Denník N

Keď mala 18 rokov, zomrela. Po smrti zachránila niekoľko životov

Zľava: Zuzana Žilinská, prezidentka Slovenskej transplantologickej spoločnosti; Ľudmila Janasová, pacientka s transplantovanou obličkou; Juraj Palečka, pacient s transplantovanou pečeňou; moderátorka tlačovej konferencie Iveta Malachovská; Martina Szabóová, pacientka s transplantovaným srdcom; a Daniel Kuba, riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie. Foto – sedemzivotov.sk
Zľava: Zuzana Žilinská, prezidentka Slovenskej transplantologickej spoločnosti; Ľudmila Janasová, pacientka s transplantovanou obličkou; Juraj Palečka, pacient s transplantovanou pečeňou; moderátorka tlačovej konferencie Iveta Malachovská; Martina Szabóová, pacientka s transplantovaným srdcom; a Daniel Kuba, riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie. Foto – sedemzivotov.sk

Žena, ktorá sa pred šiestimi rokmi musela vyrovnať s náhlou smrťou 18-ročnej dcéry, dnes o nej hovorí. Chce ľuďom ukázať, že je správne darovať orgány.

Hanka z Paty sa pripravovala na písomné maturity. Po nich sa chystala na prijímačky na medicínu, chcela byť detská lekárka.

V čase učenia na maturity ju však začalo škriabať v hrdle, akoby mala dostať chrípku. „Ráno mala teplotu a triašku, sťažovala sa na bolesti hlavy,“ spomína na prvé príznaky dcérinej choroby, z ktorej sa vykľul hnisavý zápal mozgových blán, jej mama Andrea Tóthová.

„Brali sme to tak, že je normálne chorá. Chcela som ísť do práce a potom som mala pri nej vymeniť muža,“ opisuje sled udalostí spred šiestich rokov.

Už po chvíli, čo bola v práci, jej však volal manžel, aby sa vrátila, lebo Hanku vezú do nemocnice s podozrením na zápal mozgových blán. Manžel jej neskôr vravel, že ho dcéra zavolala, lebo ju veľmi bolela hlava. „Zobral ju do náručia a vtedy mu povedala, že ohluchla a odpadla.“

Bol to agresívny vírus. Po hodine v nemocnici rodičom lekári povedali, že ide o najhorší typ ochorenia a ich dcére neostáva viac ako hodina života. Hanka žila ešte deväť dní.

„Bola vždy silná bojovníčka, len tak ľahko sa nevzdávala,“ hovorí jej mama. Tóthovci sú silno veriaci a v ťažkých chvíľach im pomáhali modlitby.

„Po štyroch dňoch nám volali z nemocnice, že orgány okrem mozgu boli v poriadku,“ spomínajú rodičia.

Hankin mozog však bol opuchnutý, takmer doň neprúdila krv, a preto odumieral. Na deviaty deň nastala mozgová smrť.

„Stále dýchala a srdce bilo. Mali na nás prosbu, či by sme niektorý orgán darovali. Darovali sme všetko,“ vraví Andrea.

Rozhodnutie trvalo chvíľu

Hankina mama hovorí, že to bolo spontánne rozhodnutie. Najskôr zavolali arcibiskupovi, ako sa cirkev stavia k otázkam darovania orgánov.

„Chceli sme vedieť, kde sa z pohľadu cirkvi nachádza duša. To bolo pre nás veľmi dôležité,“ hovorí pani Tóthová.

Cirkev však transplantácie podporuje. Podľa cirkvi odchádza duša z tela vo chvíli mozgovej smrti.

Hankina mama nevie, kto dostal dcérine orgány. Ani sa o to nezaujímala. V nemocnici jej povedali len toľko, že minimálne štyrom ľuďom zachránila život.

„Nemám pocit, že tí, ktorí rozhodli o darovaní orgánov, sa chcú stretnúť s ľuďmi, ktorí ich dostali. Určite je lepšie, ak sa s nimi nestretnú,“ hovorí paní Tóthová.

Dôležité podľa nej je, aby sa o možnosti transplantácie hovorilo. A to aj doma v rodine.

Aj preto vystúpila v kampani Slovenskej transplantologickej spoločnosti Sedem životov, ktorá hovorí o potrebe darovania orgánov.

Problematické sú podľa Tóthovej reakcie ľudí – sú často negatívne. „Keď príde taká náhla strata a ľudia to nemajú vydiskutované, je to pre nich šok a na takúto prosbu povedia, že darovať orgány nechcú. Lebo nechcú už nič riešiť, majú problém to spracovať. Ak by sa o tom boli rozprávali predtým, brali by to automaticky,“ hovorí.

Jej s manželom to prišlo normálne: ona robí v sociálnych službách a jej manžel pracoval s postihnutými deťmi. „Je pre nás prirodzené pomáhať iným.“

Transplantácií je u nás málo

Kampaň Sedem životov chce otočiť doteraz u nás prevládajúcu neochotu darovať orgány. Číslo sedem v názve kampane približuje, koľko orgánov môže človek darovať: srdce, pľúca, obličky, pečeň či pankreas.

Orgány jedného človeka môžu zachrániť sedem ľudí, ktorí na ne čakajú. U nás je teraz 442 čakateľov na transplantáciu orgánov.

V transplantáciách pritom patríme do najhoršej tretiny krajín v Európe. U nás pripadá 11,8 darovaných orgánov na 1 milión obyvateľov, kým v Česku je to dvakrát toľko.

Najvyšší podiel darovaných orgánov na počet obyvateľov má Španielsko (35,3 na 1 milión obyvateľov). Nasledujú Chorvátsko (s 33,6 darovaných orgánov na milión obyvateľov), Belgicko, Malta a Portugalsko.

„Za 10 rokov zaznamenávame pokles či stagnáciu v oblasti odberovej aktivity,“ hovorí Daniel Kuba, riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie.

Vlani sa u nás uskutočnilo 125 transplantácií obličiek, 17 srdca a 23 pečene. „V porovnaní s rokom 2007 je to pokles o 42 percent. Naším cieľom je stabilne dosiahnuť úroveň z roku 2007,“ dodáva Kuba.

Ako to dnes funguje

  • V oblasti darcovstva orgánov platí na Slovensku princíp tzv. predpokladaného súhlasu. Potenciálnym darcom je tak každý, kto počas života neodmietol darovanie orgánov po smrti.
  • V praxi však pozostalú rodinu pred odberom orgánov informujú o zámere odobrať orgán z tela pacienta so smrťou mozgu, teda mŕtveho pacienta.
  • Podmienkou začatia procesu odberu orgánov je úplná a nezvratná strata všetkých funkcií mozgu potenciálneho darcu – mozgová smrť.
  • Transplantácie sa robia na troch miestach v Bratislave, po jednom v Banskej Bystrici, Martine a Košiciach. Transplantácie pľúc sa u pacientov zo Slovenska robia v AKH vo Viedni.

Za vysokým číslom transplantácií v roku 2007 vidí Zuzana Žilinská, prezidentka Slovenskej transplantologickej spoločnosti, najmä kampaň, ktorá vtedy prebiehala. Snažila sa zvýšiť povedomie o možnom darovaní orgánov.

Kampaň, ktorá sa teraz rozbieha, by mala pomôcť aj s vysvetľovaním dezinformácií, ktoré sa často objavujú a znižujú ochotu darovať orgány.

„Nejde o žiadne obchodovanie, nič netransparentné, žiadne orgány sa do zahraničia nevyvážajú. Ostávajú tu pre našich pacientov, ktorí ich potrebujú a ktorí bez transplantácie zomrú,“ hovorí Žilinská. Nie je podľa nej možné ani to, aby sa nejaký orgán stratil.

Keď sa v médiách objaví negatívna informácia o transplantáciách, hneď sa to podľa nej prejaví na menšej ochote darovať orgány. „Sú však aj rodiny, ktoré sa s otázkou darovania orgánov stretávajú prvýkrát,“ hovorí. Na všetko je pritom málo času – lekári aj rodina majú na to niekoľko hodín.

V Česku je podľa nej transplantácií viac, lebo tam prebiehali kampane a dobre sa tam komunikuje s ministerstvom či poisťovňami. Aj to chce Žilinská zlepšiť.

Dnes totiž lekár, ktorý je transplantačný koordinátor a rodine po smrti blízkeho povie o možnosti darovať orgány, nemá z tejto aktivity nič. „Je to veľmi náročná práca aj po emotívnej stránke, je vyčerpávajúca a považujeme ju za nedocenenú,“ dodáva.

Ministerstvo zdravotníctva tvrdí, že rokovalo so zdravotnými poisťovňami, aby sa v súvislosti s transplantáciami zaradil medzi výkony hradené poisťovňou aj manažment potenciálneho darcu orgánu a identifikácia potenciálneho darcu orgánu. „Je to však zložitá problematika, ktorá sa rieši, pretože ich systém platieb sa viaže na rodné číslo poistenca,“ povedala hovorkyňa ministerstva Zuzana Čižmáriková.

Viem, od koho som dostala srdce, ale zatiaľ sme sa s jeho rodinou nestretli

Martina Szabóová má 33 rokov a žije vďaka novému srdcu, na ktoré takmer rok čakala. Nový život sa s tým predchádzajúcim nedá porovnať, hovorí. Kým začala mať problémy so srdcom, robila čašníčku v hoteli. Keď otehotnela, zistili, že jej srdce nie je v poriadku. Dnes nepracuje.

V roku 2006 ste dostali nové srdce. Ako dlho ste čakali na darcu?

Nečakala som ani rok. Bolo to veľmi rýchle. Veľmi som sa tešila. So životom predtým sa to nedalo porovnať. Predtým som bola stále unavená, nemohla som nič robiť. Mala som malú dcéru a nemohla som sa jej naplno venovať. Keď sme chceli ísť na výlet, riadili sme sa aj podľa toho, či som bola unavená.

Prišli vám na to, keď ste boli tehotná. To bol spúšťač, alebo vás predtým len nevyšetrili?

Prišla som k doktorke s tým, že som tehotná, začala som krvácať. Spýtala sa ma, či chcem prísť o dieťa. Povedala mi to rovno, bola som mladá, ostala som hotová. Potom som ležala dlho v nemocnici. Poslali ma na „sono“, asi tri mesiace po sebe. A potom zistili, že prístroj je pokazený. Tým sa to odďaľovalo až tak, že mi začalo tvrdnúť bruško, a potom som šla do nemocnice. Tam lekár povedal, že srdce začalo mať problémy.

V ktorom mesiaci ste boli?

V šiestom. Odvtedy som ležala v nemocnici. V ôsmom mesiaci mi urobili cisársky rez, lebo si mysleli, že srdce sa spamätá, ale nespamätalo sa.

Čo vám problémy spôsobilo?

Nevedeli. Nebola som na žiadnych vyšetreniach. Nebola som predtým ani chorá.

Keď ste sa pripravovali na transplantáciu, ako sa o vás starali?

Bola som v Bratislave. Prepustili ma z nemocnice a musela som prísť do Bratislavy. Bola som zavodnená, mala som veľké brucho, nevládala som chodiť. Mama je fyzioterapeutka, tak ma masírovala, aby som to zvládala. Jeden deň som mala problémy s dýchaním, tak sme obvolali známych a hneď ma prijali na transplantačné oddelenie. Odvodnili ma a potom sa to upokojilo. Po roku mi transplantovali nové srdce.

Viete, od koho máte srdce?

V nemocnici som sa na to nepýtala, ale zistila som si to. Aj by som sa s nimi chcela stretnúť, ale nechcem to siliť. Ja som srdce prijala dobre, je ako moje. Treba to prijať.

Rodina darcu sa s vami nechcela stretnúť?

Nekontaktovala som ich. Keď som zistila, o koho ide, bolo to čerstvé. Bolo to pár mesiacov po transplantácii.

Bol to muž alebo žena?

Bol to muž.

Koľko dnes beriete liekov?

Predtým som mala aj 12 liekov. Teraz beriem denne päť liekov. Nie sú to príjemné lieky. Ale človek všetko prežije.

Teraz najčítanejšie