Denník N

Pred 25 rokmi začal pracovať Ústavný súd: trochu histórie, rozpačitá súčasnosť a otáznik nad budúcnosťou

Foto – TASR
Foto – TASR

Treba sa vrátiť ku kvalitnému, nestrannému, nezávislému a presvedčivému rozhodovaniu a zabojovať o dôveru profesionálov, politikov aj širokej verejnosti.

Autor bol v rokoch 2000-2006 predsedom Ústavného súdu,
poradca prezidenta republiky

Ústavný súd začal svoje fungovanie 22. januára 1993. Z historického hľadiska to bol úspech. Jedna z najvýznamnejších ústavných inštitúcií štátu bola pripravená uplatňovať svoju základnú kompetenciu tri týždne po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Chrániť ústavnosť, najmä základné práva a slobody. Dnes taká veta vyznie ako floskula, avšak začiatkom roka 1993 bolo cítiť vzrušenie, obavy a trochu aj zvedavosti z tejto veľkej výzvy.

Iste, prípravy na „rozbehnutie“ Ústavného súdu trvali dva, tri mesiace pred historickým štartom. Napísal sa zákon o Ústavnom súde, boli úvahy o rozsahu právomocí, o osobnostiach, ktoré by mali pôsobiť na takom súdnom orgáne a podobne. Vznikali aj technické problémy. Budova, registre, vnútorný predpis, usporiadanie senátov. S odstupom času musím povedať, že ako poradca Ústavného súdu som osobne prežíval tie časy ako jedinečnú príležitosť, počas ktorej sme sa dokázali vyrovnať s požiadavkami na vytvorenie efektívneho ústavného orgánu.

Prvá zostava Ústavného súdu začala svoju činnosť doslova na „zelenej lúke“. Dokázala rozhodovať (dakedy sa aj mýliť), vytvárať prvé doktríny ochrany základných práv a slobôd, vzdorovať politickej moci, uchovať si nezávislosť a nestrannosť a až na ojedinelé zlyhanie na konci funkčného obdobia, ktoré revitalizovalo tzv. Mečiarove amnestie, naplno chrániť ústavu. Vyznamenaním pre sudkyne a sudcov tohto obdobia bolo označenie Ústavného súdu ako „chorého prvku“. Potvrdzovalo, že Ústavný súd ani v ťažkej dobe mečiarizmu nerezignoval na objektívne posudzovanie otázok ochrany ústavnosti.

Pokračovanie príbehu

Vďaka tomu druhá zostava Ústavného súdu v rokoch 2000 až 2007 nastúpila do svojich funkcií s jedinou úlohou. Udržať nezávislé a nestranné posudzovanie všetkých problémov spojených s ochranou ústavnosti, súladnosti nášho právneho poriadku a predovšetkým základných práv a slobôd. Nemať väzby na politickú moc a nebáť sa rozhodovať podľa zásady: padni, komu padni.

Nie vždy sa darilo. Niektoré konania sa zbytočne predlžovali (napríklad otázka obmedzenia interrupcií alebo problém majetkových priznaní), sčasti z dôvodu hľadania primeraného riešenia, sčasti preto, že od roku 2004 chýbali až do konca funkčného obdobia dvaja sudcovia. Prijali sa nálezy (zákaz pozitívnej diskriminácie alebo odobrenie „Zajacových dvadsať korún“ za návštevu lekára), ktoré vyvolali búrku kritiky a nesúhlasu. Došlo aj na kritiku niektorých rozhodnutí Ústavného súdu v konaniach pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Viacerí významní politici a odborníci však v roku 2007 napriek tomu konštatovali, že Ústavný súd v tomto období pôsobil prevažne profesionálne a nespreneveril sa zásadným spôsobom svojmu základnému poslaniu.

Koniec druhého funkčného obdobia bol už poznačený aj trochu iným vnímaním Ústavného súdu. Politická moc pred odchodom druhej generácie ústavných sudcov pochopila, že Ústavný súd by jej mohol pomáhať pri dosahovaní jej cieľov, záujmov a chrániť jej predstaviteľov.

Súčasnosť poznačená zbytočnou blízkosťou politickej moci a Ústavného súdu

„Tretí“ Ústavný súd, ktorého zloženie sa kompletizovalo v roku 2007, už potvrdil, že sa aktuálne vládnuca moc mieni chrániť a zakrývať jeho rozhodovaním. V zložení súdu prevládli názory, ktoré stranili vládnej moci do takej miery, že si to všimli nielen experti, ale aj médiá a laická verejnosť.

Ústavný súd sa postupne stal kolbišťom pre dve skupiny svojich členov. Tých, ktorí vnímali históriu Ústavného súdu ako morálny pokyn postupovať vždy nezávisle a nestranne, a tých, ktorí vykazovali vysokú afinitu k vládcom v tomto štáte bez ohľadu na predošlé rozhodnutia a pravidlá. Zvíťazila skupina, ktorá definitívne potvrdila, že Ústavný súd sa vo svojej väčšine cíti komfortne vtedy, ak má dobré vzťahy s tými, ktorí vládnu bez ohľadu na to, aké sú požiadavky na ochranu ústavnosti.

Ak chceme príklady, tak nemusíme pre ne ísť ďaleko. Výklad ústavy vo veci nevymenovaného kandidáta na generálneho prokurátora ukázal, že Ústavný súd bol pripravený vytvoriť pre budúceho prezidenta aj poloprezidentský model vládnutia, v ktorom koho chce, toho vymenuje, a koho nemá „rád“, toho odmietne. Ešte ochotnejšie Ústavný súd odstúpil od tohto výkladu, keď zistil, že budúcim prezidentom sa nestal ten, ktorému mal prospieť výklad v kauze „Čentéš“.

Rozhojnili sa prípady nerovnakého rozhodovania v identických veciach; nedbalo sa, pomerne účelovo, na povinnosť zjednocovania právnych názorov senátov Ústavného súdu. Niektoré zásadné rozhodnutia neboli náležite odôvodnené, resp. ich dôvody boli svojvoľné a tak by sa dalo pokračovať.

Vývoj ochrany ústavnosti v našom štáte takto, napriek tomu, že niektoré nálezy Ústavného súdu sú považované za významné príspevky k ochrane základných práv a slobôd, dospel do štádia, v ktorom je Ústavný súd podrobovaný pravidelným vlnám pomerne tvrdej odbornej aj verejnej kritiky.

Otázniky a odpovede

Tretí Ústavný súd o chvíľu končí. Vzniká viacero otáznikov. Nie je žiaduce pre stabilitu ústavného systému našej krajiny, aby sme sa vrátili predovšetkým k odkazu prvého Ústavného súdu? K jeho nezávislosti a nestrannosti, hoci s nejakými odbornými problémami? K jeho morálnej integrite, prejavenej v čase obrovského politického tlaku? Aby sme sa dokázali poučiť z chýb, omylov, podozrivých postupov a svojvoľných rozhodnutí, ku ktorým došlo počas prvých 25 rokov existencie Ústavného súdu, a vylúčiť ich v čo najväčšej možnej miere z konaní pred týmto súdom? Nepovažovať dôveru odbornej a širokej verejnosti za nič nehovoriaci údaj, ale za barometer efektívneho fungovania Ústavného súdu?

Odpovede sú jasné, ale napíšem ich. Áno, treba sa vrátiť ku kvalitnému, nestrannému, nezávislému a presvedčivému rozhodovaniu pléna a senátov Ústavného súdu. Zabojovať o dôveru profesionálov, politikov aj širokej verejnosti. Priznať si chyby, ak sa vyskytnú, viesť aj verejnú diskusiu o nich a nebáť sa kritiky.

O všetkom rozhodujú ľudia

Prvoradým spôsobom, ako zabezpečiť renesanciu ochrany ústavnosti v Slovenskej republike, je mať také sudkyne a takých sudcov Ústavného súdu, ktorí nebudú vnímať politické požiadavky ako usmernenie na ich rozhodovanie, ale budú sa venovať len tomu, či postupy, rozhodnutia alebo iné opatrenia prijaté zákonodarnou a výkonnou mocou sú, alebo nie sú v súlade s ústavou a medzinárodnými záväzkami štátu. V talári Ústavného súdu sa musí nekompromisne dbať na plnenie ústavou predpísaného sľubu.

Veľká výzva pre navrhovateľov uchádzačov o post ústavného sudcu v roku 2018, ohromná zodpovednosť pre Národnú radu pri voľbe kandidátov (ozaj, akou väčšinou hlasov sa budú voliť, podľa stanoviska Benátskej komisie by to mala byť ústavná väčšina) a ťažká úloha pre hlavu štátu, ak sa zas nepochopí zásadný význam takej voľby.

Výročie Ústavného súdu je výnimočná príležitosť vysloviť prianie, aby sa tento jedinečný orgán ochrany ústavnosti v budúcom vývoji držal striktne svojho výlučného poslania. Chrániť ústavnosť, základné práva a slobody. Metódou, ktorá bude potvrdzovať, že sudkyne a sudcovia Ústavného súdu sú všeobecne rešpektovanými odbornými a morálnymi osobnosťami.

Viem, neskromné, ale splniteľné želanie.

Teraz najčítanejšie