Oči, ktoré videli tak veľa

Veľa múdreho i láskavého sa povedalo už pri rozlúčke. A predsa mnohé ešte doznieva – prúd historiek a obrazov, ktoré nás už neopustia, kým aj my neopustíme tento svet. Jeho tvár, oči, gestá, jeho hlas.

„Dnes v skorých ranných hodinách zomrel prezident republiky Antonín Novotný…!“ Bola sobota, práve sa končila jedna z rušnejších letných nocí v roku 1965 počas nakrúcania filmu Neprebudený v Oravskom Podzámku, a Marián s ampliónom v ruke stál v otvorenom okne jediného hotela v obci a opakoval oznámenie o skone politika, ktorý nebol na Slovensku veľmi obľúbený. Neskôr v jednom článku spomínal, že to urobil, aby ma „potešil“, keď už som ho tam prišiel pozrieť: „To ste mali vidieť, čo nastalo v Oravskom Podzámku!“ Ale pravdou skôr je, že ho neodolateľne priťahovala recesia a mystifikácia, ktorá ho nabádala prekračovať hranice dovoleného.

Krátko nato sme v študentskom časopise Echo privítali jeho narodeniny na titulnej strane veľkou fotografiou v smútočnom rámčeku s nápisom: Marián Labuda zomrel… To bola pravda iba o jeho Ondrášovi-Neprebudenom. Fero Galan v čísle referoval o filme, Martin Porubjak písal o úspechu poslucháčov VŠMU vo Verone s inscenáciou Kyrmezerovej Komédie o bohatci a Lazarovi, už predtým viacerí v Echu „bili na poplach“, aby sa unikátna generačná výpoveď, akú Stano Dančiak, Marián Labuda a Pavol Mikulík predviedli v Redute, po skončení školy nestratila a uchovala vo vlastnom divadelnom stánku. Mali sme k sebe veľmi blízko, divadelníci vyjadrovali aj náš vtedajší životný pocit zo stagnujúcich pomerov – grotesknosť, absurdita, ironický úsmešok. A neskôr, to už v Divadle na korze a po okupácii, „čakanie na Godota“.

Podvedome som prišiel na to, povedal v jednom rozhovore, „že život so všetkými útrapami, ktorý sa končí smrťou, sa dá prežiť s humorom“.

Ale nešlo vždy iba o humor. V Mrožkových Emigrantoch zahral gastarbeitera snívajúceho o tom, že za zarobené peniaze raz postaví v rodnej dedine dom. V pivničnej kutici bez okien sa tiesni so svojím spolubývajúcim, intelektuálom v podaní Milana Lasicu, ktorý odišiel za slobodou, aby mohol vonku spísať svoju „veľkú knihu“. Hru s veľkým úspechom uviedli v Štúdiu L+S v máji 1989 a hrali ju niekoľko rokov, počas ktorých sa menili podoby emigrantského osudu – od politického vzdoru cez túžbu po lepšom živote, sťahovanie po rozpade Československa až po odchody za prácou.

Vedel sa vyjadrovať v zoščenkovských zhustených sentenciách. Svoje rodisko miloval, no nezabudol dodať, že keby k nim zavítal hoci aj Ján Pavol II., ktorého Slováci uctievali, ale hovoril by inak ako Mečiar, pre nich po dlhé roky „otec národa“, veru by uverili premiérovi, nie pápežovi.

Uchvátil ho Leonid Andrejev a jeho próza Myseľ, v ktorej tento „ruský Nietzsche“ ohmatáva hraničné situácie ľudského konania i psychiky. V osobe Jozefa Tisa potom dokázal stvárniť osobnú tragédiu politika, kňaza a človeka, ktorý sa podieľal na neslýchanej kataklizme.

On sám, Marián Labuda, spôsoboval miliónom ľudí úplný opak.