Prečo nie sme šťastnejší

Stabilita, rast HDP a znižovanie deficitu nie je o šťastných občanoch.

Väčšina občanov nie je spokojná s aktuálnym smerovaním našej spoločnosti a nie je šťastná. Prečo? Pretože stabilita, znižovanie deficitu a rast HDP nevytvára šťastie.

Pred 25 rokmi sme patrili do skupiny najmenej rozvinutých krajín sveta a s vyspelým svetom sme sa ani neporovnávali. Dnes patríme do skupiny bohatších spoločností, ale lepšie umiestnenie ako naše 45. miesto dosahujú krajiny ako Litva, Botswana, Ekvádor či Arménsko.

Aj v rámci EÚ patríme medzi chudobnejšiu polovicu. Z 28 štátov sme na 18. mieste. Pred desiatimi rokmi pri vstupe do EÚ dosahovala naša životná úroveň 57 percent priemeru EÚ. Reformy, zahraničné investície zrýchlili dynamiku ekonomického rozvoja a minulý rok naša životná úroveň dosiahla 76 percent priemeru krajín EÚ. (Treba poznamenať, že priemer bol nižší vďaka vstupu Bulharska, Rumunska a Chorvátska).

Je to aj o peniazoch

Prevládajúca nespokojnosť má svoje dôvody tak v peniazoch, ako aj v pocite šťastia. Kým v roku 2012 žilo v domácnostiach s mesačným príjmom do 600 eur 2,9 milióna obyvateľov, v roku 2013 už viac ako 3 milióny.

Prvýkrát od roku 2005 poklesol tzv. disponibilný ekvivalentný príjem domácností. Tri štvrtiny jednočlenných domácností majú príjem pod 600 eur, dve tretiny domácností s dvomi deťmi a až 82 percent domácností s tromi deťmi a viac. (podľa Inštitútu pre výskum sociálne ekonomických rizík a alternatív).

Peniaze, životná úroveň sú dôležité pre spokojnosť so životom, ale nemusia automaticky viesť k pocitu šťastia. Najbohatšie krajiny sveta nemajú aj najšťastnejších občanov (okrem Nórska).

Pretože k pocitu šťastia, okrem peňazí, je nevyhnutný uspokojivý životný štýl, možnosť spoľahnúť sa na niekoho a dôverovať, vnímanie slobody a možnosť slobody pri rozhodovaní, miera korupcie, sila strachu v každodennom rozhodovaní sa, vnímanie spravodlivosti, veľkorysosť, tolerancia, ústretovosť, celková atmosféra v spoločnosti, štýl politiky,  tlak verejnej mienky a jej vplyv na človeka, sila priateľstva.

Prečo pribúda konfliktov

Nízky príjem z práce a podmienky spolužitia pre spokojný život sú hlavnými bariérami zakladania rodiny a zdroj mnohých napätí či hľadania alternatívnych stratégií.

Prepojenie pohlaví vo svete práce, rodičovstve, láske, povolaní, politike a sebarealizácii – sa otriasa. Uvedomenie si konfliktu je v partnerských vzťahoch iniciované otvárajúcimi sa možnosťami VOĽBY (napr. profesijná mobilita manželov, rozdelenie domácich úloh, starostlivosť o deti…) pri nedostatočnom  inštitucionálnom zabezpečení (chýbajúce škôlky, školské zariadenia, flexibilita pracovného času, nedostatočné sociálne zabezpečenie). Výsledkom je umocnenie konfliktov v privátnych vzťahoch.

Muži a ženy vedú samostatné ekonomické existencie a to sa nedá v rámci tradične pripísaných rol vlastných nukleárnej rodine, ani v inštitucionálnych štruktúrach práce v povolaní, sociálnych práv, urbanistickom plánovaní, školstva…, ktoré priamo predpokladajú tradičnú podobu nukleárnej rodiny s rodovo podmieneným stavovským základom.

Sme súčasťou konfliktu storočia – oslobodenie sa deje len privátnou konfrontáciou mužov  a žien v podmienkach tradičnej rodiny, pričom zostáva zachovaný charakter inštitucionálnych štruktúr.

Nové podoby vzťahov sú prirodzené

Čo ostáva? Výmena nerovností, pretože zakotvenie ochrany manželstva v ústave nijako tento konflikt nerieši.

Náhradou je množstvo rozmanitých, plytkých kontaktov, virtuálny svet a strach z osamelosti.

Tradičný typ rodiny pritom nie je vytlačený typom iným, ale vedľa seba vzniká a existuje súčasne široké spektrum rodinných foriem života. Slobodný, predmanželský a manželský stav, život v komunitách, rôzne formy rodičovstva po rozvode, ktoré sú spojené do jednej životnej celkovej biografie.

Táto pluralizácia ako dôsledok prirodzených modernizačných procesov je kritizovaná ako ohrozenie kultúrnych hodnôt a životných základov.

Pre mnohých je útek z manželstva a rodiny bezbrehým individualizmom, proti ktorému treba politicky a inštitucionálne pôsobiť cielenými protiopatreniami na podporu manželstva a rodiny.

Oslobodenie ženy od domácnosti a závislosti od muža naráža na skepsu a odpor. Opatrenia na záchranu rodiny a manželstva sa pritom orientujú len na jednu formu spoločného života, ktorá vznikla až v 19. storočí s nástupom priemyselnej revolúcie. (Muž, ktorý zarába, a žena sa stará o deti a domácnosť).

Rozpory medzi trhom práce a rodinami sa však nevyriešia ani konzervovaním tradičnej rodiny, ani generalizovaním trhu. Rovnosť sa nedá skorigovať v štruktúrach rodiny a profesijnej sféry.

Problém je v schéme spoločnosti – vo vzťahu medzi produkciou a reprodukciou, medzi prácou pre rodinu a pre zárobok. Nerieši to ani „sloboda voľby“ medzi rodinou a povolaním, ani sa nemôže podariť v inštitucionálnych štruktúrach, ktoré sú spojené s nerovnosťou.

Oddelenie produkcie a reprodukcie sa deje vnútri rodiny. Rozpory môžu zvládnuť len vtedy, ak budú ponúknuté, poskytnuté inštitucionálne možnosti pre opätovné zjednotenie práce a života, a to vo všetkých rozdielnych trhových biografiách, ale to je téma pre ďalší článok.

V 20. storočí sa ženám postupne priznávajú práva, ktoré ich majú zrovnoprávniť s mužmi. Ženy aj muži vedú samostatnú ekonomickú existenciu, vstúpili do sveta profesií, vzdelania a verejnej správy.

Zrovnoprávnenie mužov a žien (v mnohom zatiaľ len na papieri) vytvára rozmanité situácie a nové pomery: rozvedení otcovia, otcovia jednotlivých detí, otcovia, ktorí sami vychovávajú deti, mimomanželskí otcovia, zahraniční otcovia, nevlastní otcovia, nezamestnaní otcovia, otcovia v domácnosti, víkendoví otcovia… Pribúdajú ľudia, ktorí žijú sami.

To, čo partneri prežívajú, nie je len ich osobné zlyhanie či zodpovednosť. Rodina je miestom, nie príčinou konfliktu tohto storočia, ktorý je procesom oslobodenia žien, ale len výmenou nerovností, represiou mužov, teda tým, čo ženy odmietajú.

Preto tento konflikt, ktorý ohrozuje rodinu, nemôžeme vyriešiť tlakom na rodinu. To vôbec nepomôže.