Posledný slovenský vytrvalec, ktorý sa priblížil Keňanom: Neverili by ste, v akých teniskách sme behali

Miroslav Vanko (44) patrí k najlepším vytrvalostným bežcom, akí sa kedy na Slovensku a v Česku narodili. V roku 1998 zabehol na dráhe 10 kilometrov v čase 28:01 min, čo je výkon, pri ktorom by dnes aj najlepších slovenských bežcov predbehol o celé kolo.

Pretekal na olympiáde v Atlante, na majstrostvách Európy skončil ôsmy. Počas kariéry súperil aj s Kenenisom Bekelem či Hailem Gebrselassiem – bežcami, ktorí sú považovaní za najlepších v dejinách.

Dokázal to napriek tomu, že bol výrazne ťažší ako jeho súperi, bez špeciálnej obuvi, bez hodiniek s GPS a pri lekárke, ktorá mu kázala piť každý deň liter mlieka. Rekreačným bežcom radí, aby boli v tréningu systematickí a trpezliví, nemali by behať zbytočne rýchlo, no ani dlho a pomaly a nemali by zabúdať na regeneráciu.

Už ako tínedžer ste zabehli výkony, ktoré sú dnes na Slovensku nedosiahnuteľné. Museli ste mať veľký talent?

Nemyslím, že to bolo len talentom. Podľa mňa našej generácii pomohlo, že sme boli v detstve stále aktívni, mali sme viac pohybu a veľa času sme strávili vonku. Ale na druhej strane, darilo sa mi behať relatívne rýchlo, hoci som vtedy bojoval s nadváhou.

Pre bežca na dlhých tratiach to bol zrejme vážny problém.

Áno, je to limitujúce, ale mám takú genetiku. Vždy som bol svalovitý typ. V mladosti som sa snažil riešiť to prísnou diétou, no to nebolo správne, pretože telo pri takých tréningových dávkach musí prijímať energiu. Ale našiel som si svoju cestu: jedol som vždy len toľko, koľko bolo treba, a v tréningu som sa snažil byť poctivý.

No aj v najlepšej forme som mal problém, aby som sa zmestil do základnej rovnice pre vytrvalostných bežcov, podľa ktorej by mal byť rozdiel medzi výškou a váhou minimálne 110.

Čo sa dnešným bežcom stalo, keď sú od vás tak výrazne pomalší?

Ťažko povedať. Behanie na vrcholovej úrovni je náročné a ponuka športov je dnes pestrejšia. Mám pocit, že si dnes mladí, nielen pri výbere športu, hľadajú ľahšiu cestu.

Bežcov, hlavne rekreačných, je však stále viac. Keď ich pozorujete, aké nedostatky vidíte?

Častou chybou, ktorú som si všimol u pokročilých, no aj rekreačných bežcov, je to, že v tréningu behajú nad svoj pomer – teda príliš rýchlo. Vtedy sa však často stáva, že tak ako to v tréningu funguje, tak to potom v pretekoch nevychádza. Dôležité je napredovať postupne a systematicky.

Mne sa takisto osvedčilo, keď som sa neunáhlil s pretekaním a vydržal som súvisle trénovať tri či štyri mesiace. Je dobré si vybrať tú časť sezóny, ktorá je pre mňa hlavná, a na ňu sa sústrediť. Nemôžeme očakávať, že telo bude v každej časti roka v najlepšej forme.

Sám som sa o tom presvedčil v roku 1995, ktorý bol môj najúspešnejší. Vtedy som nepretekal takmer sedem mesiacov a sústredil som sa výlučne na tréning. Hlavne na rozvoj vytrvalosti.

Čiže ste v tréningu behali veľa dlhých behov?

To je zaujímavé, no v skutočnosti sme žiadne dlhočizné behy nebehali a nebehali sme ani nič rýchle. Išlo o tréningy pomocou takzvanej Lydiardovej metódy, ktoré pozostávali zo stredne dlhých behov, napríklad na 12 km, pri záťaži tesne pod úrovňou anaeróbneho prahu.

Dodnes si myslím, že takáto forma tréningu je na rozvoj vytrvalosti najoptimálnejšia. Takéto tréningy pritom nie sú až také náročné, ale sú skutočne efektívne.

Neplatí teda, že čím viac odbehnem, tým viac natrénujem?

Určite nie. Ak sa bavíme o systematickom zlepšovaní sa, tak toto rozhodne nie je správna cesta. Chápem, že niekoho baví bežať dlho, no dlhým pomalým behom prirodzene stráca rýchlosť a svojím spôsobom spomaľuje. Aj teraz mám zverenca, ktorý behával ultrabehy dlhé 50 či 60 kilometrov, no sám bol prekvapený, že keď som mu odporučil dlhé behy skrátiť a, naopak, behať trochu intenzívnejšie, na polmaratóne sa podstatne zlepšil.

Vy ste nestrácali na rýchlosti, keď hovoríte, že ste celú zimu nebehali nič rýchle?

Sám som bol vtedy z toho prekvapený, ale rýchlosť zostávala rovnaká. V tomto smere nám však určite veľmi pomáhali výbehy do kopca dlhé od 200 do 250 metrov, ktoré boli v tréningovom pláne každý víkend. Vďaka tomu si nohy zachovali silu. Pomohlo takisto to, že po dlhšom súvislom behu som vždy svižnejšie odbehal ešte pár stometrových roviniek, aby sa svaly stavané na rýchlosť trochu prebudili.

Ak sa na vrcholovú kariéru pozriete spätne, čo vás najviac posunulo?

Mal som šťastie, že som sa namiesto klasickej vojenčiny dostal do Dukly Banská Bystrica, kde som sa mohol venovať len športu. Mali sme dobré podmienky a myslím si, že potenciál toho, čo som mal k dispozícii, som využil na sto percent. Nikdy som si tréning neskrátil ani o 200 metrov a vyplatilo sa mi byť svedomitý.

Objem tréningov sa zdvojnásobil, no tomu zodpovedala aj regenerácia, ktorá je mimoriadne dôležitá. Práve to je jedna z vecí, na ktoré dnes rekreační bežci zabúdajú. Každý by sa chcel rýchlo a rapídne zlepšiť, ale ono to je vždy dlhodobý proces, pričom oddych je jeho dôležitou súčasťou. Regeneráciu som absolvoval každý deň, či už to bola sauna, masáž, alebo vírivka.

Určite pomohli aj mnohé sústredenia vo vyšších nadmorských výškach. To je pre rozvoj vytrvalosti veľmi dôležité.

Hovoríme o 90. rokoch. Akú dôležitosť vtedy malo stravovanie?

V porovnaní so športovými podmienkami bola strava obyčajná – závodná. Až neskôr som sa dostal k špecialistke, ktorá nám stravu upravila. Pravidelne sme jedli mäso a ryby a, samozrejme, veľa ovocia a zeleniny. Jednou zo zásad však bolo aj to, že sme mali každý deň vypiť liter mlieka, čo mi robilo problém, keďže mlieko nemusím.

To je zvláštne, lebo dnes odborníci radia bežcom, aby mlieko obmedzili.

Áno, vtedy to bol trend, od ktorého neskôr naša lekárka upustila. A to ma tešilo, lebo som aj na sebe cítil, že som z mlieka priberal.

Brali ste aj výživové doplnky?

Áno, boli veľmi dôležité. Tie základné boli vitamín C a vitamín E, iónové nápoje a aminokyseliny. Keďže som mal viac svalov, aminokyseliny BCAA mi naozaj pomáhali.

Viem, že ste mali aj niekoľko zranení. Čo by ste dnes spravili ináč, aby ste im predišli?

Keď som sa behu venoval vrcholovo, najčastejšie som mal problém s lýtkami. Neskôr sa mi ozvali aj achilovky. Na tie by si mali dať bežci veľký pozor.

Chybu som robil takisto v tom, že keď sa lýtko alebo iný sval ozval, nepočkal som dostatočne dlho, kým sa úplne vyliečil, a potom sa zranenie opäť vracalo. Preto, ak môžem poradiť, určite sa oplatí byť pri zraneniach trpezlivý a netreba sa snažiť veci uponáhľať.

Samozrejme, ideálne je zraneniam úplne predísť a pre mňa bol vždy najlepšou prevenciou poctivý strečing. Vždy po tréningu som cvičil aspoň 20 minút. Okrem toho mi na nohy takisto pomáhalo striedanie teplej a studenej vody, ktoré prekrvuje svaly.

Najnegatívnejšie však moju kariéru poznačil kliešť.

Borelióza?

Áno. Uštipol ma kliešť na lýtku, no len som si ho vybral a zabudol som na to. O nejaké dva-tri týždne sa mi urobil fľak pri srdci, no chybou bolo, že som si myslel, že to mám z hrudného pásu. Ďalej som trénoval, no všimol som si, že mi aj pri behu srdce bilo veľmi pomaly. Neskôr sa ukázalo, že borelióza prerástla do akútneho zápalu srdcového svalu. Hoci som to silnými antibiotikami vyliečil, už som sa toho nikdy úplne nezbavil.

Dnes má každý bežec hodinky s GPS signálom, ktoré mu presne ukazujú tempo či vzdialenosť. Aké to bolo trénovať bez nich?

Spomínané hodinky sú skvelý vynález a aj v tom čase by boli veľmi užitočné. Ak sme chceli mať presný údaj o tréningu, museli sme behať len na miestach, ktoré sme mali premerané. Napríklad v Tatrách sme mali pri ceste na zábradlí po sto metroch vyznačenú vzdialenosť, a keď sa išlo trénovať na presne stanovené intervaly, behali sme to len a len tam. Bez ohľadu na podmienky či na to, že to bolo monotónne. Dnes je to naozaj veľká výhoda, že sa môžem vybrať na jednu či druhú stranu a hodinky mi všetko odmerajú.

Čo ste mali v tom čase obuté?

To ak by dnes bežci videli, v čom sa behalo, ani by mi neverili. Hlavne keď som začínal, značkové topánky prakticky neexistovali a mal som len takzvané panterky z Partizánskeho. To bola jediná obuv pre športovcov, ktorá mala len rovnú neodpruženú podrážku a nemala žiadne funkčné parametre. Bežecká obuv, ktorá sa dnes predáva v Lidli, by bola v tom čase jasne najprestížnejšia.

Nohy nemali s neodpruženou podrážkou vážnejší problém, no nemôžem vylúčiť, že drobné zranenia neboli zapríčinené aj tým, že obuv bola taká, aká bola.

Na 10 km máte osobný rekord 28:01 min. Nemrzí tá jedna sekunda?

Trochu aj áno. Boli to preteky, v ktorých bol hlavnou postavou legendárny Etiópčan Haile Gebrselassie, ktorý tam zabehol nový svetový rekord. Bol vtedy o celé kolo rýchlejší ako ja, a aby mal dostatočný priestor na predbiehanie, tak som bežal pomerne dlho v druhej dráhe. Aj na medzičasoch, ktoré mám poznačené, je vidieť, že som výrazne spomalil. Posledný kilometer som síce zabehol za 2:40 min, no na výsledný čas pod 28 minút to nestačilo.

Ale aj tak som bol vtedy v holandskom meste Hengelo veľmi spokojný. Splnil som limit na majstrovstvá Európy a vo výbornej atmosfére som bol súčasťou pretekov, ktoré sú na 10-tisíc metrov dodnes druhými najrýchlejšími v histórii.

Dodnes je to tretí najlepší čas, ktorý dosiahol bežec zo Slovenska alebo z Česka, na čo som naozaj hrdý.