Denník N

Dula a psychologička Celušáková: Materstvo je ťažšie ako pred desiatimi rokmi, rodičia idú často do extrému

Foto N – Tomáš Benedikovič

Hana Celušáková vedie predpôrodné kurzy, je pri pôrodoch aj ako dula a je aj psychologička, ktorá párom a ženám pomáha po pôrode.

Hana Celušáková (1975) je klinická psychologička, psychoterapeutka a certifikovaná dula. Je odbornou garantkou Centra pre rodinu Kvapka v odbore klinická psychológia a psychoterapia. Je spoluautorkou Prieskumu podpory dojčenia na Slovensku a spoluautorkou a odbornou garantkou projektu Sprievodca pôrodnicami. V rozhovore sa dočítate:

  • Prečo vnímame rodičovstvo idealizovane?
  • Prečo je rodičovstvo dnes náročnejšie ako pred desiatimi rokmi?
  • Prečo majú ženy po pôrode na seba veľmi vysoké nároky?
  • Prečo majú ženy posttraumatickú stresovú poruchu a ako sa to prejavuje?
  • Zlepšuje sa pôrodníctvo, aj keď sa dnes omnoho viac kritizuje?
  • Aké vety pôrodníci hovoria ženám pri pôrode a škodia pôrodu?
  • Cítia sa ženy pri pôrode bezpečne a majú zabezpečenú intimitu?
  • Ako by mal vyzerať ideálny pôrod a ako dnes reálne vyzerá?

Ako sa mení partnerský život, keď sa narodí dieťa?

Rodičovstvo je u nás zobrazované veľmi idealizovane. Očakávame, že matka sa so svojím materským citom narodí, intuitívne bude vedieť, čo má robiť, s radosťou sa obetuje a bude sa starať o dieťa, muža, domácnosť. A zároveň bude „permanentne šťastná“. Narodenie dieťaťa je však v realite riadna výzva. Okrem očakávaných radostných pocitov prináša nejednu náročnú situáciu, v ktorej dieťa testuje našu schopnosť adaptovať sa na zmeny.

Čo tým myslíte? 

Napríklad množstvo spánku, radikálna strata času pre seba, schopnosť plánovať si deň, mať pod kontrolou situáciu. Zlý pôrod môže tiež do partnerského vzťahu veľmi zasiahnuť. Ženy majú niekedy pocit, že ak nebol pôrod v poriadku, mal partner zasiahnuť a nedovoliť to, žena sa môže cítiť zradená. Ak má žena bolestivú jazvu po nástrihu, môže ju bolieť pri styku mesiace aj roky, a to je dosť zásadný zásah do intímneho života, ale aj sebavedomia. Tehotenstvo a dojčenie môžu znižovať chuť na sex a ani únava zo starostlivosti o bábätko tomu nepomáha. Ale v rámci zdravého partnerstva sa dajú všetky úskalia vyriešiť a prekonať.

Prečo má spoločnosť také vysoké očakávania?

Máme veľmi vysoko nastavený mýtus o tom, ako by mala vyzerať materinská láska. Realita je, že chvíľku trvá, kým si na tú zmenu partneri zvyknú. Je to veľký šok, máte službu 24 hodín, sedem dní v týždni. Nie je pauza, nie je tam nik, kto by to spravil za vás. Vždy, keď dieťa zaplače, musíte vstať, ak niečo robíte, musíte to prerušiť. Môže to byť pre človeka veľmi frustrujúce. Ženy majú pred materskou kariéru, majú rady, čo robia, a všetci očakávajú, že sa toho bez problémov vzdajú. Ale prečo by im za tým nemalo byť smutno? Bola to časť ich života a mohla tvoriť časť ich sebahodnoty. Niektoré ženy sa na materskú tešia, ale iné by radšej ostali v práci. Ale mýtus o materinskej láske je v našej kultúre nastavený tak, že sa žena musí obetovať a najradšej obetovať radostne. Pre niektoré je to veľmi ťažké, lebo keď sa takto necítia, majú pocit, že sú nenormálne. A že sú jediné, ktorým občas napadne, či to celé bol dobrý nápad.

Je bežné mať taký pocit?

Všetky pocity, aj láska, aj frustrácia z dieťaťa, sú normálne. Základ je, aby si ženy svoje pocity pripustili, prijali ich. Ak je to ťažšie, ako očakávali, je dobré vedieť si to pomenovať a hľadať pre seba riešenie. Ak si pripustíme negatíva, uvidíme aj pozitíva. Rodičovstvo je pritom úžasné, do partnerstva donesie síce omnoho viac povinností, nepredvídateľných vecí, strachov, obáv, ale aj dobrodružstva, veľa lásky a intenzívne vedomie prítomnosti.

Chodia za vami páry s problémami, ktoré majú po pôrode?

Najčastejšie témy sú problémy s dojčením, starostlivosť o bábätko, veľmi plačlivé alebo nespavé dieťa. Máme tiež páry, ktoré prídu, lebo si potrebujú ujasniť, čo sa pri pôrode stalo, a porozprávať sa s niekým nezávislým o boľavých veciach. Častejšie chodia ženy individuálne, keď im napríklad jazva, bolesť či spomienky na pôrod zasahujú do partnerského života. Sú aj páry, keď bol muž pri pôrode a kvôli tomu zážitku prestal mať o ženu sexuálny záujem. Nie každý muž by mal ísť k pôrodu. Sú aj ženy, ktoré nechcú, aby ich muž v niektorých situáciách videl, vždy je dobré sa o vzájomných očakávaniach od spoločného prežitia pôrodu rozprávať vopred.

Čo sťažuje párom zvládnuť situáciu po pôrode?

Mýtus, že po pôrode musia byť všetci namäkko a šťastní. Ženy sú k sebe často prísne a majú na seba veľmi vysoké nároky – doma má byť upratané, dieťa v poriadku, ona upravená. Pôrod je v prvej trojke najstresovejších zážitkov v živote, spolu so svadbami či s úmrtiami v rodine. Hovorím o tom aj na predpôrodných kurzoch, že materská nie je dovolenka. Že je pre ženu veľmi ťažké byť celý deň doma s dieťaťom. A preto sa aj tak tešia, keď príde muž z roboty, lebo sa majú s kým porozprávať. Muži si zas po práci chcú oddýchnuť. Treba byť k sebe láskaví a vnímať svoje potreby.

Prečo majú ženy na seba také nároky?

V našej spoločnosti zameranej hlavne na výkon sú silné stereotypy. Sme nastavené, že byť tehotná a mama je skvelé, nemáte nárok na pochybnosti, zároveň výsledky vašej práce „projekt dieťa“ sú podrobené prísnej kritike. Prispieva k tomu, že sa za posledných 20 rokov rýchlo a zásadne mení spoločenská norma, ako sa „dobre“ starať o dieťa. Rodičia sú veľmi zneistení, lebo nie je jasné, čo je „správna výchova“. A potom sa hrá olympiáda, kto je lepší rodič. Nosíš dieťa v šatke – zle je, nenosíš – rovnako je zle. Dojčíš? Nedojčíš? Máš kočík? Nemáš? Spíš s dieťaťom? Nespíš? Všetko je zle. Pred sto rokmi bolo jasné, čo treba spraviť, aby ste urobili pre dieťa to najlepšie.

Ako vtedy vyzeralo dobré dieťa? 

Dobré dieťa bolo to, ktoré bolo vidieť a nebolo ho počuť. Dieťa, čo malo umyté ruky, nemalo čierny golier, poslúchalo, neodvrávalo, plnilo úlohy, drelo doma, v škole, v práci. Bolo jasne stanovené, aká je vaša rodičovská úloha, kam sa máte dostať, a potom budete v rodičovstve úspešní. Teraz je výchovných smerov a odporúčaní príliš veľa a matky sú absolútne zneistené, k čomu sa majú dopracovať. Každý si hľadá svoju cestu, iné prístupy zhadzuje, odsudzuje a kritizuje. Preto je veľa zbytočnej zloby až nenávisti medzi ženami. Mali by sme zvoľniť z absurdne vysokých nárokov, lebo keď nastavíme mýtus materstva príliš nedosiahnuteľne, tak nikto nebude vedieť a chcieť túto latku preskočiť a bude jednoduchšie nemať deti.

Ako to zmeniť?

Treba to brať menej vážne, celé rodičovstvo, dieťa aj seba samu. Dnes čakáme, že žena bude mať dokonalé dieťa, tip-top upratané, navarené a zároveň kariéru a postavu, ako keď mala 16 rokov. Ak chce byť „dobrá“, musí sa o seba permanentne starať, lebo prvá hláška, ktorú po pôrode bude počuť, je, že už si matka, tak si sa opustila. Niekedy majú ženy pocit, že musia byť špecialistky vo výchove dieťaťa – od toho, že dostatočne včas začnú s prenatálnou komunikáciou, budú mať znalosti vývinovej psychológie, minimálne kurz Montessori pedagogiky, cez nenásilné riešenie konfliktov. Pomaly by mali učiť doma, a to nehovorím o dojčení, nosení a bezplienkovej metóde. Nároky sú veľmi vysoko, to nemôže jedna ľudská bytosť zvládnuť. Materstvo je dnes veľmi ťažké. Čím viac sú mamy neisté, tým viac kritizujú ostatných – tak sa chcú presvedčiť, že to, čo robia, je správne. Mám pocit, že sa to stupňuje.

Vy ste mali prvé dieťa pred 12 rokmi – čo sa odvtedy zmenilo?

Je oveľa viac informácií, čo je na jednej strane výhoda, na druhej strane je ich tak veľa, že neviete vytriediť, čo je naozaj dôležité a relevantné. Nájsť si spôsob, ako budeme vychovávať dieťa, je dnes veľmi ťažké. Je výrazne viac expertov na to, čo je správne – dnes je kurz na všetko. A nevieme, čo bude fungovať, lebo deti, ktoré týmito metódami vychovávame dnes nemajú ani 30. Nie je štandard, norma, je to celé v štádiu pokusu. Stále ma to prekvapuje, kam to až zašlo. Pred pár rokmi som hovorila, aké dobré je nosiť a dojčiť, a teraz hovorím rodičom, aby nenosili až toľko, lebo dieťa občas potrebuje byť na zemi, aby sa naučilo chodiť. Je super dojčiť, ale nemôžete ho len dojčiť do troch rokov, potrebuje aj inú stravu.

Preháňajú to rodičia?

Idú často do extrému. To nie je výčitka či odsúdenie. Rozumiem im, že v tejto neistote idú za hranicu, lebo ju necítia, nevedia, kde je. Majú ideál materstva tak vysoko, že sa to ani nedá splniť. A potom to končí tak, že ročné dieťa šéfuje rodine, pretože jeho potreby sú dôležitejšie ako potreby ostatných.

Je teda materstvo dnes náročnejšie ako pred desiatimi rokmi?

Určite. Vždy sa porovnávate, ale keď vám niekto povie, čo je norma, žije sa vám ľahšie. My si „v procese“ hľadáme najlepšiu cestu, ale sami nemáme vzory, lebo my sme často vyrastali v jasliach a škôlkach. Potom sa ťažko opýtať mamy, ako niečo riešiť, lebo tá s nami túto časť výchovy nemusela zažiť, keďže sme boli v inštitúcii. Ženy si musia pripustiť, že môžu robiť chyby, to je normálne. Ako rodič nemusí byť nikto dokonalý. Stačí byť „dosť dobrá“ matka. Nie najlepšia, stačí byť dosť dobrá.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Časť žien hovorí, že pôrod je krásny zážitok, niektoré zasa majú z neho traumu. Ktorých je viac?

Slovenskú štatistiku nemáme. V zahraničných štúdiách sa uvádza, že u žien, ktoré zažili narodenie mŕtveho plodu, spontánny potrat, alebo predčasné narodenie dieťaťa, je posttraumatická stresová porucha medzi 25 až 41 percentami. U žien po normálnom pôrode so zdravým dieťaťom do šiestich týždňov po pôrode je možnosť posttraumatickej stresovej poruchy medzi 2,8 až 5,6 percenta a po polroku klesá na približne na 1,5 percenta.

Od čoho to závisí?

Súvisí to najmä s priebehom pôrodu a jeho podmienkami. Príčina traumy môže byť strata kontroly nad sebou, pôrodom alebo nad dieťaťom, keď žena nechápe a nemôže spolurozhodovať o tom, čo sa s ňou a jej dieťaťom deje, alebo prežíva akútny strach o život svoj alebo dieťaťa. Niekto o nej rozhoduje za ňu, po pôrode odnesú dieťa a ona nevie, kam, prečo a či je bábätko v poriadku. U nás je to stále pomerne častá vec. Smutné je, že ženy často vnímajú takýto priebeh pôrodu ako normálny, lebo sa to vžilo ako štandard. A od mamy či kamarátok počujú, že to „majú nejak prežiť“. To, že mnohé veci neboli normálne, si uvedomia až po čase, keď počujú aj iné skúsenosti a zistia, že to mohlo prebiehať inak.

Ako sa prejavuje?

Posttraumatická stresová porucha je diagnóza, ktorá je viazaná na akýkoľvek zážitok, pri ktorom má človek pocit ohrozenia života svojho alebo svojich blízkych a zároveň je bezmocný. Hlboko sa narušuje viera, že svet je bezpečné miesto a dobrým ľuďom sa stávajú dobré veci. Často sú spomienky na udalosť narušené, emócie bývajú často také ohrozujúce, že ich akoby „nie je možné cítiť“, žena si ani nevie presne spomenúť, čo sa dialo a v akom poradí, pamäť nevie spracovať zážitok do príbehu. Pamäť sa s týmito extrémnymi zážitkami snaží vyrovnať, a tak sa hocikedy vynárajú záblesky, obrazy, zvukové alebo čuchové stopy, ktoré znova aktivujú spomienku. Ženy sa veľmi často k udalostiam vracajú, opisujú celý dej dopodrobna, akoby ho prežívali znova „tu a teraz“, aj keď mohli rodiť pred 20 rokmi. Tesne po udalosti je prítomný pocit stáleho ohrozenia, poruchy spánku, potreba „byť v strehu“, majú veľký problém zveriť niekomu dieťa. Toto narušenie pocitu bezpečia sa môže rozšíriť na stratu dôvery v systém, v zdravotníctvo, v školstvo, možno aj tu sú korene antivakcinačných hnutí. Niektoré ženy potom už nechcú alebo nemôžu otehotnieť, trauma môže spôsobiť až sekundárnu sterilitu.

Chodia za vami ženy s takýmito skúsenosťami?

Áno, bohužiaľ ženy s takouto skúsenosťou ma vyhľadávajú často. Dvanásť rokov vediem predpôrodné kurzy a počet žien, ktoré si uvedomili, že ich pôrod nebol v poriadku, rastie. A to mohli rodiť aj veľmi dávno, ale doteraz sa obviňovali, že ony nie sú v poriadku, ak pôrod nevedia spracovať.

Dnes pôrody kritizuje omnoho viac žien ako v minulosti. Ale nezlepšila sa reálne starostlivosť?

Keď sa pozriem o 14 rokov dozadu, situácia sa rapídne posunula k lepšiemu, aj keď, paradoxne, viac počuť kritiku. Keď som pred 12 rokmi s touto témou začínala, tak mať dieťa po pôrode pri sebe bolo čisté sci-fi. Prvé zmeny, ktorých sa ženy začali dožadovať, boli možnosť sprevádzajúcej osoby a voľnosť pohybu v prvej dobe pôrodnej. Druhá téma bola, aby bábätko po pôrode neodnášali, ale aby bolo pri matke neprerušovane v kontakte koža na kožu. Aj v tom sa posúvame, aj keď stále asi prevažujú pôrodnice, kde to ženám nie je umožnené. Socializmus nastavil, ako majú pôrod a starostlivosť o novorodenca vyzerať – odniesť dieťa po pôrode na novorodenecké oddelenie, kde sa oň postarajú školené sestričky, ktoré všetko vedia lepšie ako mama – viedlo to k bizarnostiam, že ste si nemohli ani rozbaliť svoje dieťa zo zavinovačky, lebo vám sestričky vynadali.

Vedia dnes matky pomôcť svojim dcéram, ktoré majú deti, s tým, ako sa o dieťa starať?

Niektoré áno, ale často nie. Je to pre ne veľmi ťažké, otvára to ich vlastné smútky a straty. Niekedy je jednoduchšie povedať, že veď nik v našej rodine nedojčil, ani ty nebudeš, lebo máme slabé mlieko, ako priznať si, že možno ona sama cíti zlyhanie ako mama, keď nedojčila.

Už viac ako desať rokov prebieha diskusia o pôrodoch – prečo je stále viac pôrodníc, kde sa zmeny nedejú?

Prvá vec je vzdelávanie – keď máte na škole osem hodín psychológie a dve hodiny komunikácie s pacientom, tak sa to lekári musia učiť až v praxi. Gynekológia je stále vnímaná najmä ako chirurgický odbor, lekári tak majú tendenciu liečiť a zasahovať. Učia sa, čo majú robiť najmä pri komplikáciách, nie ako podporiť prirodzený pôrod. A väčšina lekárov videla len medicínsky vedené pôrody, nemali inú skúsenosť. Ďalší fakt je, že len málo pôrodníkov je so ženou od začiatku do konca pôrodu.

Ako to myslíte?

Zdravotníci sú pri rodičke v určitých časových intervaloch – prídu, vyšetria, odídu, vrátia sa o dve hodiny. Pre nich aj komplikácie prichádzajú častejšie „z ničoho nič“, pretože nevidia celý priebeh pôrodu, jeho dynamiku, psychický stav ženy v jednotlivých fázach. Keď ako dula sprevádzam rodičky, vidím, čo sa s nimi deje, keď niekto príde a „bodro – motivačne“ niečo povie. Často sa z toho ženy spamätávajú aj hodinu a až potom sa pôrodná činnosť vráti do normálneho rytmu. Častý problém je , že u nás stále viac prevláda medicína založená na zvyku ako na dôkazoch – takže sa robia mnohé rutinné zásahy, ktoré odborné štúdie neodporúčajú.

Čo napríklad? 

Vyvolávanie pôrodov z nemedicínskych príčin, urýchľovanie pôrodu, obmedzovanie voľby polohy v prvej i druhej dobe pôrodnej, ktoré má vplyv na postup pôrodu a percento nástrihov, obmedzovanie pitia počas pôrodu, rutinný nástrih, odnášanie novorodenca… Zdravotníci by mali prijať, že ich pohodlie je menej dôležité ako pohodlie ženy pri pôrode. Pôrodnice, ktoré rešpektujú prirodzené potreby žien pri fyziologickom pôrode, ako je zachovanie intimity, prítomnosť blízkej osoby, voľnosť pohybu, minimalizácia zásahov, rešpektovanie prianí rodičky, majú lepšie výsledky. Ako je napríklad možné, že v Trenčíne je 14 percent cisárskych rezov a v Univerzitnej nemocnici v Bratislave na Antolskej 43,7? Zo zdravotného hľadiska, prípadne skladby rodičiek nie je dôvod na takýto obrovský rozdiel.

Aké vety hovoria lekári pri pôrode, ktoré by nemali?

Ženám veľmi uberá sily, keď zdravotníci komentujú „neuspokojivý“ priebeh alebo postup pôrodu. Keď žene niekto povie na bolesť, ktorú intenzívne cíti a ledva zvláda, že to ešte nič nie je, že to ešte len začne bolieť, koľko odvahy jej to zoberie. Alebo keď pohŕdavo hodnotia jej správanie, napríklad slovami, že sa zle na pôrod pripravila, že príliš kričí, straší medikov, zle dýcha, rodí príliš mladá alebo príliš stará… A to vynechám príklady naozaj sexistických komentárov, ktoré môžu hodnotiť jej intímny život, kvalitu partnera… Potom sú veľmi nebezpečné vety, ktoré sa vyhrážajú smrťou dieťaťa: „Ak takto slabo budete tlačiť, zabijete si dieťa“, „Takto to dieťa neporodíte“, „Tlačte, chcete vychovávať mrzáka?“. Ženy vtedy cítia strach o život svoj aj dieťaťa. To nie je motivujúce, ale je to poškodzujúce. Keď žene poviete, že si môže zabiť dieťa, tak si toto posolstvo vlastného zlyhania bude niesť celý život. Už tu získa prvé semienko pochybností o sebe ako kompetentnej matke.

Častá reakcia lekárov je, že ženy sú hysterické a nemali ako zasiahnuť inak.

Nemám skúsenosť, že by žena, ktorá má podporu, bola pri pôrode hysterická. Je normálne, že sa v určitej fáze môže správať iracionálne. Napríklad keď pôrod trvá veľmi dlho, je unavená, kontrakcie idú veľmi rýchlo za sebou, je logické, že má v určitom okamihu dosť, siaha na dno svojich síl. Je to obdobie „motivačnej krízy“, zúfa si, nevládze. Veľmi často, ak ženu podporíte, o chvíľu porodí. Ale ak ju zneistíte ešte viac, rozsype sa. To nie je hystéria, ale normálny proces, lebo je tesne pred momentom, keď má dieťa vytlačiť. Je to taký zvláštny pocit, že najmä u prvorodičiek to môže vyvolať strach dieťa „pustiť“. Ale predstavte si to, prvýkrát rodíte, nemáte pri sebe nikoho blízkeho, dajú vám lieky a ani neviete aké, máte infúziu, ležíte na chrbte, nemôžete sa hýbať, ísť do sprchy, na toaletu, nerozumiete, čo sa s vami deje, čo máte robiť, neviete, kedy sa to skončí, ste v panike a ste sama… hodiny. Kto by si nezúfal? My by sme nemali riešiť, ako sa správať k hysterickej žene, ale mali by sme rozmýšľať, ako ju nedostať do takého stavu. A hovoriť jej v takej situácii, že si zabije dieťa, je len recept, ako jej vyvolať posttraumatickú stresovú poruchu. Paradoxom je, že v rámci štokholmského syndrómu tieto ženy často najviac obhajujú rutinné postupy pri pôrode, lebo majú pocit, že zlyhali, že bez pomoci lekára je nemožné porodiť. Ale ak by pôrod prebiehal inak, možno by k ohrozeniu dieťaťa vôbec neprišlo.

Je časté, že sa v pôrodniciach ešte priväzujú ženám nohy o posteľ?

Jedna oblasť výhrad je monitorovanie bábätka a kontrakcií takzvaným kardiotokografom, ktoré sa u nás robí najmä ležmo na chrbte, žena nie je priviazaná doslova, ale nemôže z postele odísť. Úprimne neviem, prečo je u nás natoľko preferovaná na monitorovanie práve táto poloha. Keď sa na túto polohu pýtate v Brne, povedia vám, že nemonitorujú na chrbte už 20 rokov, pretože to nie je bezpečné. Kontrakcie sú v tejto polohe omnoho bolestivejšie ako pri akejkoľvek inej polohe. Je to úplne nelogické, žena sa nemôže pohnúť a nijako si nemôže uľaviť od bolesti, zle sa jej dýcha. A hlavne ku koncu pôrodu dieťa potrebuje, aby mamina krížová kosť a kostrč boli voľné.

A priväzovanie nôh sa u nás ešte robí?

Je to zastaraná praktika používaná v druhej dobe pôrodnej, keď žena tlačila bábätko v polohe ležmo. Nohy vyložené v strmeňoch pôrodnej postele boli niekedy fixované. V bratislavských pôrodniciach sa už, pokiaľ viem, od fixácie upustilo, je to skôr rutina na strednom a východnom Slovensku, ale nemožno zovšeobecňovať. Priväzovanie môže prehĺbiť pocit bezmocnosti a nemožnosti úniku zo situácie.

Do ktorých pôrodníc by ženy nemali ísť rodiť?

Nie je jednoduché menovať konkrétne pôrodnice, pretože ženy si niekedy vedia individuálne dohodnúť lepšie podmienky. Tento prístup ma irituje, pretože kvalitná zdravotná starostlivosť nemôže byť založená na tom, že si niečo vybavíte, ale mal by to byť štandardizovaný postup podľa jasne daných odporúčaní. Lebo ak si to vybaví jedna matka, neznamená to automaticky, že všetky nasledujúce ženy budú mať rovnakú starostlivosť. Ja by som si vyberala pôrodnicu podľa „veľkých“ dát o zdravotnej starostlivosti, ale aj podľa vybavenia.

O aké dáta ide? 

Má žena možnosť byť počas pôrodu na samostatnej pôrodnej izbe, môže mať sprevádzajúcu osobu po celý čas? Kto vedie fyziologický pôrod – pôrodná asistentka alebo lekár či lekárka? Má pôrodnica akceptovateľne nízke percento cisárskych rezov, hlavne u nízkorizikových rodičiek? Aké je percento nástrihov? Podporuje pôrodnica kontakt koža na kožu nielen po prirodzenom pôrode, ale aj po cisárskom reze? Každá táto otázka totiž dáva aj určitú informáciu o druhu starostlivosti a filozofii pôrodnice. Pôrodnica s malým percentom sekcií u nízkorizikových rodičiek veľmi pravdepodobne nemá tendenciu zbytočne programovane vyvolávať pôrod, nebude nezasahovať do pôrodu z nemedicínskych príčin a urýchľovať ho, dá sa predpokladať, že sa v nej ženy cítia bezpečne, preto ich pôrody dobre postupujú. „Veľké dáta“ sú vždy veľmi zaujímavé. Práve pre ich zber a bežnú dostupnosť pre verejnosť vznikol projekt Sprievodca pôrodnicami. V Rakúsku majú zavedený zber týchto dát, ako aj určené kritériá pre jednotlivé parametre výsledkov, ktoré musia pôrodnice spĺňať. Ak pôrodnica napríklad prekročí povolený počet cisárskych rezov, navštívi ju externý audit, nie pre kritiku, ale aby spolu hľadali spôsob, ako to v ďalšom roku zlepšiť.

Diskutuje sa o zmenách na celom Slovensku alebo sa o tom hovorí najmä v Bratislave?

Veľa vecí, ktoré sa nám nedarí presadiť v Bratislave, zvládnete v Kežmarku či v Košiciach omnoho ľahšie. Na druhej strane, v regiónoch, ako sú banskobystrické lazy alebo Košický kraj, je omnoho viac žien, ktoré rodia doma. Nie všetky sa tak rozhodnú preto, že chcú rodiť doma, ale často aj na základe minulej skúsenosti nechcú rodiť v nemocnici a utekajú pred systémom. Pôrod doma je však samostatná téma, naspäť k pôrodniciam. V malých pôrodniciach, ako napríklad Zvolen, Spišská Nová Ves, Bardejov alebo Kežmarok, sa zmeny dejú omnoho rýchlejšie ako v Bratislave. Bratislava trpí nedostatkom pôrodných izieb, pôrodnice v UN BA majú stále nával rodičiek, ledva stíhajú to, čo majú robiť, a nemajú často potrebu a ani kapacitu niečo zmeniť. Bohužiaľ, sú to všetko výučbové pracoviská Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. V Bratislave je viac žien, ktoré o tom hovoria, ako inde, ale zmeny sa dejú mimo Bratislavy asi rýchlejšie.

Cítia sa ženy pri pôrode bezpečne?

Ako kde a ako kedy. Nemocnica vás kompletne zanonymizuje – vyzlečiete si civilné oblečenie, máte erárnu nočnú košeľu, jedinú blízku osobu, ktorú tam máte a ktorá pozná vašu minulosť a osobnosť, nechajú pred dverami. U nás je v rámci príjmu tiež častý klystír a holenie, dve procedúry, ktoré sú málokedy dôstojné. A potom ste zrazu na mieste, kde nikoho nepoznáte, zbavená identity a niekedy aj dôstojnosti, povoľná súhlasiť so všetkým. Ale sú pôrodnice, ktoré ženy poznajú vopred, personál sa pýta pri príjme na ich predstavy, cítia sa vítané, majú pri sebe blízku osobu a potom pôrod ide jednoduchšie.

Niektorí lekári po filme Medzi nami tvrdili, že spôsobí, že ženy sa budú ešte viac báť pôrodu – budú chcieť cisársky rez alebo nebudú chcieť mať deti. Súhlasíte?

Film neukázal nič, čo sa nedeje, podľa mňa bol ešte veľmi diplomatický. Toto je klasický bratislavský štandard. Film pootvoril dvere do pôrodníc. Možno otvoril 13. komnatu, to, čo nechceme vidieť a o čom sa nepatrí hovoriť nahlas. Hoci sme mnoho rokov hovorili o problémoch, ako napríklad o nedostatočnej kapacite bratislavských pôrodníc, tak až po filme sa rekonštruuje Ružinov, zrazu je problém, že na Antolskej sú boxy oddelené len závesmi, zrazu je možné, aby sprevádzajúca osoba bola pri pôrode bezplatne. Nik nepočúval slová, články, knihy, ale keď sa to nafilmovalo, všetci vidia, že je to problém. Ženy podľa mňa budú skôr viac utekať do zahraničia ako to, že by práve pre film nechceli rodiť. A možno už konečne nebudú musieť utekať, pretože ich hlas konečne bude aj niekto počúvať.

Ako by mal vyzerať ideálny pôrod?

Žena by prichádzala priamo do pôrodnice, nie na urgentný príjem. V príjmovej ambulancii by bolo dosť času, aby ju nielen vyšetrili, ale aktívne zisťovali jej preferencie o priebehu pôrodu. Nevyhnutné administratívne úkony by mala možnosť vybaviť vopred a v tomto čase by sa zisťoval len aktuálny stav. Príjem by mohol prebiehať na žiadosť rodičky aj so sprevádzajúcou osobou.

Od príjmu až po narodenie dieťaťa a dve hodiny po ňom by bola žena v jednej miestnosti – pôrodnej izbe. Štandardom by mala byť toaleta a sprcha. To už je priestorovo náročné. Ideálne by bolo, aby sa počas celého pôrodu o ženu starala jedna pôrodná asistentka, ktorá by pri komplikáciách mala možnosť privolať lekára. Zásahy by boli minimalizované a žena by bola o nich dostatočne informovaná. Samozrejmosťou by bola voľnosť pohybu, podpora nemedikamentóznych úľavových metód, ale aj adekvátneho tíšenia bolesti, ak by to bolo potrebné. Žena by si mohla slobodne zvoliť polohu na tlačenie, automaticky by bola s dieťatkom po pôrode. Ak by dieťa potrebovalo intenzívnu starostlivosť, tak by rodičia mali o priebehu, postupoch a zdravotnom stave dieťaťa dostatok informácií.

A ako to reálne vyzerá?

Ženu prijímajú často cez urgentný príjem, kde nie je nik, kto by vedel posúdiť, či to je pôrod alebo nie. Na príjme sa jej pýtajú veci, ktoré už veľakrát hovorila, často má počas kontrakcií vypĺňať dotazník, kde pracuje otec dieťaťa, kedy mala prvýkrát menštruáciu. Potom ju presunú na vopred nepredvídateľné miesto podľa kapacity pôrodnice – na chodbu alebo do čakačky s inými ženami, alebo ideálne na samostatný pôrodný box, kam snáď pustia partnera. Monitor raz za dve hodiny, niekedy rutinné zákroky alebo medikácia bez súhlasu alebo vysvetlenia. Niekedy sa o ňu stará jeden človek, inokedy sa ich strieda viac, občas sú tam aj medici. Psychická podpora, povzbudenie a praktické rady o vhodných metódach úľavy od bolesti zo strany personálu môžu byť na špičkovej úrovni, ale niekedy aj nie. Druhá doba pôrodná často v polosede, za prítomnosti veľkého počtu osôb, vysoké je riziko separácie dieťaťa. A potom môže nastať aj situácia, že ju z kapacitných dôvodov vyvezú na vnútornú chodbu pôrodnice, pretože pôrodný box budú potrebovať pre inú ženu.

Majú ženy intimitu pri pôrode?

Skôr nie, česť výnimkám. Zdravotníci to nevnímajú ako problém, asi už majú posunuté hranice, ako vnímajú ľudské telo. Aj pri výučbe sa málokedy lekári vedú k tomu, aby sa predstavili a povedali pacientovi, čo budú robiť. Na druhej strane je profesia lekára veľmi ťažká. Všetci ich kritizujú, ale keď ide do tuhého, tak čakajú, že urobia zázrak. A ak si v krízových situáciách máte zachovať chladnú hlavu, asi musíte byť trochu obrnení, aby sa vám netriasli ruky. Zdravotníci v rámci syndrómu vyhorenia často strácajú empatiu voči pacientovi, lebo ju nemajú ani k sebe a sú úplne vyčerpaní. V prevádzkovej slepote vypnú vnímanie a ľudskosť, lebo by nemohli žiť s pocitom, že sú toho súčasťou. Pracujú často vo veľmi nedôstojných podmienkach, s nedostatkom aj základného vybavenia, bez pauzy, s veľkými nadčasmi. Často udržujú systém v chode, pretože vedia, že ľudia ich pomoc potrebujú. Keby mohli, tak by určite neboli proti tomu, aby sa pôrodnica prestavala, ale v hierarchickom systéme nemocnice sa často nemôžu ozvať, alebo vedia, že by to nemalo zmysel. Možno je to aj stav naučenej bezmocnosti. A to treba brať do úvahy aj pri diskusii o pôrodoch, lebo ak prídeme a budeme si len navzájom vyčítať chyby a nechápavosť, ženy lekárom nepochopenie fyziológie pôrodu, nedôstojné prostredie, lekári ženám všetky riziká a nedofinancovanie a preťaženie, dialóg nebude možný. To nikam nevedie. Treba hľadať spoločný cieľ, na ktorom sa vieme zhodnúť, komunikovať a hľadať riešenia spoločne – potom sa situácia zlepší, pomaly, ale zlepší sa.

Pôrody

Rozhovory

Teraz najčítanejšie