Denník N

Mal som komplex. Nemohol som mať vlastné dieťa a adopcie som sa bál. Úplne zbytočne

Jurko. Foto - Karol Sudor
Jurko. Foto – Karol Sudor

Prečítajte si osobný príbeh rodiny nášho reportéra. Z deviatich ľudí, ktorí povedali, že ich inšpiroval, už štyria majú doma dieťa.

Je to jeden z obrazov, ktoré sa vryjú do pamäti a už sa nevymažú. Človek si spomenie aj na banálne detaily. Práve sme s manželkou Dankou odchádzali od našich kamarátov Maťa a Katky Gálikovcov.

Nahrávali sme s nimi reportáž o tom, ako si adoptovali dve rómske dievčatká. Katka mala od detstva vážne problémy so srdcom a jej organizmus by tehotenstvo nemusel zvládnuť. Poskytli preto domov Alenke a neskôr aj Adelke. Videli sme šťastných rodičov a šťastné deti.

Rozlúčili sme sa, nasadli do auta, zapli sme si pásy a mlčky pozerali cez okno. Po chvíli sme sa pozreli na seba a vedeli sme, že obom nám v hlavách behá to isté – prečo sme to už dávno neurobili aj my?

O pár dní sme si na úrade vyzdvihli formuláre. Bol máj 2016. Začiatkom novembra toho istého roku sme mali doma syna. Naše „tehotenstvo“ netrvalo ani šesť mesiacov.

Prvé stretnutie s Jurkom. Foto – Dana Sudorová

Menejcenný

Keď sme sa s Dankou dali dokopy, musel som sa jej priznať, že ak sa rozhodne stráviť život práve so mnou, vlastné deti mať nebudeme. Nepôjde to, lebo mi to znemožnilo onkologické ochorenie.

Nemal som právo nechať ju v nádeji a vyjsť s tým neskôr. Musela to vedieť, aby mala šancu na prípadný únik. Materský pud dokáže byť veľmi silný, takže by som jej rozhodnutie ukončiť náš začínajúci vzťah chápal. O to viac si cením, že ostala, dokonca mi pomohla ten komplex prekonať.

Oznámiť jej to nebolo nič príjemné, lebo som si pamätal, ako dlho som sa s nemožnosťou mať vlastné deti vyrovnával ja sám. Nikomu som o tom nehovoril, ale cítil som sa menejcenný, hoci racionálne som vedel, že za to nemôžem. Pre chlapa je to silný úder na ego.

Istý čas ma dokonca rozčuľovalo, že niekomu stačí „šuchnúť“ si kdesi na diskotéke a baba, ktorú pozná možno pätnásť minút, otehotnie. Vytáčali ma aj nezodpovední rodičia v našom okolí. Trpel som, ako si nevážili, čo mali, kým ja som musel bojovať s tým, že to mať nikdy nebudem.

Cítil som to ako nespravodlivosť. Voči sebe, ale aj voči kamarátom, ktorí boli skvelými ľuďmi, chceli vychovávať deti, ale neboli im dopriate. Poznám pár, ktorý to cez umelé oplodnenie doma aj v zahraničí skúšal toľkokrát, že čo len trochu slabšiu rodinu by to vzťahovo aj finančne zruinovalo. Koľkokrát to bolo nádejné, koľkokrát prišlo na slzy po tom, čo sa dieťa nepodarilo donosiť.

Raz sme sa spolu strašne opili. Vtedy sa mi kamarát priznal, že nejestvuje väčšia bolesť, ako keď sa vytúžené a vymodlené tehotenstvo skončí tak, že nádejného potomka vyberáš zo záchodovej misy do zaváraninového pohára. Čo som vtedy mohol povedať? Oni sa modlili a nepomohlo im to, ja som dúfal, že sa s realitou vyrovnám, a tiež mi to nepomohlo.

Trvalo takmer dvadsať rokov, kým sa s tým obaja manželia ako-tak zmierili. A keďže sa im finančne celkom darí, postavili si obrovský dom s technickými výdobytkami, o akých väčšina ľudí ani netuší, a viackrát ročne si užívajú exotické dovolenky. Aj teraz, v januári, sú kdesi v Tramtárii, kde je piesok, teplo, delfíny, luxusný hotel, masáže, sauna, bazén, dobré jedlo a miešané nápoje.

Keď však o tom debatujeme, cítim z nich aj smútok. Majú sa radi, nikdy sa neopustia, ale ich život nie je naplnený, ako si predstavovali. Chýba drobnosť. Na adopciu si nikdy netrúfli. Boja sa, že osvojené dieťa by nedokázali milovať ako vlastné. My s Dankou dnes, rovnako ako mnohí iní, vieme, že je to zbytočná obava.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Milióny otázok

O dieťati sme sa s Dankou rozprávali od začiatku. Bolo jasné, že máme len dve možnosti – buď umelé oplodnenie od neznámeho darcu, alebo adopcia. Zvažovali sme za a proti, priebežne to odkladali, až sme sa dostali do veku, v ktorom sme tehotenstvo riskovať nechceli. Niežeby dnes pôrody medzi tridsiatkou a štyridsiatkou boli výnimkou, ale nebude jednoduchšie poskytnúť zázemie dieťaťu, ktoré odvrhli biologickí rodičia?

Lenže rešpekt sme mali aj pred adopciou. Poznali sme viac ľudí, ktorí tým prešli v 90. rokoch. Rozprávali nám historky o nekonečnom papierovaní, odpornej byrokracii, nepríjemných úradníčkach, o kontrolách domácnosti, snorení po každej smietke v izbe, po jogurtoch v chladničke, po lehotách trvanlivosti potravín, po tom, či je oblečenie v skrini uložené „do komínkov“, o odhaľovaní súkromia cudzím ľuďom, o preverovaní ich povesti u susedov, o strachu z toho, ako ostatná rodina a susedia prijmú cudzie dieťa, tobôž, ak bude tmavšej pleti, o strašení, že cigánske gény sa aj tak prejavia.

Najväčší strach mali budúci adoptívni rodičia z výberu dieťaťa. To sa dá len tak vidieť fotografie, prečítať si tenký spis o jeho krátkej minulosti, stretnúť ho naživo a rozhodnúť sa správne? Čo ak si nesadnú, čo ak nezafunguje chémia a všetko to tajomno okolo? Koľko detí treba vidieť, aby to z oboch strán zarezonovalo? Dve? Päť? Desať? A ako to rozoznať?

Čo ak už má dieťa za sebou traumy, ktoré ho poznačili na celý život? A čo ak, preboha, si nakoniec dieťa rodičia vyberú, vezmú ho domov, a neskôr zistia, že nie je to „pravé“? Čo ak až vtedy pochopia, že sa na to nehodia? Že na to nemajú? Že dieťa ich neprijalo? Vrátiť ho ako reklamovaný tovar a spôsobiť mu ďalšiu obrovskú traumu?

Otázok, ktoré si potenciálni rodičia kladú, je veľa. Nejde o výber domáceho spotrebiča, ale o záväzok na celý život. Strach je prirodzený. Mali sme ho aj my, preto sme definitívne rozhodnutie odkladali.

Nechápali sme, prečo vôbec máme podliehať opakovaným prísnym kontrolám my, čo chceme poskytnúť domov nechcenému dieťaťu, pričom biologických rodičov si nik nepreveruje. Zdalo sa nám to pomýlené. Prezumpcia neviny tu neplatí, to my musíme štátu dokázať, že sme normálni.

Nakoniec sme sa so životom bez potomka zmierili. Roky sme mali adoptovanú mačku z útulku a mysleli sme si, že si vystačíme s ňou. Tak to však bolo iba do momentu, ktorý som opísal na začiatku.

Teraz už takmer 15 mesiacov máme doma Jurka. Neprišla sekunda, v ktorej by sme to ľutovali. A áno, milujeme ho ako vlastného. Maťo Gálik mal pravdu, keď mi povedal: „Najskôr sa ti to dieťa zapáči, potom si ho zamiluješ a nakoniec by si zaň položil život.“ Tá tretia fáza prichádza veľmi skoro.

S Dankou dnes môžeme povedať, že ak vás od vykročenia k adopcii odrádzajú iba obavy z dlhého a komplikovaného procesu, ktorým vás budú sprevádzať arogantní úradníci, rovno si ich vyškrtnite z hláv. Celé je to v pohode.

Kedysi to možno bolo inak, časy sa však zmenili a strašidelné historky sa už neopakujú. Na Slovensku už pred 20 rokmi zanikli dojčenské ústavy, teda továrne na produkciu ťažko socializovateľných detí, kde v najcitlivejšom veku od preťaženého personálu nedostávali, čo potrebovali – lásku a objatie. Deti do šesť rokov sú dnes obvykle v profesionálnych rodinách.

Rozhodnutie osvojiť si dieťa sme konzultovali s množstvom ľudí, ktorí tým prešli v posledných rokoch. Nenarazili sme na nikoho, kto by to vnímal ako nedôstojné či nepríjemné. A že štát nezverí dieťa hocikomu nepreverenému, je len dobre. Párkrát sa to stalo a deťom to veľmi ublížilo.

Kompletný proces adopcie síce trvá dlho, v našom prípade od podania žiadosti do definitívneho rozhodnutia ubehlo 20 mesiacov, väčšinu toho času vás to však nezaťažuje. Navyše, je takmer isté, že ak netrváte na dokonale zdravom modrookom blonďavom novorodeniatku od vysokoškolských profesorov so šľachtickým rodokmeňom, dieťa sa k vám presťahuje veľmi rýchlo.

Osvojenie nášho Jurka sa na súde definitívne uzavrelo v januári 2018, doma sme ho však mali od novembra 2016. Odviezť sme si ho mohli necelé dva týždne po tom, čo sme sa o ňom dozvedeli.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Žiadosť

Málokto to vie, ale na Slovensku nie je podmienkou, že dieťa si môže osvojiť výhradne manželský pár. Pokojne tak môže urobiť aj dospelá osoba bez partnera, teda nezadaná žena aj chlap, vdova, vdovec, ale aj rozvedený človek. Ak adept splní všetky podmienky, nie je dôvod, aby bol z procesu vylúčený.

Rozhodne sa do toho nepúšťajte, ak si chcete dieťaťom riešiť osobné frustrácie zo života, prípadne partnerské či manželské problémy v nádeji, že dieťa vašu krízu vyrieši. Nie je to pravda, dieťaťu iba zbytočne ublížite. Dobre si tiež premyslite, či si trúfate na mentálne alebo fyzicky hendikepované dieťa. Nehrajte sa na falošných hrdinov, ktorí chcú spasiť svet, aj tak sa vám to nepodarí.

Klobúk dole pred všetkými, čo dokážu úprimne prijať cudzie ťažko postihnuté dieťa, ak sa však na to necítite, neriskujte. Romantika, uznanie a klepanie po ramenách od okolia potrvajú iba chvíľu, konfrontácii so všetkými nástrahami, ktoré toto rozhodnutie prináša, však budete v živote čeliť sami.

Čo urobiť, ak o adopcii vážne premýšľate, ale neviete, či to zvládnete? Pokojne si podajte žiadosť. Môžete to kedykoľvek zastaviť a v definitívnom rozhodnutí vám pomôže povinná príprava na náhradnú rodinnú starostlivosť, ktorú musíte absolvovať ako jednu z podmienok na zaradenie do zoznamu uchádzačov o osvojenie. Tam budete mať dosť času detailne rozobrať všetky svoje pochybnosti s odborníkmi aj s ďalšími ľuďmi, ktorí sa ocitli v rovnakej situácii. Bližšie si to rozoberieme neskôr.

Proces spustíte podaním žiadosti. Nemusíte vymýšľať vlastnú, úradníci na to už dávno vymysleli rozsiahle a trochu komické tlačivo (osobný dotazník), do ktorého môžete všetky údaje vypísať rukou. Je tam aj otázka, ako si v praxi predstavujete uplatňovanie Dohovoru o právach dieťaťa.

Formulár dostanete na každom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR). Ideálne je zájsť tam, kam spadá vaše bydlisko, keďže sa rovno zoznámite s pracovníkmi, ktorí vás budú sprevádzať celou adopciou. Práve oni neskôr vykonajú kontroly vašej domácnosti, teda pomerov, v akých žijete, práve oni súdom nakoniec odporučia alebo neodporučia, aby rozhodli vo váš prospech.

Ak o osvojenie dieťaťa žiada manželský pár, niekoľkostranový formulár musia vypísať obaja. Ako na to, poradí pracovníčka úradu, my sme to zvládli sami. To však nestačí. Ja aj Danka sme si museli pripraviť nasledovné dokumenty – kópie občianskych preukazov, rodných listov aj sobášneho listu, výpis z katastra nehnuteľností (týka sa tých, čo žijú vo vlastnej nehnuteľnosti), potvrdenia o našom zdravotnom stave, potvrdenia o príjmoch a výpisy z registra trestov.

Prax na jednotlivých úradoch práce sa zjavne líši, keďže nám úrady aj súdy akceptovali neoverené kópie dokladov, pričom známi z iného kraja museli dať všetko overiť u notára. Vybavovanie papierov nám trvalo viac dní. Dankina lekárka si za potvrdenie jej zdravotného stavu vypýtala 3,50 eura, moja za to isté chcela 6,97 eura.

Okrem nekonečného čakania ma vyrušilo len to, keď mi zdravotná sestra, pani v dôchodkovom veku vysvetľovala, nech si určite neberieme Cigána. „Oni sú hrozní, robiť to nebude, len ruky natŕčať, aj ku mne domov si chodia pýtať múku a cukor.“

O pár dní sme čosi podobné počuli od našej kamarátky, takmer 80-ročnej babičky, ktorú sme stretli na prechádzke. Hoci celý život strávila v dedinke, v ktorej nežije jediný Róm, varovala nás: „Len si neberte Cigána, to sa nedá vychovať.“

Jej o niečo staršiemu manželovi to bolo očividne trápne, my s Dankou sme mlčali. Čo sa dá vysvetliť panej v takom veku? Ešte sme boli len na začiatku celého procesu a už bolo jasné, že s predsudkami sa budeme stretávať často. Rozhodli sme sa totiž, že etnický pôvod našou podmienkou pri výbere dieťaťa nebude. Nikto sa nerodí ako zlodej či násilník.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Stres z kontrol

Skompletizované papiere sa posielajú rovno na krajský ÚPSVaR. Len čo sme tak urobili, premkli nás obavy z kontrol „sociálky“ a mesta v domácnosti. Netušili sme, kedy prídu, iba sme vedeli, že sa to určite stane.

„Sociálka“ mala preveriť pomery, v akých žijeme, pani z mestského úradu zase zistiť, aká je naša povesť. Zisťuje sa to rozhovormi so susedmi – ako sa správame, či sa nebijeme, nevystrájame opití, jednoducho či nežijeme spôsobom, ktorý odporuje normálnej výchove dieťaťa. Na mestskej polícii si overila, či tam na nás nie sú nejaké hlásenia, na bytovom podniku zase to, či nie sme neplatičmi.

V byte sme sa naivne pustili do rekonštrukcie starej kuchyne, WC aj kúpeľne. Nechceli sme riskovať. Vymenili sme pôvodné interiérové dvere, dokonca som sa ako technicky mimoriadne ľavý prekonal a nanovo natrel zárubne aj radiátory.

S Dankou sme začali umývať riad po každom jedle, vysávať každý druhý deň, v špajze či chladničke sme vytrvalo držali zásoby bežných potravín tak, aby nám nebolo čo vyčítať. Dokonca som si už ani nedoprial občasné pivo, aby u nás nenašli fľašky či plechovky od alkoholu.

Neskôr sa ukázalo, že všetka táto snaha bola komická a zbytočná. „Sociálke“ ani mestu či obci fakt neprekáža stará kuchynská linka, prach na poličkách, nezaujíma ich ani obsah vašej chladničky. Vtedy sme to nevedeli. A prvá kontrola nasvedčovala, že si ešte čosi užijeme.

Na krajskom úrade práce nelenili, našu žiadosť promptne spracovali a vydali nám pokyn, aby sme absolvovali povinnú prípravu. Informáciu, že chceme dieťa, však poslali aj kolegom z okresu (tam to už, logicky, vedeli) a na mestský úrad. A pani z neho sa ihneď rozhodla pre kontrolu. Z toho, čo sa následne udialo, máme zimomriavky dodnes.

Deň pred jej návštevou u nás práve robotníci dokončovali rekonštrukciu. Končili až okolo jedenástej v noci a približne do polnoci sme debatovali pri cigaretke, rozlúčkovej káve, minerálke a nejakom jedle. Po ich odchode sme si unavení povedali, že stoly upraceme a riad umyjeme až ráno.

Po chodbe aj kuchyni sa ešte povaľovali igelitové a kartónové odpady z novej kuchynskej linky, obkladačiek, nových posuvných dverí, všade bol prach zo stierky, respektíve nakvapkaná farba z čerstvo vymaľovanej kúpeľne. Čistiť to o jednej v noci nemalo zmysel.

Vstal som ráno pred ôsmou, strapatý, a šiel som do kuchyne urobiť kávu. Zazvonil zvonček. Danka otvorila a obaja sme zamrzli. Pri dverách stála pani z mestského úradu, chcela ísť dnu a podebatovať si o našom vzťahu a našej povesti.

Vystrašení sme ju previedli do kuchyne pomedzi všetok ten neporiadok pod nohami a usadili ju za stôl plný pohárov, tanierov a s popolníkom plným cigaretových ohorkov. Ešteže robotníci nepili alkohol, napadlo mi v desivej predstave, že by sa tam povaľovali aj fľaše. V kombinácii s mojím výzorom (neoholený a strapatý) by to rozhodne nepôsobilo dôveryhodne.

Panej sme vysvetlili okolnosti, ona bola milá, ale odmietla si dať kávu a celkovo sme mali pocit, že nám neverí, hoci vravela, že naozaj neprišla preto, aby riešila náš poriadok. Položila pár banálnych otázok o našom vzťahu, zaujímalo ju napríklad, ako dlho sme spolu, či si rozumieme, voľačo si zapísala a odišla.

Danka sa potom rozplakala, mne tiež nebolo všetko jedno. Máme po dieťati, vyskakoval nám v hlave katastrofický scenár, v ktorom všetku našu snahu potopí správa úradníčky, ktorá o nás nič nevie, videla nás pár minút v živote, na základe nich však má právomoc spochybniť našu schopnosť starať sa o dieťa. Až oveľa neskôr sme sa dozvedeli, že jej správa sa naozaj netýkala poriadku. Nepotopila nás.

Nasledovala ďalšia „skúška“. Pani zo „sociálky“ príchod ohlásila telefonicky asi polhodinu vopred. Dorazila aj s kolegyňou, vypísala papiere, odpovedali sme na otázky, ktoré sme zodpovedali už v osobnom dotazníku, zbežne si prešla byt, aby si overila, či tam je možné vytvoriť vhodné podmienky pre malé dieťa.

Žiadne nazeranie do zásuviek, chladničky, špajzy či skríň. Sama povedala, že očakávať dokonalý poriadok je nezmysel, veď ani ona nemá doma vždy všetko tip-top a napriek tomu vychovala svoje deti. Brala to realisticky a my sme sa konečne prestali stresovať. Bola to príjemná návšteva a my sme si odškrtli ďalšiu splnenú podmienku.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Príprava na náhradnú rodinnú starostlivosť

Jedna vec je túžiť po dieťati, druhá to, či sú rodičia pripravení prijať to cudzie. Musia si ujasniť, aké dieťa chcú, či a ako budú vedieť vzdorovať predsudkom, ktoré sa môžu vyskytnúť v rodine, medzi kamarátmi a známymi, kolegami či susedmi.

A tiež to, či dokážu zvládnuť všetky nástrahy, ktoré osvojenie prináša. Teda akceptovať dieťa, ktoré nakoniec vôbec nemusí napĺňať ich ambície, keďže gény zdedilo po iných rodičoch. Kto čaká, že také dieťa naisto vyštuduje minimálne medicínu, môže ostať sklamaný, keď sa ukáže, že z neho bude murár či kaderníčka.

Pripraviť sa na všetky riziká nedá, povinná príprava na náhradnú rodinnú starostlivosť však záujemcom uľahčí rozhodovanie. Ujasnia si mnohé veci, ktoré by ich v súvislosti s adopciou nikdy nenapadli. A áno, viacerí si na nej uvedomia, že na to nemajú, že ešte nie je ten správny čas, prípadne do toho šli s nedobrou motiváciou. Kamarát mi spomínal, ako si na príprave jeden pár z Oravy rozmyslel adopciu rómskeho dieťaťa, lebo pochopil, že by ho rodina ani okolie nikdy neprijali.

Príprava proces adopcie výrazne predlžuje, pretože musí trvať minimálne 26 hodín a sedenia sú rozložené do dvoch až troch mesiacov, má však obrovský zmysel. Nepoznám rodiča, ktorý ňou prešiel a považuje ju za stratený čas.

Žiadatelia si môžu vybrať z troch možností, kde sedenia absolvovať – k dispozícii sú akreditované organizácie Návrat a Úsmev ako dar, alebo príprava na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sa vám bude venovať tamojšia psychologička. My sme chodili na úrad, pretože Úsmev ako dar ani Návrat v našom meste nepôsobia a cestovať desiatky kilometrov na každé sedenie sa nám nechcelo. A keďže záujemcov o osvojenie je u nás málo, boli sme tam sami.

Hoci sa nám poctivo venovala veľmi príjemná a kvalitná psychologička, z rozprávania iných vieme, že Úsmev ako dar či Návrat to robia atraktívnejšie. Prípravu robí viac párov naraz, čiže je s kým konfrontovať svoje obavy, prednášať tam chodia odborníci z rôznych oblastí a s príbehmi sa podelia páry, ktoré už osvojením dieťaťa prešli. Dobrá správa – ak si plánujete adoptovať dve deti po sebe, príprava vám platí dva roky, nemusíte ju teda opakovať.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Haló, máme pre vás dieťa

Po tom, ako okresný úrad práce krajskému potvrdil, že sme prešli prípravou, ihneď nás zaradili do zoznamu žiadateľov. V praxi to znamenalo, že našou úlohou bolo už len čakať, kedy sa objaví dieťa, vyhovujúce našim kritériám.

Boli jednoduché – vek do 1,5 roka bez vážneho mentálneho a fyzického hendikepu s tým, že ostatné choroby akceptujeme, na pohlaví ani pôvode nezáleží, nesmie však ísť o dieťa narkomanky.

Tu sa pristavme – ak si niekto v dotazníku uvedie, že chce úplne zdravé dieťa, je takmer isté, že sa ochudobní o ponuku množstva detí, ktoré by mu možno vyhovovali. Deti v profesionálnych rodinách sú pod dohľadom lekárov a v kartách majú zapísanú každú banalitu. Vrátane ekzému, ktorý zvykne do pár týždňov zmiznúť, cýst, ktoré máte možno aj vy, len o tom neviete, zlomenej ruky, zápalu pľúc a podobne. Gálikovci si vzali Alenku po operácii srdca, dnes je úplne zdravá.

Pracovníčky úradu spomínali, že na „biele deti“, najmä novorodeniatka, sa v niektorých krajoch čaká štyri až päť rokov. Nie je nič zlé na tom, ak trváte na dieťati z majority. Je to vaša vec, nech už na to máte akékoľvek dôvody, pripravte sa však na dlhšie čakanie.

Príkladom sme aj my – Jurko sa narodil v inom kraji, než je naša adresa. Keďže je Róm, odmietli ho tam všetci záujemcovia. Nik sa naňho nešiel do pôrodnice ani len pozrieť, pôvod spoľahlivo odrádzal jeden pár za druhým.

Ponúkli ho teda inému kraju – nášmu. A odtiaľ, hoci sme v poradovníku boli až v tretej desiatke, zavolali rovno nám. Všetci pred nami v dotazníku uviedli, že chcú len biele dieťa. To je vysvetlenie, prečo sme Jurka dostali tak rýchlo – čím menej podmienok, tým skôr sa nájde vhodné dieťa.

Objavením sa potenciálne vhodného dieťaťa však štartuje pomerne bolestivý proces. Nie každému sadne už to prvé. Stalo sa to aj nám. Už na druhý deň po zaradení do zoznamu žiadateľov nám volali, že pre nás majú Róma z utajeného pôrodu, ktorý práve nedávno prebehol.

Utekali sme na úrad, pozreli si fotografie a spis, v ktorom nič okrem správy z pôrodu nebolo, keďže matka aj otec boli neznámi, akosi to však medzi nami nezarezonovalo. V akej miere tam rolu zohrala informácia, že pri pôrode bolo bábätko dlhší čas bez kyslíka, nevieme.

Faktom je, že lekári nám vysvetlili, že takmer určite hrozí mentálny postih, ktorý sa pokojne môže prejaviť až v škole. Dieťa bolo nádherné, doma sme s Dankou plakali. Vedeli sme, že keď ho odmietneme, veľa iných záujemcov vzhľadom na spomínané riziko nebude.

Na príprave nás však učili, nech sa nehanbíme pokojne odmietnuť aj päť či desať detí za sebou. To pravé pre nás je v danej chvíli len jedno a musí to byť jasné od prvých sekúnd. A musí nám voňať. Musíme cítiť, že je naše. A že keď sa objaví, tak to určite pocítime. Stalo sa tak už pri druhom dieťati.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Jurko

O pár týždňov nám zavolali kvôli trojtýždňovému novorodencovi – opäť Róm, s nižšou pôrodnou hmotnosťou, otec neznámy. Matka sa ho vzdala už pred pôrodom.

Tentoraz to zafungovalo už aj z fotografií. Neviem, čo transcendentálne za tým je, ale mne aj Danke bolo v sekunde jasné, že ho chceme. Utekali sme do pôrodnice, kde nás navliekli do zelených overalov. Museli sme sa poctivo dezinfikovať, až potom nás pustili na oddelenie, kde ležalo možno pätnásť bábätiek, niektoré z nich v inkubátoroch. A niektoré boli len o čosi väčšie ako moja dlaň.

Pri každom z nich sa priebežne striedali mamičky na dojčenie, iba za jedným už tri týždne nechodil nik. Iné deti brávali mamičky kočíkovať na vzduch, Jurko ešte od narodenia vonku nebol, personál na to nemal čas. Na čele jeho postieľky však už bol lístok s nápisom: „Mama príde dnes doobeda“. Sestričky si takto odkázali informáciu, že príde Danka. A ja.

Opísať chvíľu, keď som Jurka zbadal prvýkrát naživo, sa nedá. Mám ju zastretú, zahmlenú, v očiach som mal slzy a mal som čo robiť, aby som ich skrýval pred ostatnými. Nechcel som byť trápny. Pamätám si len vetu, ktorú som vyslovil ako prvú: „Tento s nami ide domov.“

Jurko síce náš prvý moment prespal, ale keď som mu podal prst, vzal ho do maličkej dlane a už nepustil. Spoznal svojho otca, povedal som nahlas, sestrička však moje romantické blúznenie ihneď schladila, veď malé deti  chytajú prsty každému.

O chvíľu sme ho mali na rukách, Danka ho nakŕmila, prebalila. To je tiež zvláštne – ani jeden z nás nevedel, ako dieťa čo len držať na rukách, a aj tak nám to šlo prirodzene. Prirodzenejšie ako fotografovanie, lebo na cvakanie mobilom reagovala jedna sestrička podráždene a nakoniec nás šla nahlásiť šéfke. Zatrhla nám to a mala pravdu – fotil som si dieťa, ktoré ani zďaleka nebolo naše. Lenže my sme vedeli, že bude a že prvé momenty chceme mať zachytené. A čas sa už vrátiť nedá.

Boli sme takí zaujatí, že sme takmer nevnímali prítomnosť pani zo „sociálky“, ktorá sledovala naše interakcie s dieťaťom, aby o tom mohla napísať správu. Druhé stretnutie sme si dohodli na ten istý deň poobede, tretie o dva dni. Potrebovali sme ich, lebo bez nich nebolo možné dať žiadosť na súd, aby takzvaným neodkladným opatrením rozhodol, že dieťa môže ísť s nami domov.

Kým pracovníčka tamojšej okresnej „sociálky“ žiadosť na súd spísala ochotne a rýchlo, šéfka „sociálky“ v krajskom meste si dávala trochu načas. Žiadosť podpísala o dva dni a medzitým uplynula lehota 30 dní, čo už bol Jurko v pôrodnici. Ako zdravé dieťa dlhšie ostať nemohol, do rozhodnutia súdu preto putoval do profesionálnej rodiny.

Boli to milí ľudia, aj sme u nich Jurka boli pozrieť, ale keď nám ho v pôrodnici brali, bolo mi hrozne. Videl som, aké zbytočné utrpenie dokáže spôsobiť jediný meškajúci podpis. Vtedy som pochopil aj to, že otcovské ochranárske inštinkty sa prebúdzajú takmer okamžite. Súd, našťastie, rozhodol v priebehu troch dní. Jurko svoj nový domov našiel presne tretieho novembra 2016. Cestu prespal, na Donovaloch snežilo a ja som šoféroval najopatrnejšie vo svojom živote.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Ďalšie tri súdy

Proces osvojenia tým ani zďaleka neskončil. V priebehu nasledujúcich mesiacov prebehli dve súdne konania – o právnej voľnosti Jurka, ktorým jeho biologická matka definitívne stratila možnosť dožadovať sa ho, druhé rozhodlo o tom, že Jurka nám zverujú do takzvanej predosvojiteľskej starostlivosti.

Na oboch sme museli vypovedať. Pred druhým súdom prebehla v našom byte ďalšia kontrola „sociálky“, súdu sme museli predložiť aj aktuálne tlačivá o našich príjmoch, zdravotnom stave, a tiež výpisy z registra trestov. A keďže Jurko bol už niekoľko mesiacov u nás, museli sme priniesť aj potvrdenie od jeho pediatričky, že je v poriadku, že s ním chodíme na všetky povinné prehliadky aj očkovania.

Na pojednávaní odznelo, že si to sudca telefonicky overoval aj u Jurkovej lekárky. Myslím si, že je to správne. Bolo by ľahkovážne dať dieťa niekomu bez toho, aby si štát aspoň raz nepreveril, či potvrdenia nefalšujeme.

Predosvojiteľská starostlivosť znamenala, že sme boli povinní starať sa o Jurka ako bežní rodičia, Danka mohla ísť na materskú a neskôr na rodičovskú dovolenku, dostali sme rodinné prídavky. Nemali sme však právo zmeniť mu meno, priezvisko, a teda ani rodný list. Jurko právne stále nebol náš.

Jednou z podmienok na definitívne osvojenie je, že dieťa strávi u budúcich rodičov minimálne deväť mesiacov od rozhodnutia súdu o predosvojiteľskej starostlivosti. To sa udialo vo februári 2017, požiadať o záverečné rozhodnutie sme teda mohli v novembri. Súd má potom tri mesiace na to, aby to posúdil.

V praxi sa neraz stáva, že súdy lehoty nestíhajú, čo je nepríjemné. V našom prípade sa to stihlo, sudkyňa tak urobila v januári 2018. Predchádzala tomu tretia kontrola „sociálky“, ktorá sa už nezaujímala ani tak o nás, ako o dieťa – ako reaguje, akú má náladu, či nie je v strese, ako sa správa, čo všetko dokáže. Správne. Jurko bol pred ňou dokonalý. S milou paňou sa pohral, obral ju o okuliare a jej vlastným perom sa snažil počmárať správu, ktorú o nás písala.

Jurkovi už teraz môžeme zmeniť rodný list, zapíšeme sa na matrike ako jeho rodičia a on sa bude konečne volať Juraj Sudor. Keďže sa každý z účastníkov konania vzdal odvolania, proces adopcie sa definitívne skončí doručením rozhodnutí každej zo strán. Jurko už bude navždy náš.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Ak o tom premýšľate, skúste to

Tento príbeh som spísal, pretože odkedy sme sa pustili do adopcie, kontaktuje nás množstvo ľudí, ktorí váhajú len preto, že nevedia, čo presne čakať. Bolo dojímavé počúvať, ako niektorých naše historky s Jurkom na Facebooku posmelili k rozhodnutiu urobiť to isté.

Viacerí sa prestali báť toho, že si vezmú rómske dieťa. Vidia Jurka, ktorý búra predsudky. Z deviatich ľudí, ktorí nám povedali, že sme ich inšpirovali, už štyria majú doma dieťa.

Je to krásna a nekonečná reťaz – Gálikovci svojím konaním popchli viacerých kamarátov vrátane nás, my ďalších, a niektorí z nich teraz priznávajú, že sa práve ich príbehmi inšpirujú ďalší. Obávam sa, že už nič lepšie v živote nevykonám. Nie sme pritom žiadni hrdinovia, iba sme chceli mať deti.

Jurko dnes behá po vlastných a uvádza nás do tajov vlastnej reči. „Ťie“ znamená autíčko, „amam“ je synonymom jeho pôvodného slova „eoeo“ a znamená, že je hladný. Len čo začuje hudbu, pustí sa do tanca. Hocikedy príde za nami a oprie si o nás tú strapatú hlavičku, prípadne nás pohladká, aby potom o to viac vystrájal a testoval naše hranice. Keď ide večer o siedmej spať, dá nám pusu, zakýva nám a okamžite zalomí až do rána. Cíti sa bezpečne. Nejako takto vyzerá šťastie.

Teraz najčítanejšie