Denník N

Storočné Československo je príbehom každého z nás

V ktorejkoľvek rodine na Slovensku by ste našli nejakú dávnu stopu vedúcu z trosiek monarchie k vlastnému sebavedomému štátu.

Bude to už sto rokov, čo sa naši predkovia na Slovensku a v Česku rozhodli, že by im možno bolo dobre spolu v jednom štáte. Ten príbeh je pre mňa stále fascinujúci. Nie preto, že sa dá až rozprávkovo prerozprávať ako sled hrdinských činov légií s aktívnym MRŠ na čele či diplomatických taktických manévrov pod taktovkou ambiciózneho TGM. Ale najmä preto, že vo vtedajšom časopriestore nemal obdobu. Dva národy, ktoré sa dovtedy de facto poriadne nepoznali, sa dobrovoľne rozhodli ísť spolu do jedného štátu a pokúsiť sa byť demokratickým pilierom v novo narysovanej Európe.

Čo však mnohí dnes nechtiac prehliadame, je fakt, že tento úspešný projekt, ktorý po 20 rokov trvania tvrdo ukončil Mníchov, sa nebudoval len zhora. Že to pozdvihnutie občianskeho povedomia, uvedomenie si vlastnej identity a zodpovednosti za slobodu, že to bol spoločný príbeh každého, kto sníval o lepšej budúcnosti pod skratkou ČSR.

V ktorejkoľvek rodine na Slovensku by ste našli nejakú dávnu stopu vedúcu z trosiek monarchie k vlastnému sebavedomému štátu. Môj prastarý otec bol roľníkom v zapadnutej dedinke pri Košiciach, z ktorej ho na sklonku roku 1913 vyhnala za oceán chudoba a nedostatok pôdy. Necelý rok pred atentátom na nástupníka trónu a vypuknutím vojny si to namieril ako ďalšie tisícky Slovákov do americkej Pensylvánie.

A nič lepšie pre budúce Československo ani nemohol urobiť. Jeho cesta od obyvateľa monarchie k občanovi republiky, s ktorou sa plne stotožnil, je zachytená aj v úradných záznamoch. Kým v oficiálnych kronikách na newyorskom Ellis Islande je ešte v roku 1913 zapísaný po maďarsky ako András s uvedením pôvodu Rakúsko-Uhorsko, už pri najbližšej ceste späť za oceán, ešte pred koncom vojny, sa už podpisuje ako Ondrej a ako krajinu pôvodu uvádza až smiešno-komicky neexistujúci štát Slovakland. Niekoľko mesiacov pred októbrom 1918 sa už necíti byť súčasťou monarchie.

Niekoľko rokov, počas ktorých pracoval  v oceliarňach v Pittsburghu, ho totiž zmenilo na nepoznanie. Čítal noviny, ktoré vydávali národne uvedomelí americkí Slováci v Pittsburghu, chodil na zhromaždenia, kde sa riešili požiadavky Slovákov na vlastný štát. Žil v meste, kde sa podpísala kľúčová Pittsburská dohoda a Tomáš Garrrigue Masaryk sa pre neho stal naozajstným hrdinom, politikom, na ktorého mohol byť prvýkrát v živote hrdý. To meno môj dedko skloňoval takmer pri každej spomienke na svojho otca.

Vyhlásenie Slovenskej republiky rád a boje o južnú hranicu Slovenska sledoval ešte s obavami spoza mora. Akoby neveril, že ČSR môže byť realitou. V roku 1921 sa však aj s dvomi deťmi, narodenými v Spojených štátoch, vracia domov. Do svojho štátu. Do projektu, ktorému uveril. Tak ako státisíce ďalších. Nebyť Československa, nebol by som tu. My by sme tu neboli.

Pohrabte sa preto v tomto roku trochu vo vašich rodinných archívoch. ČSR je aj váš príbeh.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie