Denník N

Progresívne Slovensko bude viac prekážať Sulíkovi ako Ficovi

Snem Progresívneho Slovenska. Foto N – Vladimír Šimíček
Snem Progresívneho Slovenska. Foto N – Vladimír Šimíček

Ak Štefunko a spol. niekoho oslovia, budú to v prvom rade liberálne uvažujúci voliči.

Autor je politológ

Srdce nejedného sociálneho demokrata zo Smeru možno zaplesalo po ohlásení vzniku Progresívneho Slovenska. Konečne mohli mať smeráci prirodzeného spojenca medzi ďalšími demokraticky uvažujúcimi ľavičiarmi a nemuseli tak vytvárať spojenectvá s nacionalistami, prípadne ťahať do vlády pravicové strany ako Sieť či Most-Híd.

Predsedovia Smeru a Progresívneho Slovenska majú predsa spoločný pôvod, obaja drali lavice v SDĽ, takže spojenectvo oboch straníckych subjektov by sa možno aj dalo predpokladať. Samozrejme, čisto hypoteticky, v reálnych podmienkach Slovenska určite nie. Obe strany majú totiž od prívlastkov sociálnodemokratický či ľavicový mimoriadne ďaleko.

Robert Fico kedysi označil Smer za slovenskú verziu sociálnej demokracie. Nemohol tak túto ideológiu sprzniť viac, než jej dať prívlastok slovenská, pretože tým poprel všetky základné hodnoty, od ktorých sa sociálna demokracia v demokratických podmienkach západnej Európy vyvíjala. Apendix sociálna demokracia má v názve strany Smer len jednu funkciu, a to zamaskovať národný populizmus ako hlavný nástroj komunikácie politicko-ekonomického spolku okolo Roberta Fica.

Podobne ako šéf Smeru postupoval prednedávnom aj Richard Sulík, keď odmietol modernú, západoeurópsku verziu liberalizmu a prihlásil sa k osobitnej forme (slovenského? národného?) liberalizmu. Bez ohľadu na to, či vyjadrenie Sulíka bolo v zmätku verejnej diskusie o medzinárodnej migrácii čisto pragmatické, alebo národný prístup objavil neočakávane kdesi v hĺbke svojej duše, jemu, rovnako ako predsedovi Smeru, obrana národných záujmov priniesla politické body.

Pri pohľade na Progresívne Slovensko tento subjekt spája s ľavicou zatiaľ len stranícka minulosť predsedu a to je asi tak všetko. Postojmi, zdôrazňovaním hlavných priorít a predstavami, ako existujúce problémy riešiť, majú progresívci od ľavičiarov mentálne ďaleko.

Nebolo teda prekvapením, že to bol práve Richard Sulík a nie Robert Fico, kto ich tou ľavičiarskou nálepkou potreboval označiť. Ak totiž Štefunko a spol. niekoho oslovia, budú to v prvom rade liberálne uvažujúci voliči. A medzi nimi bude určite aj množstvo tých, ktorí to v ostatných voľbách hodili SaS len s veľkou dávkou sebazaprenia, a to aj vďaka sympatiám k Poliačikovi, Mihálovi či Nicholsonovej.

Robert Fico teda môže zatiaľ pokojne spájať. A možno ani nie. Tomu totiž momentálne vykráda elektorát, okrem Mariana Kotlebu (takmer 20 percent voličov ĽSNS v roku 2012 volilo Smer), svojou pronárodnou agendou práve Richard Sulík.

 

 

Nech už tieto ideologické protirečenia dopadnú akokoľvek, spor ľavica vs pravica nie je na Slovensku na programe dňa. V západnej Európe sa ideologické hranice medzi stranami začali stierať v druhej polovici 20. storočia. Boj medzi ľavicovým a pravicovým svetonázorom na Slovensko po roku 1989 nedorazil v takej intenzite, ako kedysi existoval v demokratickom svete. Konflikt medzi pravicou a ľavicou bol síce prítomný aj u nás, a to v období prijímania ekonomických reforiem za Dzurindu s Miklošom, ale ich odchodom z politiky tento rozpor prekryli iné témy.

Ak dnes na Slovensku existuje nejaký dlhodobý ideový konflikt, ide predovšetkým o rozpor medzi moderným a tradičným. To tradičné videnie sveta má v určitých historických momentoch prevahu nad moderným. Na jednej strane velebenie národa, oslava národného štátu, zdôrazňovanie národných záujmov, kultúrnej identity a hľadanie fiktívneho nepriateľa a na strane druhej prehliadanie úpadku demokracie a občianskej spoločnosti, akceptovanie korupcie, klientelizmu a sklony k autoritárstvu tu vždy boli a vyzerá to tak, že ešte dlho budú.

Zároveň však platí, že keď sa Slovensko ocitlo na okraji priepasti, spravidla sa mu podarilo zaradiť spiatočku. Okrem do pŕs sa bijúcich národovcov tak slovenskú spoločnosť tvorí aj početná skupina ľudí s mentálnym videním zodpovedajúcim aktuálnym moderným trendom, ktoré poznáme zo západoeurópskych demokracií. Zrejme v tomto priestore budú loviť voličov práve progresívci. Nie pre sociálneho demokrata, ale pre moderného liberála je tak vznik Progresívneho Slovenska dobrou správou.

Tou horšou je zatiaľ ich nemastný-neslaný proces kreovania. Progresívcom chýba ťah na bránu, razantnejší spôsob komunikácie a nastoľovanie agendy vo verejnej diskusii, ale určite aj jednoznačnejšie sa vymedzenie voči strane Miroslava Beblavého.

PS a Spolu totiž zatiaľ pôsobia ako jednovaječné dvojčatá. Jedno z dvojčiat sa možno narodilo o niečo skôr, ale navonok obe pôsobia bez viditeľnejších rozpoznávacích znakov. Janka a Danka či trebárs Ivko a Mirko v tom síce majú jasno, ale pre verejnosť sú rovnakí.

Nevylučujú jednotnú volebnú kandidátku, vidia sa v spoločnej vláde, ale voličovi nie je úplne jasné, prečo začína každý sám. Zdôvodnenie v zmysle „my sme viac ľavicoví a oni viac pravicoví“ je v podmienkach vyššie znázorneného stranícko-ideového konfliktu na Slovensku, ako aj mimoriadne roztriešteného straníckeho systému nezmysel. Obe formácie predsa stoja na strane moderného a nie tradičného, obe považujú školstvo a zdravotníctvo za prioritné témy, obe sa negatívne vymedzujú voči Smeru, korupcii a oligarchom. Dokonca aj tie ich logá vyzerajú tak, ako keby ich robil jeden človek (bez kúska kreatívneho myslenia a zadarmo).

Na Slovensku sa teda črtá zaujímavý hodnotový súboj. Nie však medzi Progresívnym Slovenskom a Smerom, ale medzi novými stredovými formáciami a SaS. Bude mimoriadne zaujímavé sledovať, ako táto diskusia v snahe udržať si vysoké preferencie vyformuje práve Richarda Sulíka a čo spôsobí jeho odklon od európskeho liberalizmu.

Progresívne Slovensko

Teraz najčítanejšie