďalšie prerokovanie posunuli návrh, ktorý predpokladá jeho sprísnenie, a to tak, že žena bude musieť donosiť i vážne poškodený plod.

Šťastné deti

Podobne ako pokus o pritvrdenie zákona z roku 2016, keď bola vláda nútená zákon stiahnuť, aj tento narazil na veľký odpor verejnosti. „Ak tento zákon prejde, bude to koniec. Zaobchádzajú s nami ako s nepotrebnými, sme  len na to, aby sme porodili a ak sa nám narodí choré dieťa, zostane jeho výchova výhradne na nás, bez akejkoľvek pomoci,“ hovorí Krystyna Kacpurová z Federácie pre ženy a plánované rodičovstvo.

Prolife organizácie však tvrdia, že aj deti s Downovým či Turnerovým syndrómom (chromozomálna porucha postihujúca dievčatá, prejavuje sa nízkym vzrastom, nevyvinutými vaječníkmi, chorobami srdca, obličiek a občas aj poruchami učenia) môžu mať šťastný život.

„To síce môže byť subjektívne pravda, ale je trochu nefér spomínať len tieto dve, samy osebe nie ľahké poruchy, keď vieme počas gravidity odhaliť oveľa závažnejšie poškodenia plodu. Keď máme deti, ktoré sa narodia už mŕtve alebo so zlyhávajúcimi orgánmi, nenapraviteľnými defektmi, nedožijú sa viac ako týždeň, alebo sa niekoľko krátkych mesiacov či rokov trápia bez toho, aby vedeli bez pomoci prístrojov, či pomôcok ovládať niektorú zo základných telesných funkcií,“ hovorí popredný izraelský odborník na neonatológiu profesor Dror Maron.

Podľa neho by ženy  mali mať možnosť rozhodnutia, či takéto dieťa donosiť a nikto vrátane lekárov (tí môžu poskytnúť profesionálne posúdenie a upozorniť na riziká) a už vôbec nie politikov alebo nátlakových skupín by v tom nemal mať slovo.

Líder vládnej konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť Jarosław  Kaczyński si však myslí niečo iné. „Budeme sa usilovať o to, aby sa ani tehotenstiev, ktoré sú veľmi náročné, kde je istota, že dieťa zomrie, či bude vážne deformované, ženy nevzdávali, a aby dieťa mohlo byť pokrstené, dostalo meno a bolo pochované.“

Mobilizácia

Aj takéto výroky vyvolávajú v Poľkách pocit, že ich pripravujú o právo rozhodovať sa, že to chce za ne robiť niekto iný. „Keď v roku 2015 prišla k moci strana Právo a spravodlivosť a začala rýchlo a brutálne meniť inštitucionálne rámce, ničiť demokraciu, prebudili sa a začali sa mobilizovať široké vrstvy populácie. Od samého začiatku bolo jasné, že ženy tvoria veľkú časť tohto hnutia, lebo si uvedomili, že takáto kvalita demokracie bude mať priamy dosah na ich práva,“ vysvetľuje poľská sociologička pôsobiaca vo Švédsku Elzbieta Korolczuková.

Podľa nej je spôsob, akým sa ženy zapájajú do protestov proti obmedzovaniu demokracie v Poľsku, výnimočný. „Možno je to preto, že naozaj bojujeme za niečo, čo sa týka mnohých a rôznych žien, je toto hnutie veľmi pestré, silné a schopné mobilizovať širokú škálu populácie.“

Aktivisti bojujúci za právo voľby upozorňujú, že poľské ženy sú v pasci už od roku 1993, keď zákon o umelých potratoch nahradil len štyri roky platný poprevratový totálny zákaz, ktorému do roku 1989 predchádzal liberálny zákon z komunistickej éry.

Ak chcú ukončiť svoje tehotenstvo a nespĺňajú zákonom stanovené podmienky, nezostáva im nič iné, len sa obzerať po iných alternatívach. Tými sú nelegálne potraty na čiernych klinikách či v súkromí, často vykonávané aj nekvalifikovanými ľuďmi. V Poľsku totiž lekárovi, ktorý urobí ilegálny potrat, hrozí väzenie.

Lepšie zabezpečené ženy, ktoré si vedia vyhľadávať informácie na internete a majú kontakty, volia možnosť interrupcie v zahraničí, napríklad v susedných krajinách vrátane Slovenska. Ale aj v Británii, kde žije početná poľská komunita a Poľky si tam zákroky vybavujú cez  známe či príbuzné.

Prieskum fínskej univerzity Laurea, ktorý sa sústredil na poľskú „potratovú turistiku“, zistil, že interrupciu v zahraničí preferujú tridsiatničky s dobrým socioekonomickým postavením a zákrok bol vo väčšine prípadov ich jediným.

Čísla a realita

Prieskum sa však pýta, čo so ženami, ktoré nemajú niekoľko stoviek eur na interrupciu v špecializovanom zariadení v zahraničí a na ďalšie sprievodné náklady. Ak sa napríklad napokon nerozhodnú pre donosenie a vzdanie sa dieťaťa na adopciu, sú ich možnosti už len zlé a horšie.

Poľsko uvádza, že v súčasnosti sa robí ročne do tisíc „oficiálnych“ umelých potratov. Na porovnanie, na Slovensku kde žije asi 6- až 7-krát menej žien v plodnom veku (medzinárodné inštitúcie za taký považujú vek 15 až 49 rokov) ako v Poľsku, sa v roku 2016 vykonalo takmer 6500 interrupcií. Slovensko však má legislatívu, ktorá do 12. týždňa gravidity umožňuje umelý potrat v zásade bez udania dôvodu a po pohovore, a výnimočne do 24. týždňa v prípade závažných medicínskych dôvodov.

Počet Poliek, ktoré išli na potrat, je však oveľa vyšší ako ten, čo uvádzajú úrady. Presné číslo sa nevie, často ide o prieskumy a odhady. Prieskum agentúry  CBOS napríklad uvádza, že na interrupcii bola niekedy v živote každá štvrtá Poľka. V tomto prieskume však boli zahrnuté i ženy, ktoré si nechali ukončiť tehotenstvo v obdobiach, keď to zákon umožňoval prakticky každej z nich.

Odhady o počte „neoficiálnych“ interrupcií sa výrazne odlišujú a pohybujú sa v číslach od 10- do 150-tisíc ročne, pričom číslo 10 000 odborníci považujú za nerealisticky nízke. Federácia pre ženy a rodinné plánovanie sa prikláňa k číslu 150-tisíc, pričom asi 10 až 20 percent žien interrupciu podstúpilo v zahraničí.

Pokusy obmedziť právo na interrupciu sú len jedným, aj keď zrejme najviditeľnejším a verejnosťou najviac diskutovaným prejavom snahy ultrakonzervatívnych skupín zmeniť Poľsko. Rovnako sa objavujú útoky na „genderovú ideológiu“, s argumentmi nie nepodobnými tým, ktoré sa objavujú aj na Slovensku. Pribúda lekárov, ktorí nechcú predpísať antikoncepciu, hlavná odborníčka na sexuálnu výchovu si myslí, že ju netreba a ani opoziční poslanci sa neobjavia na hlasovaní o liberalizácii zákona o potratoch, aby si nepohnevali katolícku cirkev.

Europoslankyňa Malin Bjorková zo Švédska vo svojom komentári pre Euroobserver napísala, že ju trápi, že keď predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker diskutoval o situácii na poli ľudských práv s novým poľským premiérom Mateuszom Morawieckým, neprehovoril o ženských právach.

„Demokracia sa začína s našimi telami a poľské ženy ukázali, aký silný môže byť ich boj za to, aby sa o nich mohli samy rozhodovať. Otázkou je: môžu starí muži riadiaci EÚ pochopiť, že žiadne právo nie je fundamentálnejšie ako právo rozhodnúť sa o svojom vlastnom tele?“ napísala Bjorková.