Šesťdesiat rokov pred Kafkom

V  ďalšom pokračovaní Zabudnutých kníh si predstavíme drobné dielko velikána amerického romantizmu, doceneného až dlho po smrti. Novela Pisár Bartleby patrí medzi najvýznamnejšie diela Hermana Melvilla (1819–1891), predznamenávajúce modernú prózu dvadsiateho storočia. V našich končinách ju však výrazne zatieňuje jeho román Biela veľryba.

S veľrybami i bez

Herman Melville sa narodil v roku 1819 do mnohodetnej zámožnej obchodníckej rodiny v New Yorku. Keď však otcovi prestalo priať šťastie a neskôr dokonca umrel, musel Herman zabudnúť na školu a mať na zreteli finančnú situáciu rodiny. Pracoval ako úradník a učiteľ a pomáhal staršiemu bratovi v  podnikaní (až pokým aj ten neskrachoval). Popritom sa sám vzdelával, vstúpil do debatného spolku, pomaly začal písať a prispievať do časopisov. Medzitým sa ešte pokúsil študovať zememeračstvo, aby mohol pracovať na stavbe Erijského kanála.

No nakoniec ho zlákalo more, stal sa sprvu plavčíkom na obchodnom trojsťažníku a  v roku 1841 podnikol plavbu na veľrybárskej lodi Acushnet do južných morí. Námornícky život sa mu však zdal neznesiteľný, tak spolu s priateľom dezertoval a ocitol sa na ostrove ľudožrútov v súostroví Markézy, Nuku Hiva. Odtiaľ ho vyslobodila austrálska veľrybárska loď, kde síce podmienky boli ešte horšie, ale to mu nezabránilo, aby sa neskôr na Havaji na podobnom plavidle zamestnal ako harpunár. Domov sa vrátil až v roku 1844.

Mladý a nádejný

Veľký úspech zažil s prvými románmi-cestopismi, ktoré rea­listicky a priamočiaro opisujú exotický život a námornícke skúsenosti, presne totiž zapadli do dobového vkusu. Hermana Melvilla všetci pokladali za mladého nádejného autora, od ktorého sa ešte dočkajú významných diel.

Potom však – pre seba nanešťastie a pre náš našťastie – objavil dielo kolegu prozaika Nathaniela Hawthorna a konkrétne jeho zbierku poviedok Mosses from an Old Manse z roku 1846, ktorá mu učarovala a otvorila nové perspektívy. Objavil totiž, že písať sa dá aj symbolickejšie a abstraktnejšie, mnohovrstevnato, pričom má čitateľ radosť z objavovania rozličných skrytých významov. Nuž – ako ktorý.

Pod vplyvom Hawthorna napísal svoje vrcholné diela, ktoré jedno za druhým odmietla súdobá kritika i čitatelia, no napriek niekoľkým ponukám sa tvrdohlavo odmietal vrátiť k  predošlému literárnemu štýlu.

Moby Dick bol docenený až v dvadsiatom storočí

Patrí sem predovšetkým román Moby Dick, známy ako Biela veľryba (1851). V Melvillových časoch bolo veľrybárstvo veľmi populárne a zároveň sa nehorázne plytvalo veľrybím mäsom i olejom, ktorý využívali predovšetkým v lampách verejného osvetlenia. Veľrybári mali auru „nositeľov svetla“, čo rozžiarili temné mestá. Spôsobili tak, že vorvane a veľryby grónske sa takmer ocitli na pokraji vyhynutia, hoci v devätnástom storočí mali proti lovcom ešte akú-takú šancu.

Melvillovo najznámejšie a najoriginálnejšie dielo bolo docenené až v  dvadsiatom storočí, konkrétne po prvej svetovej vojne. Predstavuje vyvrcholenie romantizmu v americkej literatúre a stalo sa klasikou. Základom známeho príbehu je súboj jednonohého kapitána Achaba s obrovským bielym vorvaňom. Alegorický popis boja dobra so zlom a  človeka s  prírodou, prešpikovaný biblickými odkazmi a skrytými významami, bol ale na vtedajších čitateľov predsa len príliš.

Neúspešný autor

V roku 1853 Melville napísal pre Putnam´s Magazine novelu Pisár Bartleby. Príbeh z Wall Street, ktorá pod zdanlivo jednoduchým zovňajškom ukrýva enigmatickosť, a je v  podstate úvahou o ľudskom údele a neschopnosti vyjadriť sa slovami. Je v nej skrátka to, na čo sme si neskôr zvykli u  Franza Kafku. Melville ju zaradil do zbierky Piazza Tales (1856), kde zostala nepochopená a zabudnutá.

Neúspechmi zdrvený autor napísal ešte niekoľko diel – napríklad román Pierre, alebo Dvojznačnosti, z ktorého sa predalo iba tristo kusov, no zo svojich umeleckých ambícií tvrdošijne odmietal zľaviť. Ako sám hovorieval: „Je lepšie zlyhať v originálnosti, než uspieť v imitácii.“

Začal tvoriť hlbokomyseľnú poéziu, znovu bez akéhokoľvek záujmu čitateľov. Jedna zo zbierok sa predávala tak zle, že ju zošrotovali skôr, než stihol Melville pár exemplárov odkúpiť. Posledná kolekcia básní zas vyšla len v limitovanej edícii dvadsaťpäť kusov. Medzitým sa Melville utiahol, pre finančnú núdzu sa zamestnal ako colník a strávil tak devätnásť rokov. Neskôr žil z dedičstva svojej ženy. Umrel v roku 1891 ako sedemdesiatdvaročný, viac-menej bez povšimnutia.

Bartlebyho syndróm

Ktosi veľmi trefne napísal, že Franz Kafka natoľko ovplyvnil modernú literatúru, že sa stal prídavným menom. Melvillova novela je vtipná aj mrazivá zároveň, ako už to pri kafkovských textoch býva, akurát teda Melville zomrel, keď mal autor Zámku a Premeny ešte len osem rokov.

Príbeh sa odohráva na newyorskej Wall Street, významnom centre finančného sveta, rozpráva ho úspešný, hoci z vlastného rozhodnutia nenápadný právnik, ktorý zastupuje bohatých klientov pri obchodných sporoch a transakciách. K svojim aktivitám – v  dobe bez písacích strojov a  počítačov – potrebuje, pochopiteľne, pisárov. Dvaja z doterajších zamestnancov – v češtine majú prezývky Krocan a  Škrdla – na prácu už nestačia, preto prijme istého Bartlebyho, ktorý svojím výzorom akoby vypadol z niektorého textu Fernanda Pessou.

Najprv sa aj zapojí do práce, ale neskôr na požiadavky reaguje slovami: „Ja by som radšej nie“ (v origináli: „I would prefer not to“). Nakoniec prestáva vykonávať svoje zamestnanie úplne. Jeho zamestnávateľ je tak trochu filantrop a sprvu má aké-také pochopenie, hoci Bartleby odmieta odísť a v právnickej kancelárii sa dokonca usídli. Absurdnosť situácie vrcholí, keď sa právnik rozhodne odsťahovať do nových priestorov, aby sa ho definitívne zbavil. Ale Melville zašiel ešte oveľa ďalej.

Novela Pisár Bartleby je jedným z prvých diel o pocite odcudzenia človeka v modernom svete. Ale dá sa čítať aj ako vedomé či mimovoľné vyjadrenie údelu samotného Melvilla vo vnútornom exile, neschopného dohovoriť sa s dobovými čitateľmi a kritikmi. Ponúkajú sa aj iné riešenia, ktoré s potešením ponechám na láskavých čitateľov.
Melvillova novela býva vďaka svojmu významu zvyčajne publikovaná samostatne. Párkrát ju aj sfilmovali. Prvý raz v češtine vyšla až v roku 1990, v nakladateľstve Odeon, v preklade Radoslava Nenadála, s  ilustráciami Jindřicha Ulricha. Slovenské knižné vydanie zatiaľ neexistuje.

---

Ja by som, prosím, radšej nie

(ukážka)

Je samozrejme neodmysliteľnou pisárovou povinnosťou, aby si presnosť opisu sám slovo od slova skontroloval. Kde sú v kancelárii dvaja pisári alebo ich je viac, pomáhajú si pri tejto kontrole tak, že jeden predčíta opis a druhý pred sebou drží originál. Je to veľmi nudná, únavná a jednotvárna záležitosť. Dokážem si ľahko predstaviť, že pre živšie letory by to bola činnosť absolútne neznesiteľná.

Nemôžem napríklad veriť, že by sa temperamentný básnik Byron napríklad spokojne posadil s Bartlebym a kontroloval nejaký, povedzme päťstostránkový dokument husto napísaný rozkolísaným rukopisom.

Občas som mal vo zvyku, že som v pracovnom zhone k tejto činnosti povolal jedného z dvoch starších pisárov a sám som pri porovnávaní nejakého kratšieho dokumentu pomáhal. A Bartlebyho som tak šikovne blízko posadil medzi iným preto, aby som pri takýchto triviálnych záležitostiach využil jeho služby.

Bolo to myslím tretieho dňa, čo u mňa pracoval, a zatiaľ nevyvstala žiadna potreba, aby som korigoval jeho opisy, ale trochu som sa ponáhľal a potreboval som dokončiť nejakú drobnú záležitosť, ktorú som mal rozpracovanú, tak som Bartlebyho zavolal. V chvate a s prirodzeným očakávaním ochoty som sedel s hlavou sklonenou nad písacím stolom, pravú ruku s opisom vytrčenú netrpezlivo na stranu, aby ho mohol Bartleby, až sa vynorí zo svojho kúta, vziať a bez najmenšieho otáľania sa pustiť do práce.

V takejto pozícii som teda sedel, keď som na neho zavolal a rýchlo som mu povedal, čo od neho chcem – totiž či by mi neskontroloval jednu menšiu listinu. Každý si iste dokáže predstaviť moje prekvapenie, alebo skôr ohromenie, keď Bartleby, bez toho, aby vyšiel zo svojho úkrytu, odpovedal miernym, ale rozhodným hlasom: „Ja by som, prosím, radšej nie.“