Dáma so psíkom

S knižkou Pentcho som už zažil všeličo, ale len raz sa mi stalo, že mi čitateľka povedala tajomstvo. Mala práve deväťdesiatku. Skryla sa za kyticu ruží, ktoré som jej priniesol a zašepkala:

„Vďaka tvojej knižke som sa po sedemdesiatich piatich rokoch cítila ako moje dávno zabudnuté ja …“

Stará pani mala včera pohreb. Najprv však bola svadba. Ona, mladá a krásna, on, o dosť starší staviteľ, ktorého otec staval budovu Matice slovenskej, množstvo kostolov aj synagógu, ale on, syn držiteľa pápežského Radu sv. Silvestra, vplyvný radca na ministerstve, musel mať červený lístoček, s čiernym písmom, že NIE JE ŽID.

„Nič som nechcela vidieť, nič som nechcela počuť, chcela som žiť.“

V tichej vile visel na stene ženský polakt – kochala sa, ako ho – aj ju – vo svojich šestnástich rokoch obdivujem. Horeli mi uši, hlúpo som sa hanbil a nikdy nespýtal, či je to naozaj jej portrét. Nezbedne sa vyžívala v mojom obdive a rozpakoch. Je to ona, nie je? Samozrejme, na obraze nebola ona. Bol to žart.

Ešte pár rokov a mala by stovku. Pred rokmi, po mozgovej príhode, išla na kontrolu k lekárovi. Pred vchodom do ordinácie vytiahla karmínový rúž a pretrela si pery.

„Zaujímavé, pán doktor. Cítim sa dobre, všetko sa mi vrátilo, už rozprávam, síce trochu pomalšie, chodím so psom na prechádzky, vracia sa mi slovenčina, maďarčina je výborná, nemčina tiež, ale angličtina vôbec nie…“

Doktor ju prehliadol, počúval a zamyslel sa.

„Hm, naozaj zaujímavé, s niečím takým som sa ešte vo svojej lekárskej praxi nestretol.“

Pani Valéria sa čarovne usmiala veľkými mandľovými očami, tak ako sa vedeli usmiať Sophia, Claudia, Silvana a ona.

„Predstavte si, ani ja. Asi to bude tým, že som nikdy po anglicky nevedela…“

Cmukla na psíka, vo dverách sa ešte raz cez plece na lekára usmiala. Dáma so psíkom.

Roky predávala obrazy, predtým detské knihy. Zažil som, ako predávala knihy, voňavo ako krémeše. „Toto sú černošské biblické príbehy rozprávané pri Mississippi. Čítaš a počuješ gospel a soul.“

U pani Valérie som si tých kníh kúpil dosť. „Vieš, koľko príbehov mám v sebe? Humorné aj smutné. Človek sa niekedy nepodobá na svoj život. A na tom obraze nie som ja. Čo ak má dievča z obrazu zdvihnuté ruky, lebo má na predlaktí tetovanie? Niekedy sa žije ťažšie tým, čo len tak prekĺzli … lepšie sú veselé príbehy a fotografie.“

Moja hrdinka, dáma so psíkom, knihu nenapísala, ale mala ju pekne vymyslenú.

„Na svadbe som kľačala, fotograf mi stál za chrbtom a na podošve mojich lodičiek svietila nálepka z opravovne topánok. Že dáma.“

Keď zomrie starý človek, je to, ako keď zhorí knižnica.