Sivá sila pre Slovensko – pracujúci seniori

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Úrady práce každý mesiac oznamujú nové rekordne nízke hladiny nezamestnanosti. Za december 2017 bola evidovaná nezamestnanosť nižšia ako šesť percent. Ešte pred troma rokmi by sme sa z takýchto čísel zbláznili od radosti. Rekordne nízka nezamestnanosť však robí čoraz väčšie vrásky zamestnávateľom. Zohnať do práce ľudí, ktorí sú schopní a ochotní nastúpiť do práce, je na Slovensku už takmer nemožné.

Hoci je v okolitých krajinách miera nezamestnanosti ešte nižšia (Česko hlási 3,5 percenta a Maďarsko 3,8 percenta), slovenským špecifikom je vysoký podiel veľmi ťažko zamestnateľných ľudí s veľmi nízkym vzdelaním a/alebo ľudí bývajúcich v odľahlých hladových dolinách.

Keď niet ľudí doma, treba ich hľadať vonku. Veľké firmy začali vo veľkom dovážať nájomnú pracovnú silu so špecifickými technickými zručnosťami zo zahraničia. Dovoz Srbov, Ukrajincov, ale aj Rusov a Bosniakov je núdzovým riešením. Ukázalo sa, aké nepripravené na pracovnú imigráciu sú nielen slovenské úrady, ale aj odbory a domáce obyvateľstvo. Je v poriadku, keď Slováci vandrujú za robotou od Rakúska cez Nemecko až po Veľkú Britániu a Írsko. Veď pracovití našinci tam berú len tie džoby, ktoré domáci už nechcú. Ale aby ku nám chodila za robotou nejaká čvarga z Balkánu, tak to teda nie!

Skutočný problém s ľuďmi z Balkánu je ten, že po krátkom zácviku robia tie isté práce v omnoho lepšie platených pozíciách v Nemecku a inde. Pobočky zahraničných multinacionálov na Slovensku si ešte dokážu zohnať ďalšie vlny agentúrnych migrantov. A dokonca dokážu nahrádzať pracovnú silu stále väčším počtom robotov. Vďaka automobilkám je Slovensko na tom v robotizácii (v počte robotov na hlavu) prekvapujúco dobre. Nábor v zahraničí i zavádzanie robotov sú však riešenia hlavne pre veľké a bohaté firmy. Pre slovenské malé a stredné podniky už menej.

Prehliadaný zdroj pracovníkov

Existuje však jeden zdroj pracovnej sily, ktorý je hojný, jeho početnosť bude rásť, nájdeme ho u nás doma a často potrebuje len minimálny, respektíve žiadny zácvik. Sú to takzvaní starší pracovníci. Zákon o službách zamestnanosti vidí ako staršieho pracovníka každého vo veku 50+. To je dedičstvo demografickej dividendy, ktorú si Slovensko vybralo v najmenej vhodnom čase. Okolo roku 2000 vstúpili na trh práce „Husákove deti“. V čase doznievajúcej ekonomickej transformácie a zmätkov v ekonomike nebola práca ani pre mladých a zdravých. Zamestnávatelia si mohli na trhu práce vyberať tie najlepšie kúsky. Nad ľuďmi vo veku nad 50 rokov často neboli ochotní ani uvažovať.

Dnes je všetko inak. Slovenskú demografickú dividendu si vybrali Británia, Nemecko, Rakúsko, Česko a Írsko. Tam odišlo 300-tisíc Slovákov v najlepšom veku. A často aj s kvalitným vzdelaním. Dnes môžu zamestnávatelia vyberať len z toho, čo na trhu práce zostalo.

Zo strany zamestnávateľov je veľa predsudkov voči zamestnávaniu „starších“ pracovníkov (je človek vo veku 50 rokov naozaj starý?). Už toľko nevládzu, majú kadejaké choroby, nevedia jazyky, a niekedy im robí problém aj práca s počítačom. Zabúda sa však na ich prednosti. Mnohí už majú nejaký typ dôchodku a preto akceptujú aj nižší plat. Sú verní a toľko nešpekulujú nad hľadaním nového zamestnania. Netreba ich učiť po slovensky, ani im vysvetľovať našu kultúru. A mnohí z nich pracovali desiatky rokov presne v tých profesiách, ktoré na trhu najviac chýbajú.

Inde sa to dá

Napriek tomu sa u nás „starší“ zamestnanci zamestnávajú ťažko. Poďme na suché, no nie nudné čísla. Miera zamestnanosti vo veku 65 – 69 rokov bola v roku 2016 na Slovensku 5,6 percenta. V Česku 12,2 percenta. Priemer za Európsku úniu činil 12,1 percenta, no v Portugalsku, Dánsku, vo Švédsku, v Litve, Lotyšsku to bolo 18 až 22 percent. V Japonsku u mužov dokonca 31 percent.

Prečo v niektorých krajinách nie je problém zamestnať ľudí nad 65 rokov a na Slovensku to problém je?

Na strane zamestnávateľov hrajú rolu najmä situácia na trhu práce, predsudky voči starším a nepripravenosť vytvárať podmienky pre zamestnanie tejto cieľovej skupiny. Najrýchlejšie na svete starne Japonsko a tiež pobaltské štáty (ktoré sú navyše postihnuté aj masívnou emigráciou). V Japonsku nájdeme aj priemyselné podniky s pracovníkmi vo veku 80 rokov. Keď vedia a chcú, prečo ich nezobrať? Samozrejme, treba im vytvoriť primerané podmienky. Práca na skrátený úväzok, viac času na návštevu lekára, školenia na prácu s počítačom. Problémov s tým nemusí byť viac ako so zamestnávaním cudzincov.

Čo by mal urobiť štát

Prečo však chcú ľudia pracovať aj po odchode do dôchodku? Sú takí, čo nechcú len sedieť doma a prepínať kanály na televízore. A sú ľudia, ktorí by najradšej išli do dôchodku v päťdesiatke, no ich dôchodok je zúfalo nízky. Napríklad takmer dve tretiny našich živnostníkov „optimalizujú“ daňové a odvodové povinnosti a platia odvody z najnižšieho možného základu. Po odchode do dôchodku s prekvapením zistia, že vyžiť z minimálneho dôchodku 271 eur nie je jednoduché.

Čo by mal urobiť štát pre vyššie miery zamestnanosti „starších“ pracovníkov? Určite by mal prestať špekulovať o „preddôchodku“, t. j. o tom, ako dostať z trhu práce čo najviac ľudí ešte pred oficiálnym vekom odchodu do dôchodku. V spolupráci so zamestnávateľmi môže hľadať riešenia, ako uľahčiť zamestnávanie čo najväčšieho počtu seniorov. Priestor je na osvetu, štátnu podporu pre doučovanie potrebných kompetencií, na úpravu pracovných podmienok i daňové i odvodové zvýhodnenie práce starších ľudí. Zamestnávaniu starších pomôže aj zmena v štruktúre povolaní. Klesá podiel manuálnych prác, kde sa ľudia fyzicky zodrali, stúpa podiel duševne pracujúcich.

Na skúsenostiach zo zahraničia vidíme, aký veľký je potenciál „sivej pracovnej sily“. Nechápme starších pracovníkov ako problém, ale ako príležitosť.