Ako Nico v Prahe zháňala heroín. Na svete je filmový životopis hudobníčky

Praha, sídlisko Opatov, 4. októbra 1985. Miestne Kultúrne stredisko obliehajú davy vlasatých máničiek. Oficiálne sa majú vnútri počúvať nahrávky americkej kapely The Velvet Underground. Viac vedia len zasvätení a naozaj – vnútri pred dav predstupuje Nico s kapelou The Faction a odohrá jeden z dvoch utajených koncertov v Československu.

V Prahe a Brne za železnou oponou si nemecká speváčka, hudobníčka a herečka z newyorského okruhu výtvarníka Andyho Warhola urobila zastávku na ceste autom zo zrušeného maďarského turné. Nico koncert odohrala a druhý deň republiku opustila.

Pre tých, ktorí zostali, však akcia mala následky. Štátna bezpečnosť mala v dave svojich ľudí, organizátori Miloš Čuřík a Vojtěch Lindaur (neskôr po revolúcii známy publicista) dostali vyhadzov, ďalších si ŠtB volala na výsluchy. Akcia sa napriek, či práve vďaka tomu stala nepravdepodobnou legendou opradenou fámami.

Aj pamätné okolnosti čekoslovenského koncertu zobrazuje nový životopisný film Nico, 1988. Vlani ho nakrútila talianska režisérka Suzanna Nicchiareli, pozornosť si získal na festivale v Benátkach, kde mal premiéru a vyhral sekciu Orizzonti. Scény z Prahy môžu vyznieť úsmevne (aj filmová čeština socialistických colníkov), inak sa však snímka drží reality. Mihne sa tu Miloš Čuřík a scéna s Nico, ako zháňa heroín, tiež nebola vymyslená.

Najbližšie film uvedú na festivale v Rotterdame, ale ak ho chcete vidieť, nemusíte nikam cestovať. S ďalšími piatimi snímkami z fesivalu ho budú streamovať v bratislavskom klube A4. V rámci podujatia IFFR Live ich môžete vidieť v rovnakom čase ako diváci na áčkovom festvale. Cez internet prebehne aj interaktívna diskusia s tvorcami.

„Bola novým typom ženskej superstar… Záhadná, európska, zvláštna a mlčanlivá. Na niečo ste sa jej opýtali a ona odpovedala povedzme až za päť minút. Veľmi zvláštne rozprávala. Ľudia jej hlas popisovali rôzne. Od tajomného po bezfarebný a hladký, pomalý a dutý, až po ‚vietor v odkvapovej rúre‘ alebo ‚počítač IBM s prízvukom Grety Garbo‘. Rovnako zvláštne znel, keď spievala.“ Takto zjav Nico vo svojej biografii Popismus opisuje Andy Warhol.

Film je však všetkým iným, len nie klasickým životopisom. Nezačína sa narodením Nico, vlastným menom Christa Päffgen, v predvojnovom Nemecku. Nesleduje kariéru modelky, ani príchod do New Yoru v roku 1977, keď sa zaradila medzi superstar Warholovej Factory a s kapelou The Velvet Underground zahrala legendárnu nahrávku s banánovým obalom.

Ukazuje iba výsek, posledné dva roky zo života Nico, ktorá žila v ustraní v britskom Manchesteri. Bolo to obdobie, keď sa unavená a od heroínu závislá žena pokúšala opäť naštartovať sólovú kariéru, koncertovať a vystúpiť z tieňa Velvet Underground. Skvele ju hrá dánska herečka a víťazka Strieborného medveďa za film Komúna Trine Dyrholm.

Nepríjemná minulosť – pokus o samovraždu, odpoveď, kto je otcom jej syna, či je to francúzsky herec Alain Delon a prečo syn skončil tiež závislý od heroínu – do príbehu vstupuje nepriamo. Napríklad z rozhovorov, ktoré vedie s novinármi. „Brali sme kopec LSD,“ odbije filmová Nico dotieravú otázku, ako si spomína na warholovský New York.

V scenári nechýbajú ďalšie drogové historky, keď Nico nosí hašiš v topánke a pichá si heroín na obhliadke bytu, ktorý si chce prenajať. Inak však ide o citlivý životopis, ktorý osobnosť neškandalizuje, hoci sa nevyhýba ani problematickým témam. Jednou takou je antisemitizmus, ktorý podľa niektorých pamätníkov mohol patriť k jej názorovej výbave.

Je to zámer, že je snímka vizuálne strohá a zaznejú v nej len skladby z neskorej tvorby Nico. Funguje to iste lepšie, ak čosi o hudobníčke viete, ale práve to je výhoda. V niečom táto biografia pripomína nekompromisné životopisy Pabla Larraína (Jackie, Neruda), tiež plné náznakov. Keby niečo, môžete sa na to tvorcov spýtať v A 4 cez telemost.