Mal som komplex. Nemohol som mať vlastné dieťa a adopcie som sa bál. Úplne zbytočne

Prečítajte si osobný príbeh rodiny nášho reportéra. Z deviatich ľudí, ktorí povedali, že ich inšpiroval, už štyria majú doma dieťa.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Je to jeden z obrazov, ktoré sa vryjú do pamäti a už sa nevymažú. Človek si spomenie aj na banálne detaily. Práve sme s manželkou Dankou odchádzali od našich kamarátov Maťa a Katky Gálikovcov.

Nahrávali sme s nimi reportáž o tom, ako si adoptovali dve rómske dievčatká. Katka mala od detstva vážne problémy so srdcom a jej organizmus by tehotenstvo nemusel zvládnuť. Poskytli preto domov Alenke a neskôr aj Adelke. Videli sme šťastných rodičov a šťastné deti.

Rozlúčili sme sa, nasadli do auta, zapli sme si pásy a mlčky pozerali cez okno. Po chvíli sme sa pozreli na seba a vedeli sme, že obom nám v hlavách behá to isté – prečo sme to už dávno neurobili aj my?

O pár dní sme si na úrade vyzdvihli formuláre. Bol máj 2016. Začiatkom novembra toho istého roku sme mali doma syna. Naše „tehotenstvo“ netrvalo ani šesť mesiacov.

Prvé stretnutie s Jurkom. Foto – Dana Sudorová

Menejcenný

Keď sme sa s Dankou dali dokopy, musel som sa jej priznať, že ak sa rozhodne stráviť život práve so mnou, vlastné deti mať nebudeme. Nepôjde to, lebo mi to znemožnilo onkologické ochorenie.

Nemal som právo nechať ju v nádeji a vyjsť s tým neskôr. Musela to vedieť, aby mala šancu na prípadný únik. Materský pud dokáže byť veľmi silný, takže by som jej rozhodnutie ukončiť náš začínajúci vzťah chápal. O to viac si cením, že ostala, dokonca mi pomohla ten komplex prekonať.

Oznámiť jej to nebolo nič príjemné, lebo som si pamätal, ako dlho som sa s nemožnosťou mať vlastné deti vyrovnával ja sám. Nikomu som o tom nehovoril, ale cítil som sa menejcenný, hoci racionálne som vedel, že za to nemôžem. Pre chlapa je to silný úder na ego.

Istý čas ma dokonca rozčuľovalo, že niekomu stačí „šuchnúť“ si kdesi na diskotéke a baba, ktorú pozná možno pätnásť minút, otehotnie. Vytáčali ma aj nezodpovední rodičia v našom okolí. Trpel som, ako si nevážili, čo mali, kým ja som musel bojovať s tým, že to mať nikdy nebudem.

Cítil som to ako nespravodlivosť. Voči sebe, ale aj voči kamarátom, ktorí boli skvelými ľuďmi, chceli vychovávať deti, ale neboli im dopriate. Poznám pár, ktorý to cez umelé oplodnenie doma aj v zahraničí skúšal toľkokrát, že čo len trochu slabšiu rodinu by to vzťahovo aj finančne zruinovalo. Koľkokrát to bolo nádejné, koľkokrát prišlo na slzy po tom, čo sa dieťa nepodarilo donosiť.

Raz sme sa spolu strašne opili. Vtedy sa mi kamarát priznal, že nejestvuje väčšia bolesť, ako keď sa vytúžené a vymodlené tehotenstvo skončí tak, že nádejného potomka vyberáš zo záchodovej misy do zaváraninového pohára. Čo som vtedy mohol povedať? Oni sa modlili a nepomohlo im to, ja som dúfal, že sa s realitou vyrovnám, a tiež mi to nepomohlo.

Trvalo takmer dvadsať rokov, kým sa s tým obaja manželia ako-tak zmierili. A keďže sa im finančne celkom darí, postavili si obrovský dom s technickými výdobytkami, o akých väčšina ľudí ani netuší, a viackrát ročne si užívajú exotické dovolenky. Aj teraz, v januári, sú kdesi v Tramtárii, kde je piesok, teplo, delfíny, luxusný hotel, masáže, sauna, bazén, dobré jedlo a miešané nápoje.

Keď však o tom debatujeme, cítim z nich aj smútok. Majú sa radi, nikdy sa neopustia, ale ich život nie je naplnený, ako si predstavovali. Chýba drobnosť. Na adopciu si nikdy netrúfli. Boja sa, že osvojené dieťa by nedokázali milovať ako vlastné. My s Dankou dnes, rovnako ako mnohí iní, vieme, že je to zbytočná obava.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Milióny otázok

O dieťati sme sa s Dankou rozprávali od začiatku. Bolo jasné, že máme len dve možnosti – buď umelé oplodnenie od neznámeho darcu, alebo adopcia. Zvažovali sme za a proti, priebežne to odkladali, až sme sa dostali do veku, v ktorom sme tehotenstvo riskovať nechceli. Niežeby dnes pôrody medzi tridsiatkou a štyridsiatkou boli výnimkou, ale nebude jednoduchšie poskytnúť zázemie dieťaťu, ktoré odvrhli biologickí rodičia?

Lenže rešpekt sme mali aj pred adopciou. Poznali sme viac ľudí, ktorí tým prešli v 90. rokoch. Rozprávali nám historky o nekonečnom papierovaní, odpornej byrokracii, nepríjemných úradníčkach, o kontrolách domácnosti, snorení po každej smietke v izbe, po jogurtoch v chladničke, po lehotách trvanlivosti potravín, po tom, či je oblečenie v skrini uložené „do komínkov“, o odhaľovaní súkromia cudzím ľuďom, o preverovaní ich povesti u susedov, o strachu z toho, ako ostatná rodina a susedia prijmú cudzie dieťa, tobôž, ak bude tmavšej pleti, o strašení, že cigánske gény sa aj tak prejavia.

Najväčší strach mali budúci adoptívni rodičia z výberu dieťaťa. To sa dá len tak vidieť fotografie, prečítať si tenký spis o jeho krátkej minulosti, stretnúť ho naživo a rozhodnúť sa správne? Čo ak si nesadnú, čo ak nezafunguje chémia a všetko to tajomno okolo? Koľko detí treba vidieť, aby to z oboch strán zarezonovalo? Dve? Päť? Desať? A ako to rozoznať?

Čo ak už má dieťa za sebou traumy, ktoré ho poznačili na celý život? A čo ak, preboha, si nakoniec dieťa rodičia vyberú, vezmú ho domov, a neskôr zistia, že nie je to „pravé“? Čo ak až vtedy pochopia, že sa na to nehodia? Že na to nemajú? Že dieťa ich neprijalo? Vrátiť ho ako reklamovaný tovar a spôsobiť mu ďalšiu obrovskú traumu?

Otázok, ktoré si potenciálni rodičia kladú, je veľa. Nejde o výber domáceho spotrebiča, ale o záväzok na celý život. Strach je prirodzený. Mali sme ho aj my, preto sme definitívne rozhodnutie odkladali.

Nechápali sme, prečo vôbec máme podliehať opakovaným prísnym kontrolám my, čo chceme poskytnúť domov nechcenému dieťaťu, pričom biologických rodičov si nik nepreveruje. Zdalo sa nám to pomýlené. Prezumpcia neviny tu neplatí, to my musíme štátu dokázať, že sme normálni.

Nakoniec sme sa so životom bez potomka zmierili. Roky sme mali adoptovanú mačku z útulku a mysleli sme si, že si vystačíme s ňou. Tak to však bolo iba do momentu, ktorý som opísal na začiatku.

Teraz už takmer 15 mesiacov máme doma Jurka. Neprišla sekunda, v ktorej by sme to ľutovali. A áno, milujeme ho ako vlastného. Maťo Gálik mal pravdu, keď mi povedal: „Najskôr sa ti to dieťa zapáči, potom si ho zamiluješ a nakoniec by si zaň položil život.“ Tá tretia fáza prichádza veľmi skoro.

S Dankou dnes môžeme povedať, že ak vás od vykročenia k adopcii odrádzajú iba obavy z dlhého a komplikovaného procesu, ktorým vás budú sprevádzať arogantní úradníci, rovno si ich vyškrtnite z hláv. Celé je to v pohode.

Kedysi to možno bolo inak, časy sa však zmenili a strašidelné historky sa už neopakujú. Na Slovensku už pred 20 rokmi zanikli dojčenské ústavy, teda továrne na produkciu ťažko socializovateľných detí, kde v najcitlivejšom veku od preťaženého personálu nedostávali, čo potrebovali – lásku a objatie. Deti do šesť rokov sú dnes obvykle v profesionálnych rodinách.

Rozhodnutie osvojiť si dieťa sme konzultovali s množstvom ľudí, ktorí tým prešli v posledných rokoch. Nenarazili sme na nikoho, kto by to vnímal ako nedôstojné či nepríjemné. A že štát nezverí dieťa hocikomu nepreverenému, je len dobre. Párkrát sa to stalo a deťom to veľmi ublížilo.

Kompletný proces adopcie síce trvá dlho, v našom prípade od podania žiadosti do definitívneho rozhodnutia ubehlo 20 mesiacov, väčšinu toho času vás to však nezaťažuje. Navyše, je takmer isté, že ak netrváte na dokonale zdravom modrookom blonďavom novorodeniatku od vysokoškolských profesorov so šľachtickým rodokmeňom, dieťa sa k vám presťahuje veľmi rýchlo.

Osvojenie nášho Jurka sa na súde definitívne uzavrelo v januári 2018, doma sme ho však mali od novembra 2016. Odviezť sme si ho mohli necelé dva týždne po tom, čo sme sa o ňom dozvedeli.

Jurko. Foto – Karol Sudor

Žiadosť

Málokto to vie, ale na Slovensku nie je podmienkou, že dieťa si môže osvojiť výhradne manželský pár. Pokojne tak môže urobiť aj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Prvá kniha od Karola Sudora Ešte raz a naposledyViac info