Nový zástupca Únie u nás: Slovenské vyrúbané lesy sú vo svete odstrašujúci príklad ako kedysi Amazonský prales

Nový šéf zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Ladislav Miko je dlhoročným vysoko postaveným euroúradníkom, ale aj vedcom, pôdnym biológom a ekológom. Zakladal slovenskú Stranu zelených, bol českým ministrom. V rozhovore hovorí aj o tom, že:

• Slovensko ešte stále neodpovedalo na varovný list o eurofondoch na vedu;
• že spory o dvojakú kvalitu potravín vracajú do koly nezdravý cukor;
• na čom pracuje vo svojom domácom laboratóriu;
• ako objavil nový druh pôdneho roztoča v tatranskom limbovom pralese.

Narodili ste sa v Košiciach, pracovali ste v SAV, boli ste ministrom v Česku a označovali vás za jedného z najvyššie postavených Čechov v Európskej komisii. Ste Slovák alebo Čech?

Národnosť slovenská, štátna príslušnosť Česká republika. Som českým občanom od vzniku Českej republiky, ale predtým som bol československým občanom a žil som na Slovensku do svojich osemnástich a potom po vysokej škole. V roku 1992 sme sa s manželkou, ktorá je z Prahy, presťahovali do Česka.

Keď idete domov, idete do Prahy?

Domov mám už teraz na štyroch miestach. V Košiciach u rodičov, pri Prahe vo svojom dome, v Bruseli vo svojom dome a teraz aj v byte v Bratislave.

Doma máte laboratórium, objavili ste viac nových druhov pôdnych roztočov. Ste viac vedec alebo euroúradník?

Laboratórium som už presťahoval z Bruselu do Bratislavy, len som ho ešte nepostavil. Som euroúradník aj vedec. Využívam dlhé zimné večery a víkendy a voľné dni, a v tom čase robím vedu.

Čo robíte v tom laboratóriu?

Som pôdny biológ, chodím veľa do terénu, beriem vzorky pôdy a zisťujem, čo v nich žije. Našťastie, práca s týmto materiálom je možná aj v domácich podmienkach. Nakrútil som dokument Geoderma, kde sú unikátne zábery, niektoré z nich ešte nikto na svete nenakrútil. Vysvetlenie je, že žiaden normálny človek nefilmuje zvieratá o druhej v noci. Ja však musím cez deň pracovať a túto záľubu si môžem dovoliť obyčajne len v noci.

To vyzerá, že radšej by ste boli vedcom a pre Európsku komisiu pracujete preto, že musíte.

To nie je presné, v práci pre Európsku komisiu vidím hlboký zmysel. Priviedla ma k tomu aj revolúcia a aj moja účasť v nej, aj moja rodinná anamnéza – obaja moji dedkovia mali každý iné, ale svoje problémy s predchádzajúcim režimom.

Prácu pre Európsku komisiu dnes považujete za pokračovanie revolúcie?

Za pokračovanie prirodzeného procesu a presadzovanie vecí, o ktoré nám išlo aj v revolúcii.

V čase revolúcie ste zakladali Stranu zelených. Ako ste sa k tomu dostali?

Robil som vtedy ašpirantúru a práve 17. novembra som cestoval do Prahy na skúšku ašpirantského minima z marxizmu-leninizmu, čo bola vtedy podmienka. Keď som prišiel do Prahy, skúška sa už nekonala, konala sa revolúcia. Nabalil som letáky a šiel do Košíc, kde som sa pridal ku koordinačnému výboru Občianskeho fóra. Na jar 1990 mi ako ekológovi vyplynulo „zadanie“ založiť Stranu zelených. Oslovilo ma to, bol som jedným zo zakladateľov v Košiciach, Strana zelených tak vznikla súčasne na štyroch rôznych miestach Slovenska a potom sme sa zlúčili.

Vtedy sa ešte dostala do slovenského aj federálneho parlamentu. Čo hovoríte na to, kde je Strana zelených dnes?

Prestal som ju sledovať v roku 1992, keď začala spolupracovať s Vladimírom Mečiarom. Zo strany som vtedy vystúpil.

Bol Vladimír Mečiar jedným z dôvodov, prečo ste odišli zo Slovenska?

Áno. Presťahovanie bolo v našich plánoch, ale naše rozhodnutie to urýchlilo.

V čase boja o ťažbu v Tichej a Kôprovej doline v Tatrách pred vyše desiatimi rokmi ste boli v Európskej komisii riaditeľom pre biodiverzitu na úrovni EÚ. Na slovenské vlády ste pritlačili a prispeli ste k tomu, že v týchto dolinách zakázali ťažbu dreva. Prečo ste sa tak zapojili?

Predovšetkým preto, že ako ekológ viem posúdiť, kedy je zmysluplné spoľahnúť sa na prirodzené procesy. Mal som skúsenosti z diskusie zo Šumavy a išlo o to dať prírode šancu. Pripravované postupy na Slovensku by boli aj z hľadiska európskej legislatívy výrazným zásahom do chránených druhov a aj do dynamiky prirodzeného lesa. Prevládal tu automaticky lesnícky prístup. Tlačil som na ministrov, bol som na viacerých konferenciách a privítal som iniciatívy dnes už môjho priateľa Erika Baláža a iných ochranárov, ktoré vychádzali z podobných argumentov.

Slovensko napokon v týchto dolinách zakázalo ťažbu dreva. S Erikom Balážom ste sa tam vracali na výpravy. Čo ste tam našli?

Dnešná situácia v Tichej a Kôprovej doline je najlepším dôkazom, že postup bol správny. Poprosil som Erika, nech ma zavedie do stáročného limbového pralesa. Pri najstaršej limbe, ktorá má veľkú dutinu, som si hovoril, že to je strom, ktorý pamätá Cézara. Nabral som materiál z tej dutiny a objavil nový neopísaný druh roztoča. Vôbec nie je maličký, je to výrazný druh, ktorý sa líši od všetkého, čo som doteraz poznal. Dostal meno Damaeus lupus, lupus je z latinského vlk, čo poukazuje na pozadie tej kauzy. Ukázalo sa, že tento roztoč žije v Tichej a Kôprovej doline len na miestach, kde sú zachované zvyšky toho najstaršieho pralesa a je tak indikátorom jeho pôvodnosti.

Dodnes sme na Slovensku nevyriešili, ako pristupovať k lesom v národných parkoch. Opäť zápasíme o to, kde rúbať stromy. Je na tom Slovensko s lesmi v porovnaní s inými európskymi krajinami zle?

Nemám dosť informácií na to, aby som porovnával Slovensko s inými krajinami. Viem len posúdiť, ako sa menilo Slovensko v čase. To, čo sa deje v posledných rokoch, tie obrovské holiny aj vnútri chránených území a národných parkov, to je varovné. Viem, že ide o odpoveď na veterné a hmyzové kalamity. Rozhoduje sa však o tom, ako vnímame poslanie národných parkov a na druhej strane lesnícku činnosť. Tieto dve línie sa v diskusii míňajú. Ako ekológ musím povedať: veľmi ma mrzí, že na rôznych ochranárskych fórach a konferenciách sa dnes vo svete používajú fotografie zo slovenských hôr podobne, ako sa kedysi ukazovali fotografie z Amazónie alebo z juhovýchodnej Ázie. To by sme nemali nechať len tak.

Nemáme teda považovať za bežné, že v lese napadnutom lykožrútom vyrúbu obrovské plochy lesa, vzniknú veľké holiny a potom tam odznova vysadia nové stromčeky?

To je príliš všeobecné tvrdenie a nikdy by som to takto nepovedal. Nemáme však brať za samozrejmosť, že všade sa bude postupovať rovnako. Sú lesy, kde to je v poriadku, najmä tam, kde je funkciou lesa hospodárska činnosť. No obzvlášť v chránených územiach s vyšším stupňom ochrany, kde sú významné druhy organizmov, kde nám ide o prirodzené procesy a dynamiku lesa – by sme mali veľmi zvažovať, či tam budeme vstupovať s pílami.

Máme čakať, že Európska komisia zasiahne do toho, ako sa správame v národných parkoch – ako to urobila v prípade Tichej a Kôprovej?

Európska únia nereguluje lesnícky manažment ťažby a produkcie dreva, to je na vládach. Môže však do toho vstúpiť, ak by neboli dodržané princípy vtáčej smernice alebo habitatovej smernice (o prostredí života živočíchov). Som tu ešte príliš krátko na to, aby som súčasný stav z pohľadu Komisie komentoval.

Budete ako šéf zastúpenia skúmať, či je všetko v poriadku?

Nie je mojou úlohou, aby som chodil s lupou a hľadal, čo Slovensko robí zle. Náš úrad je tu ako partner vlády a súčasne predĺžená ruka Bruselu na lepšiu komunikáciu.

Čo je teda ten váš úrad? Niečo ako veľvyslanec, kontrolór, komunikátor, niekto, kto dozerá na eurofondy?

Z každého trochu. Môj zásadný postoj je, že to je partner, miesto, kadiaľ plynú informácie. Zároveň, ak sú problémy na jednej či na druhej strane, je mojou povinnosťou na ne poukázať. Nie sme však veľvyslanci, nie sme vonku, sme doma v Európskej únii.

Kto je vaším šéfom? Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker?

Predsedsa komisie je šéfom každého zamestnanca Komisie. Sme súčasťou Generálneho riaditeľstva pre komunikáciu. Je však pravda, že pán predseda Juncker dlhodobo pracuje na tom, aby mal priamy kontakt s jednotlivými Zastúpeniami a že ich vníma ako svoju predĺženú ruku.

Očakávate, že vám osobne zavolá?

Mám také tušenie, že keby mi teraz priamo zavolal, niečo by nebolo v poriadku.

Môžeme od vás očakávať otvorenú kritiku vlády, keď sa bude diať niečo zlé?

Pevne verím, že budeme mať dobrý a priamy kontakt s vládou, pánom premiérom a parlamentom. Pokiaľ budeme mať pocit, že je nejaký problém, je dobré na to upozorniť, kým sa z toho stane oficiálny problém.

Verejne alebo nie?

V partnerskom vzťahu by nebolo fér, aby sa vláda ako partner dozvedala o nejakom probléme z novín, ale priamo a aby sme hľadali riešenia. To však neznamená, že budeme niečo tajiť. Chcem hľadať tam, kde je to potrebné, skôr riešenia ako konflikty.

V Česku teraz zostavovanie vlády výrazne ovplyvnila správa európskych vyšetrovateľov z OLAF o dotácii pre firmu napojenú na premiéra Andreja Babiša. Môže byť podobne výbušná aj správa OLAF o vyšetrovaní eurofondov na vedu a výskum na Slovensku?

Netrúfam si to ešte teraz komentovať, dajte mi prosím viac času, aby som sa s tým problémom zoznámil. Výbušnosť situácie v Česku a čiastočne aj na Slovensku je však daná vnútropolitickými problémami a nie tým, že európske orgány niečo konštatujú. To je konštatovanie faktov a je na spoločnosti, ako sa s tým vyrovná.

Ako by ste opísali, čo sa v prípade eurofondov na vedu stalo?

Viem toľko, že to bol problém, ktorý viedol k zmene ministra a teda dôležitý aj pre vládu. A že nie je úplne vyriešený. Je veľká otázka, čo to robí so všeobecným povedomím ľudí a vnímaním eurodotácií. Myšlienka ekonomického zbližovania cez eurofondy je pritom veľmi dobrá, využitie investícií z európskych peňazí má veľký zmysel. To, či sme schopní v tej-ktorej krajine robiť to poctivo a bez excesov, nie je problém bruselský, ale predovšetkým domáci.

Rozumieme, že nemôžete do detailov hovoriť o prípade eurofondov na vedu, keď nie je uzavretý. Skúste vysvetliť aspoň to, aký vážny signál je v jazyku komisie, keď pošle varovný list s vetami ako, že až do prešetrenia nepreplatí žiadne peniaze a že “miestne autority by nemali podpisovať žiadnu ďalšiu zmluvu s uchádzačmi”.

Je to vážny signál. Teraz platí, že očakávame odpoveď Slovenska ako výsledok vnútorného šetrenia. Dovtedy sa mi k tomu ťažko vyjadruje. Pozícia komisie je vo varovnom liste jasná, sú tam podozrenia, sú tam problémy, chceme odpoveď a podľa nej budú nasledovať ďalšie kroky. Môže sa to celé vysvetliť, alebo sa to nevysvetlí.

Ešte stále vám vláda neodpovedala? Najmenej dva zo štyroch programov by mohli okamžite po rozumnej odpovedi bežať.

Pokiaľ som dobre informovaný, odpoveď by mala prísť do mesiaca, dvoch.

Nemešká Slovensko s odpoveďou?

Pokiaľ by to trvalo príliš dlho, ak by vznikol pocit, že nie je ochota odpovedať, Európska komisia by to komunikovala.

Čakáte stále aj na výsledok vyšetrovania OLAF?

Keby bolo vyšetrovanie ukončené, ako prvá by to vedela slovenská vláda. To však nemusí súvisieť s rozhodovaním Európskej komisie. Hoci, je dobré mať čo najviac informácií.

Na prípade Andreja Babiša sme videli, že OLAF svoju správu nezverejní, ale médiá sa k nej dostali okľukou. Môžeme niečo podobné čakať aj v slovenskom prípade?

O zverejnení rozhoduje adresát, teda národná vláda, nie Komisia. Tá to nerobí na objednávku médií, ale pre seba a pre vzťah Komisie a vlády.

Na Slovensku sa očakáva, že už tento rok sa ukáže veľké meškanie v čerpaní eurofondov – a vláda bude reagovať tak, že presunie eurofondy metaforicky od vedy smerom ku diaľniciam, od zložitejších programov k jednoduchším.

To je bežné pre štáty, ktoré do EÚ vstupovali neskôr – najskôr majú pocit, že majú dostatok projektov na čerpanie eurofondov a dodatočne zistia, že to tak nie je a kumuluje sa im to ku koncu. Potom hľadajú cesty, ako minúť peniaze. To nie je slovenské špecifikum.

Akú má Slovensko povesť v Bruseli? Veria nám, že milióny z eurofondov tu dokážeme postrážiť tak, aby sa nerozkradli?

Nebol som priamo na Generálnych riaditeľstvách, ktoré sa tým zaoberajú. Bežne sa úradníci v Bruseli o slovenskej povesti nerozprávajú. Nevypichuje sa Slovensko. To neznamená, že ten problém neexistuje, ale Slovensko nie je také výnimočné. Ak sa pýtate, či s tým má Brusel problém, tak má, prevádzkový – účelom a zmyslom je, aby boli peniaze využité čo najlepšie a aby diskusia nebola len o problémových projektoch, ale aby ľudia videli aj úspešné projekty. Z novinárskej praxe viete, že to, čo funguje, nie je téma. Téma je, keď sa niečo rozkradne. A potom vnímanie verejnosti kríva na jednu stranu, ľudia vnímajú najmä problémy a úspešné projekty si až tak nevšímajú.

Na druhej strane, v stredoeurópskom kontexte je Slovensko momentálne vnímané ako hlavný spojenec Európskej komisie. Je možné, že by preto komisia Slovensku viac odpustila?

To si, myslím, nie je pravda. Je politicky nemysliteľné, aby bol niekto pre politický postoj odmeňovaný alebo trestaný v zmysle inej interpretácie pravidiel. Slovensko je vnímané ako najviac proeurópsky element vo V4 a je v tomto ohľade stabilné napriek napríklad problémom s pohľadom na migráciu.

Robert Fico v poslednom období zaznamenal dve veľké prehry – keď sme nedostali Európsku liekovú agentúru a keď minister financií Peter Kažimír neprešiel za šéfa euroskupiny. Na Slovensku sa vtedy hovorilo, že sme ochudobnení.

Bol to neúspech Slovenska, ale nie a priori Roberta Fica. Hlasovali jednotlivé členské štáty. Slovensko pre oba prípady urobilo veľa. Lieková agentúra bola zhodou okolností pod pracoviskom, kde som do januára pôsobil. Rozhodujúcu úlohu zohrali ďalšie faktory – okrem logistických podmienok a politickej podpory, čo Slovensko spĺňalo – napríklad aj experti. Toto je vysoko expertná práca a potrebujete špecialistov, ktorých je v Európe len pár. Otázka je, koľko ľudí v tej najvyššej kvalite dokážete dostať do novej lokácie. Pre mnohých tých odborníkov je jednoduchšie jazdiť cez kanál z Londýna do Amsterdamu, ako sa presťahovať sem. Európska lieková agentúra je jednou z najlepších na svete a tento status treba zachovať. Aj to myslím ovplyvnilo hlasovanie.

Keď premiér po výsledku hovoril, že veľké krajiny zasa vytlačili malé a ako vždy nedodržali slovo, mýlil sa?

Myslím si, že je nešťastné, aký je pomer rozdelenia agentúr medzi novými a starými členskými krajinami. Rozumiem tomu pocitu. Ale na príklade liekovej agentúry sa snažím ukázať, že do toho vstupujú aj iné faktory, ktoré sú nakoniec v záujme každého z nás.

Čo si myslíte o dvojakej kvalite potravín ako vedec – vecne tento problém naozaj existuje?

Áno, existuje. Ide o to, aký je veľký. Dokázali to spotrebitelia a potom dôkazy pozbierali aj ministri ktorí komunikovali s komisárkou Jourovou. Na východe sú ľudia citlivejší na dvojaký prístup. Nemyslím si však, že by niekto rozdeľoval občanov na prvú a druhú kategóriu. Ľudia to však vnímajú ako problém, a preto sa aj predseda Európskej komisie k tomu jasne postavil. Na druhej strane, prípadov dokázateľne problémových potravín sú desiatky, možno jedna-dve stovky. Len v Česku pritom majú obchody v sortimente zhruba dva milióny výrobkov. Z toho je zreteľné, že nejde o systémový problém, no aj tak to treba riešiť. Spotrebiteľ nesmie byť klamaný, bez ohľadu na počet prípadov.

Môže mať tá rozdielnosť vo výrobkoch aj medicínske dosahy na kvalitu a dĺžku života?

Nemyslím si. Pamätám si diskusie z Česka – ľudia si začnú všímať výrobcu a zloženie a prestanú si ten výrobok kupovať, kupujú iný výrobok od iného výrobcu. To je zároveň najúčinnejší spôsob, ako sa toho zbaviť. Pokiaľ budú spotrebitelia informovaní a nekúpia to, môžete si byť istí, že firma zmení taktiku. Garantovaná musí byť bezprostredná bezpečnosť potravín. Kontrolný orgán bezpečnosti potravín v Írsku patril podo mňa. Ten by nebezpečné potraviny v spolupráci s národnými kontrolnými orgánmi zachytil.

Politická akcia V4, ktorá poslala Roberta Fica za šéfom Európskej komisie Junckerom, mala teda dosah na biznis? Vidia firmy, že to je vážna vec?

Jednoznačne áno. Niektoré firmy reagovali okamžite, niektorým to trvá. Ale spojenie politického tlaku a tlaku spotrebiteľov funguje. Niekedy to je trochu paradoxné. Pri jednom „kolovom“ nápoji bola diskusia o tom, či tam bude repný cukor, alebo izoglukózový sirup. Spoločnosť má zo zdravotného hľadiska tendenciu odchádzať od cukru. A teraz sa vytvoril pocit, že nás klamú, pretože tam nemáme cukor. Vraciame sa teda k tomu, čo je menej zdravé, len aby sme mali pocit, že máme rovnako nezdravý nápoj ako iní občania Únie. Určite však neplatí rovnica, že západná firma si myslí, že Slovákom predá čokoľvek. A signál, ktorý z diskusie vzišiel, bol myslím dostatočne silný.