utorok

Ihar Babkov: Minútka (ukážka z knihy)

Prečítajte si úryvok z knihy ukrajinského spisovateľa, ktorú v roku 2014 vydalo Artforum.

Vybrať si takýto jazyk, to je pre básnika šťastný krok. Jazyk, ktorý okamžite vylučuje akúkoľvek nádej na úspech, na ohlas, na svetovú slávu – povedal mi vtedy v návale nadšenia.

Jazyk, ktorému rozumie väčšina, ale hovorí sa ním zriedka, obradne a iba za istých okolností. Jazyk, ktorý stojí ďaleko od tohto tárania, ktoré zanešváruje rozšírené jazyky. Táranie, cez ktoré sa vždy treba predrať, keď človek chce naozaj nájsť poetický tón. Intonáciu.

Jazyk, ktorým tu odpovedajú stromy a vtáky, tráva a divé zvieratá.

Neskôr už ale bolo všetko prozaickejšie.

Musel hľadať v slovníkoch a učiť sa slová. Na istý čas sa musel stať dieťaťom, ktoré radostne objavuje svet plný nepomenovaných vecí. Ktoré hľadá nezvyčajné mená a obdarúva nimi seba aj iných.

V istom momente ho dokonca chytila panika, lebo hľadanie sa priveľmi naťahovalo.

Nakoniec sa však všetko skončilo úspechom. Franciškovi sa začali snívať sny, v ktorých hovoril po bielorusky a to naplnilo geštalt, ako sme vtedy hovorievali. To najzaujímavejšie však malo iba prísť. Keď už si bol trochu istejší svojou znalosťou, začal hovoriť po bielorusky vždy a s každým. A stal sa z neho akýsi špeciálny lakmusový papierik, za pomoci ktorého sa dalo zistiť všetko, čo tunajšia spoločnosť utajovala, skrývala a vytesňovala.

To, čo bolo zabudnuté, i to, čo sa ešte nezrodilo. Čo iba čakalo na svoju chvíľu.

S ruštinou sa môžeš túlať po Minsku celé roky a ostaneš neviditeľný a nepovšimnutý, povedal mi vtedy Francišak. Stačí sa však opýtať alebo povedať niečo po bielorusky a všetko sa zmení. Podaktorí začnú plakať a ospravedlňovať sa, že zabudli rodný jazyk. Iní hneď spomínajú milíciu a žiadajú vysvetlenie prečo a z akého dôvodu. Tretí utekajú po slovníky a dokazujú, že to nie je po bielorusky a že to má byť tak, tak a tak.

Obyčajná, jednoduchá otázka alebo frázička sa celkom ľahko môže stať podnetom na sociolingvistickú minikonferenciu, povedal Francišak. Stačí, že si chceš poprosiť prypalic cygaretku a o chvíľu je okolo teba dav, ktorý rozoberá problém polonizmov v bieloruštine.

Pre mnohých Franciškových priateľov, najmä z rusky hovoriaceho prostredia, však bola táto jeho voľba aktom kultúrnej samovraždy. Prečo? Pýtali sa. Aký to má zmysel a načo je to dobré? Veď aj tak všetci všetko rozumejú po rusky. Je to také umelé a také neperspektívne!

Neskôr, keď sa všetko zmenilo a Franciškova voľba prinášala isté plody a isté dividendy, začali ho podozrievať z vypočítavosti.

V tom čase však Francišak, ako aj mnoho iných, prešiel na bieloruštinu nie z donútenia a nie pre výhody v budúcnosti. Prečo to spravil – a nie iba on, ale celá generácia autorov, ktorí takmer všetci začínali písať v jazyku impéria – to ostane záhadou ešte dlho.

Nebol v tom nijaký determinizmus, povedal mi oveľa neskôr, keď už bolo po všetkom. Ani etnický, ani kultúrny. Ani donútenie, ani tlak. Bol to akt absolútne slobodný a možno dokonca metafyzický.

Prečo sa vôbec niekto rozhodne pre takýto jazyk? Čo ho priťahuje, čo ho navádza na takýto nepochopiteľný čin, vedúci k mátoživému živoreniu na samom okraji bytia?

Patriotizmus? Láska k vlasti? Ech, pochybujem.

Ešte ani jeden dobrý autor sa nenarodil z lásky k vlasti, to vedia všetci.

Pravda, bez nej, bez lásky, zasa čosi chýba.

Neskôr som videl písať veľa ľudí, rozumných aj nie veľmi, ktorí o sebe hrdo vyhlasovali, že sú autoritami. A mysleli si, že to, čo robia oni, stojí za to, aby tomu venovali pozornosť súčasníci a pamätali si to potomkovia. Že stojí za to, aby sa to zachovalo navždy. A títo ľudia dokazovali, aké je archaic-ké, zastarané a hlúpe písať v takmer mŕtvom jazyku.

A aké je nepraktické tlačiť sa do etnickej sekty v čase, keď sú otvorené všetky možnosti, keď sa môžeme cítiť ako obyvatelia vesmíru. A že touto voľbou si zatvárame dvere do veľkej literatúry.

Neskôr po rokoch prichádzali so svojimi dielami. A hovorili: vrátil som sa domov.

···

Tento príbeh možno vyrozprávať inak: ako podrobný komentár k jednej z Leśmianových básní. Balady, ktorá vznikla na začiatku minulého storočia. Jej názov je Dievča.

Francišak mi raz povedal, že v tejto básni je všetko, čo sa stalo s jeho generáciou.

Nepochopil som hneď, aké udalosti mal na mysli.

V balade sa opisuje záhadný príbeh. O dvanástich bratoch a dievčati. Či presnejšie o dievčenskom hlase, ktorý začuli za jedným nie náhodou nájdeným múrom.

Túto baladu geniálne preložil Franciškov priateľ M. Pravda, niektorí odborníci na Leśmiana tvrdia, že trochu zjednodušil druhý plán. A naopak, že ešte viac umocnil základnú emóciu. Adaptoval text, urobil ho výraznejším. A v tomto zmysle o čosi menej znepokojujúcim.

Ale pre nás to nie je až také dôležité. Tu je jeho preklad:

Bolesław Leśmian: Dievča

Dvanásti bratia, blúdiac v hmle, múr našli bez jedinej brány,

a za tým múrom plakal hlas, dievčenský hlas lkal postrácaný.

Zaľúbil sa im jeho zvuk a dumali len o dievčati. Hádali, aké ústa má, z toho, ako sa ten hlas tratí …

Vraveli: „Narieka, nuž je!“ – Len toto jedno hovorili

a prežehnali celý svet – a svet sa zamyslel v tej chvíli …

Kladivá vzali do dlaní a s hlukom tlčú, múrom trasú! A nevedela tmavá noc, kde ľudia a kde kladivá sú!

„Rozdrvme chladný kameň, kým smrť dievča sneťou nezohaví!“

Búrajúc múr, tak dvanásty brat ďalším jedenástim vraví.

Zatiaľ je pred nami obyčajný príbeh. Jednoduchý, takmer sentimentálny. Bratia počujú čarovný hlas za múrom, spev dievčaťa, ktoré hynie od žiaľu.

Bratia sa rozhodnú zrúcať múr a dievča zachrániť. Jasná emócia. Zrozumiteľný cieľ.

Pravda, v origináli u Leśmiana je začiatok trochu zamotanejší: Dvanásti bratia, veriac v sny, skúmali múr od snovej strany.

Prečo zdôrazňuje, že bratia verili v sny? A kde, na akom mieste sa nachádza ich strana ich snov a nádejí?

A ešte toto „dievčenský hlas lkal“.

Nad čím dievča narieka? Nad sebou a svojím osudom? Od žiaľu nad tými, čo sú za múrom? Či nad tými, ktorí začuli ten hlas a uverili mu?

Ale pôjdeme ďalej.

Daromne spriahli ramená, márne to bolo namáhanie! Ich mladé telá zmárnil sen, čo pokúšal ich neprestajne!

Lámu sa rebrá, praská kosť a tlejú dlane, tváre blednú…

Umreli všetci v jeden deň a večnú noc tiež mali jednu!

Pred nami je prvé prekvapenie. Bratia zomierajú, múr nezbúrali. Zomierajú akosi veľmi rýchlo a nie celkom pochopiteľne. Usmrtil ich sen, teda spánok, ktorý ich ovládol. Príbeh sa akoby skončil a skončil sa porážkou.

Ale.

Ako môže spánok spôsobiť smrť? Je možné, že to nebol celkom spánok? A ani celkom smrť?

Lež tiene mŕtvych, Bože môj, kladivá z dlane nepustili.

To iba inak plynie čas, kladivá inak zazvonili! …

A bijú sem. A bijú tam! A drvia kamennú tú masu! A nevedela tmavá noc, kde tiene a kde kladivá sú!

„Rozdrvme chladný kameň, kým smrť dievča sneťou nezohaví!“

Búrajúc múr, tak dvanásty tieň ďalším jedenástim vraví.

Tu začíname rozumieť, že v tomto príbehu nie je všetko také jednoduché. Bratia zomierajú práve preto, aby sa stali tieňmi. A smrť – smrť nie je celkom konečná.

Ani hlas dievčaťa nie je tak celkom dievčenský. A ďalej sa začína mágia. I metafyzika.

Lež tiene nemali dosť síl a tieň sa temnu ťažko vzpiera! Pomreli teda ešte raz – nikdy dosť človek neumiera …

Nikdy nie dosť a nikdy tak, ako chce ten, čo život tratí…

Niet prečo biť už, stôp už niet – a príbeh je už odohratý!

Smrť tieňa? Čo by to mohlo znamenať?

Lež kladivá – ó, Bože – sa poddávať smútku nechystali! A samy bili do múru a vnútri spiežou vyzváňali!

A hučia do tmy, do jasu a ľudský pot sa z nich už leje. A nevedela tmavá noc, čím kladivo je, keď ním nie je!

„Rozdrvme chladný kameň, kým smrť dievča sneťou nezohaví!“

Búrajúc múr, tak dvanáste kladivo jedenástim vraví.

Zenoví básnici by taký zvrat sujetu ocenili. Aby ste do-kázali napísať pravdivú báseň o strome alebo o oblaku, hovorievali, treba sa stať stromom a oblakom. Hoci len na chvíľku. Vyjsť za hranice samého seba. Za hranice toho, čo nazývame svojou osobou, svojou podobou, svojím životom.

Ak máme určite trafiť, musíme prestať mieriť. Prestať byť nešťastným lukostrelcom, ktorý veľmi chce byť prvým. Musíme sa stať šípom.

Naozaj, na zrúcanie múru, práve toho mystického múru, sa treba stať kladivom. A hlas tam za múrom to od začiatku vedel. A žiaľ v hlase sa spájal práve s tými, ktorí dva razy umierajú, ktorí uveria a odvážia sa.

Zrútil sa múr a v ozvene sa hukot z vrchov, dolín vrátil, lež za tým múrom nebolo ani len stopy po dievčati.

Nijakých očí ani úst: Ničieho osudu v hmle času! Lebo to bol len hlas, len hlas, nič okrem toho hlasu!

Nič – iba plač a žiaľ a tma a neznámo a skaza, tlenie! Takýto je svet! Zlý je svet! Ach, prečo inakší byť nevie?

Tu sa dostávame k vyvrcholeniu.

K prázdnote, k rozčarovaniu, ktoré prichádza po tom, keď sa všetko podarilo.

Hlas autora v preklade vyčíta svetu, že je taký krutý a ne-milosrdný. Neľudský. Všetci vedia, že zažité, uskutočnené utópie sa scvrkávajú, zmenšujú. V origináli je Leśmian ešte radikálnejší. Jeho otázka znie: Prečo inakší svet nie je?

Zdá sa, že je to čisto rétorická otázka. A vôbec nepotrebuje odpoveď.

Alebo potrebuje? A je možné, že skutočným cieľom bra-tov vôbec nebolo dievča? Ale práve ten inakší svet, ktorý sa zrazu zjavuje na konci básne?

Pred snami zjavne klamnými, pred divmi, čo sa neudiali,

kladivá ľahli do radu, veď dosť sa veru namáhali …

a zrazu bola hrozná tíš! Prázdnota v hĺbke neba!

A ty sa prečo smeješ z nej, keď ona nesmeje sa z teba?

Tak. Ticho. Zdesenie. Zrada snov.

Dlho som premýšľal nad tým miestom na konci ich dobrodružstva.

Miesto, na ktorom mĺkvo ležia v prázdnote: vyčerpaní, preverení skúškou, dvakrát mŕtvi.

Prečo sa ich vec predsa len takto skončila, nevieme. Možno sa ešte čosi musí stať – s bratmi, s tieňmi, s kladivami. Či nie? Ako prejsť cez tú hrôzu? A čo s nami bude, keď odídeme kamsi tam?

Kde sa môžeme zastaviť, keď už je po všetkom a všetko sa uskutočnilo?

Mal som akési matné tušenie, že tam, kde Leśmian končí svoju baladu, sa náš skutočný príbeh iba začína.

···

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |