Zišli sa na diskusiách žid, moslim a kresťan: slovenská realita, nie vtip

Najprv si povedzme niečo o stereotypoch. Nič také ako typický žid (moslim, kresťan) neexistuje, no predsa. Žid? Zakrivený nos, svetovláda. Moslim? Brada, terorista. Kresťan? Tu sme v rozpakoch… to sme my sami.

Tieto (a podobné) predstavy nevznikli iba v konšpiráciách pomätencov, sú takpovediac pilierom našej identity. Cudzieho, neznámeho sa v lepšom prípade bojíme, v horšom ho nenávidíme. To „svoje“ považujeme za lepšie či dokonca za jediné správne. A nielen my, je to univerzálna ľudská túžba, obranný mechanizmus pred zložitosťou sveta.

Tri cesty k jednému Bohu

Ak už pre nič iné, tak medzináboženský dialóg, ktorý organizuje a moderuje výkonný riaditeľ Fóra náboženstiev sveta – Slovensko Mário Nicolini, profesiou bezpečnostný analytik a politológ, je cenný pre našinca novou skúsenosťou. Pochopiteľne, nie všetci židia sú sympatickí ako Míša Kapustin a nie všetci moslimovia sú mierni ako Mohamad Hasna, no už len oni dvaja v priateľskom a otvorenom dialógu sú dôkazom pestrosti.

Diskusia Stretnú sa kresťan, moslim a žid, 23. januára 2018 o 18.00

Každé z troch monoteistických náboženstiev má v sebe rôzne smery, od liberálnych po ultrakonzervatívne, od otvorených po uzavreté. Tri cesty k jednému Bohu majú mnoho chodníčkov. Ide iba o to, ktoré sa kedy presadia. A áno, svet islamu, teda asi 1,5 miliardy ľudí, dnes stojí pred touto výzvou. O to viac, že v médiách vidíme najmä jeho militantnú tvár.

Deväť predsudkov a čo s nimi

Od novembra navštívilo „trio kacírov“ – ako raz žartom v úzkom kruhu na benzínke pod vplyvom konzervatívnej kritiky povedal Mário – Moldavu nad Bodvou, Kežmarok a ďalších dvanásť miest. Hovorili so 660 stredoškolákmi a s desiatkami pedagógov. Rozdali pritom anonymné dotazníky, v ktorých sformulovali deväť (3 x 3) frekventovaných predsudkov. Tu sú tri z nich:

Židia sú orientovaní na peniaze a zisk.

Moslim si neváži ženy.

Kresťan je netolerantný k iným názorom.

Tieto a ďalšie tézy mali študenti vyhodnotiť na stupnici od 1 (úplne súhlasím) po 5 (vôbec nesúhlasím). Výsledok? Predsudky najčastejšie kolísali okolo hodnoty 3, teda v strede (aj áno, aj nie), pričom celková priemerná zmena predstavuje pohyb od 3,27 (pred 90-minútovou diskusiou na škole) po 3,51 (po diskusii).

O čom to vypovedá? Na hlbšie závery je ešte skoro, dotazníky iba vyhodnocujú, no diskusie pomáhajú k zmene postojov. To je dôležité v krajine, kde chce premiér Fico monitorovať všetkých moslimov ako teroristickú hrozbu (november 2015) alebo nechce, aby moslimovia na námestiach otravovali turistov (február 2018).

Matka všetkých konšpirácií („židia ovládajú svet“) sa už neteší medzi mladými takej obľube ako kedysi. Dnes dominujú názory, že moslimovia si nevážia iné náboženstvá alebo že židia sú veľmi bohatí. A najčastejšie sú predsudky (v poradí) voči moslimom a kresťanom, židia sú až tretí. Ale pozor, treba odlíšiť neodôvodnené predsudky a opodstatnené obavy. Rozlišovacie kritérium? Spoľahlivo ním je princíp kolektívnej viny. Kto ho uplatňuje, zdieľa to prvé.

Rabín Kapustin, ktorý prišiel z Krymu na Slovensko po anexii Ruskom a má skúsenosti s mladými ľuďmi v Nemecku či v Anglicku, hovorí jasne: „Doktríny každého náboženstva sú len slová a tie napĺňajú ľudia. Videl som, že študenti na Slovensku dokážu myslieť kriticky, vedia sa pýtať. To je pre mňa najdôležitejšie. A sú rozumnejší, ako sme boli my v ich veku.“

Ondrejova, Míšova alebo moja viera

Pondelok ráno, evanjelické gymnázium v Bratislave. Hostia rozkladajú na stôl pochutiny: rabín doniesol pre študentov kóšer čokoládové koláče, imám chalvu, datle a iné orientálne sladkosti. Mário každého poprosí, aby si napísal fixkou na papierik, ktorý si nalepí na prsia, krstné (pardon, prvé) meno. Sadáme si do kruhu a tykáme si.

„Naši žiaci naozaj doteraz nevideli osobne žiadneho moslima, a ak poznajú nejakého žida, väčšinou o tom nevedia,“ hovorí s úsmevom pedagóg, ktorý je z takejto debaty nadšený. Je to vôbec možné, že sedí pod krížom (aj) rabín a imám? – visí vo vzduchu nevyslovená otázka. Prekvapenia sa tým nekončia.

„Židia mali v minulosti s moslimami v Španielsku aj na Blízkom východe väčšinou dobré spolužitie, lepšie ako s kresťanmi v Európe,“ povie rabín Kapustin. Imám Hasna súhlasne prikývne: „Múdre slová, niet čo dodať. Korán prikazuje mať v úcte ľudí Knihy. Treba vzťahy medzi náboženstvami odpolitizovať, nemusíme na Slovensku riešiť svetové konflikty. Odlišnosti vo viere neznamenajú, že musíme byť automaticky proti sebe. Som si istý svojou vierou a necítim ohrozenie, keď sa bavím s ostatnými. A nemá zmysel presviedčať študentov, či je lepšia Ondrejova (evanjelický teológ Ondrej Prostredník tu dnes nie je), Míšova alebo moja viera. Treba im iba ukázať, že sa vieme spolu baviť.“ Tentoraz súhlasne prikývne rabín.

Evanjelický teológ František Ábel pracuje v akademickej oblasti. Aj on presadzuje dialóg napriek rôznosti a rozmanitosti. „Viera podľa tradície prináša človeku presvedčenie, čo je pre neho dobré. Cítime, že nás niečo presahuje, aj sa toho trošku obávame. Sme súrodenci a tí by mali byť k sebe slušní. Nemusia mať pritom jeden názor. Boh nás stvoril ako indivíduá, ale zároveň do spoločenstva.“

Na otázku jednej z pedagogičiek, či rozdiely vyplývajú z Písma, Ábel povie: „Žiaľ, často vytrhávame veci z kontextu. Ako hovorím, bijeme po hlavách Bibliou ľudí, ktorí s nami nesúhlasia, aby sme ich presvedčili. To je tragédia.“

Reč príde aj na radikálne podoby viery. Mário cituje z Facebooku reakciu, podľa ktorej „treba ukázať pravdu o nemorálne žijúcom prorokovi Mohamedovi“ či „Ježiš sa nestretával s farizejmi či so saducejmi, aby spolu šírili porozumenie,​ a netreba teda viesť dialóg s moslimami a či so židmi“. Traja teológovia tvrdenia komentujú a nezmysly vyvracajú. Opäť vo vzduchu visí nevyslovená otázka: kto som ja, aby som presne vedel, čo povedal prorok Mohamed alebo Ježiš?

Nad otázkou, či by prítomní páni prijali do svojho náboženstva človeka, ktorý by chcel byť zároveň židom, moslimom aj kresťanom – Boh je predsa jeden –, sa zamyslia. „Boží príkaz prechádza všetkými tromi tradíciami. A nielen nimi, je to základ pre celé ľudstvo. Ak sa nemáme zabíjať, iná cesta nie je,“ povie kresťan Ábel.

„Podľa islamu to teologicky nie je možné. Ostaňme iba pri postave Ježiša, aj predstavy o ňom sú nezlučiteľné. Pre nás bol človekom, jedným z prorokov, pre kresťanov je to Syn Boží,“ dodá moslim Hasna. Žid Kapustin si múdro nechal slovo na koniec: „Poviem to trochu sexisticky. Keby to bola dáma, žiadny problém, no s pánom to bude trošku komplikovanejšie, dvakrát robiť obriezku.“ Vypukne bujarý smiech.

Po polhodine s pedagógmi prichádzajú študenti, aj oni sa usádzajú v kruhu. „Sme rôzni v otázkach viery – dokážeme sa zhodnúť na podstatných veciach?“ nastoľuje Mário kľúčovú tému a vyzve ich, aby sa postavili do troch skupín. Najväčšiu tvoria tí, ktorí s tvrdením súhlasia. Asi päť ich nesúhlasí. „Inteligencia… priority…“ vysvetľujú svoje argumenty.

Mladí, najmä dievčatá, sa nevedia vynadívať na usmiateho rabína. Fešák. Pýtajú sa ho, prečo prišiel. „Je tu teplo, vonku je zima a ja rád sedím medzi dobrými ľuďmi,“ získa si ich v okamihu.  Na ďalšiu otázku, či môže ísť príslušník jednej viery do chrámu viery inej, reaguje imám: „Prečo nie? K nám do modlitebne, mešita na Slovensku nie je ani jedna, chodí jeden starší praktizujúci katolík. Nikdy mi nenapadlo sa ho opýtať, čo tam robí. Zrejme sa modlí a cíti sa u nás dobre…“

Zlaté pravidlo

Počiatky úsilí o medzináboženský dialóg na Slovensku siahajú do obdobia tesne po novembri ’89. Vtedy boli populárne skôr východné náboženstvá a duchovné smery ako budhizmus či joga. Mário Nicolini vstúpil do tohto procesu v roku 2014, keď spoločne s priateľmi založil Fórum náboženstiev sveta – Slovensko s ambíciou zorganizovať u nás globálne stretnutie podobných iniciatív, aké sa konajú vo svete od konca 19. storočia. To sa síce nepodarilo (bude v Kanade), myšlienka pracovať najmä s mladými, ktorí sú náchylní podliehať rôznym hoaxom a radikalizovať sa, však ostala aktuálna dodnes.

„V spoločnosti narastá vyhrotená atmosféra. V roku 2001 bol teroristický útok na Spojené štáty, potom prišiel Madrid, Londýn, Anders Breivik… Som katolík otvorený k dialógu, obdivovateľ reformného Druhého vatikánskeho koncilu, ​ktorý chce ako veriaci prekračovať svoj tieň, pracujem aj s verejnou mienkou. Vnímam riziká spojené s radikálnymi interpretáciami islamu. Sofistikované techniky propagandy radikalizujú aj ľudí v západnom svete. Vraždiť v mene viery je však neprípustné, pre mňa za tým nie je islam ako taký, ale radikálne, kriminálne živly, “ dodáva Nicolini.

Na otázku, čo tieto diskusie dali jemu osobne, povie, že si vďaka nim prehĺbil svoju vieru. Aj ako katolík, aj vieru v dialóg. Spomenie zlaté pravidlo, ktoré študentom pripomína: rob iným to, čo chceš, aby oni robili tebe. Vždy je to o jednotlivcoch. Každý máme nejaké predsudky, všakže?

A čo si myslí o téze, že moslimovia si nevážia iné náboženstvo, teda kam by zaradil sám seba na stupnici od 1 do 5 samotný Nicolini? „Som zľahka optimistickejší ako priemer študentov, teda 4,“ povie najprv, no vzápätí sa nahlas zamyslí: „To tvrdenie sa týka moslimov ako takých, však? Z môjho pohľadu je to teda predsudok a ja ho nemám. Takže 5.“