Veľké tragédie najmenších rozmerov

Sú knihy, ktoré nemali byť nikdy napísané. Vôbec tu nejde o ich literárne kvality, ale o okolnosti, ktoré viedli k ich vzniku. Zrod týchto príbehov totiž podmienila najväčšia katastrofa v ľudských dejinách, druhá svetová vojna a premyslené priemyselné vyvražďovanie miliónov ľudí na základe rasy, vierovyznania, či iného zmýšľania, aké mal vtedajší neobmedzený vládca – nadčlovek. Nie sú to len obyčajné príbehy z bežného románu, za každým jedným je ľudský život, ľudská bytosť, ktorá už nikdy nemala prehovoriť o tom, čo sa dialo v Auschwitzi, Terezíne, Majdanku, Sobibore či Bergen-Belsene.

V inak dokonalom nacistickom systéme však nastala chyba a niektorí toto peklo prežili. Prežili a po vojne sa odhodlali podať svedectvo.

Antológia ako pamätník

Niekoľko románov s tematikou holokaustu je v česko-slovenskom kontexte pomerne dobre známych. Čítajú sa a aj opätovne vychádzajú. A je to dobré, pretože tieto knihy zväčša čítame inak – nie ako beletriu, ale ako svedectvo. O ľudskom živote. O živote, ktorý nemal byť, ale navzdory všetkému – pretrval.

České vydavateľstvo Akropolis sa podujalo zmapovať kratšie prozaické žánre s tematikou šoa a pod editorskou taktovkou trojice Ivana Cachová, Erik Gilk a Martin Lukáš vydalo výpravnú antológiu s názvom Tobě zahynouti nedám… s podtitulom Česká časopisecká šoa povídka 1945 –1989.

Tento náročný počin treba oceniť azda z každej strany, z ktorej je to len možné. Jednak ide o zaujímavý príspevok k takzvanej holokaustovej literatúre a o vítané obohatenie známych, zväčša románových textov. Zostavovatelia priznávajú, že umelecká hodnota je v tomto prípade, pochopiteľne, druhoradá, a podstatná je samotná téma. Treba však povedať, že žiadne amatérske literárne pokusy a omyly táto kniha neobsahuje. Druhá vec je, že život časopisecky publikovanej poviedky je obmedzený a ak sa nestane nejaký zázrak, čaká ju zväčša skoré zabudnutie. Táto antológia vzkriesila tridsať po česky písaných poviedok od dvadsiatich šiestich autorov a autoriek publikovaných v rôznych periodikách medzi rokmi 1945 a 1989. Nájdeme tu dobre známe mená ako Arnošt Lustig, Ladislav Fuks či František Hrubín, ale aj polozabudnuté a úplne neznáme drahokamy. A napokon tretia, veľmi dôležitá vec je, že pamätník nemusí mať len formu mramorového masívu. Môže mať aj podobu knihy.

Predtým. Tam. Potom

Pri celkovom pohľade na antológiu Tobě zahynouti nedám… môžeme povedať, že texty v nej obsiahnuté tematizujú takmer všetky aspekty a štádiá utrpenia židovského obyvateľstva na území Československej republiky pred, počas i po druhej svetovej vojne. Sú tu dni bezstarostné, to bežné žitie bežných ľudí, na ktoré postupne dolieha tieň nastupujúceho nacizmu. Iste, nikto si nepripúšťa, že tma bude skutočne až taká čierna, a vizionári, ktorí zdvíhajú varovný prst, sú zakaždým vypočutí len s akýmsi zhovievavým poloúsmevom.

A potom – prídu prvé protižidovské nariadenia a zákony, prvé lúpeže, rozdelenie republiky, prídu prvé transporty (napriek tomu však stále všetci dúfajú a veria a modlia sa za to, aby koncentrácia čierňavy nebola až taká obrovská. Napokon, tento vývoj kopíruje takmer každý z románov tematizujúcich holokaust, pretože taký bol a taký je aj život – za každých okolností sa upíname na posledné franforce rozdriapanej nádeje).

Pohybu nacistického tieňa podlieha aj chronologicko-logická kompozícia antológie. Texty sú rozdelené do troch veľkých častí: Předtím, Tam a Potom (pričom prvá tematizuje obdobie pred prvými transportmi, druhá život v prostredí koncentračného tábora či geta a tretia obdobie po druhej svetovej vojne, pamiatku navždy stratených a nekonečné traumy preživších).

Antológiu dopĺňa rozsiahla literárnohistorická štúdia Ivany Cahovej, ktorá rozvíja motívy poviedok obsiahnutých v antológii a časopisecké texty o šoa dáva do širšieho kontextu so známymi knižne publikovanými dielami nielen obdobia 1945–1989, ktorým sa primárne kniha zaoberá, ale usúvzťažňuje ich aj s najsúčasnejšími textami českej prózy.

Zmysel nezmyslu

Vdova Günzburgová z poviedky Loty Pardubskej prežíva po smrti manžela zo dňa na deň, najskôr v rodinnej vile, neskôr v Terezíne, v transporte, v Auschwitzi. Je hlboko presvedčená o tom, že jej život nemá zmysel, no napriek tomu sa jej akosi mimochodom podarí zachrániť viacero ľudí. A vždy, keď nastupuje do transportu namiesto niekoho iného, hovorí si, že „aspoň nějaký smysl tenhle nesmysl bude mít“. A táto veta môže aj dnes slúžiť ako motto. Nielen knihy, ale aj nastupujúcej reality.

Pokladajme teda túto antológiu za pamätník. Nenápadný, no o to naliehavejší. Ukrývajú sa v ňom drobné príbehy drobných ľudí, zbytočne zmárnené životy, ale aj dôležité a vzácne svedectvá preživších – bez ohľadu na to, či ide o príbehy prežité, odpočuté, alebo čiastočne aj fiktívne. Ich hodnota rastie každým dňom. Obávam sa, že čoraz bližšie sú situácie, keď budú musieť vnuci zavraždených dokazovať pred súdmi smrť a utrpenie svojich starých rodičov. Absurdné, nie?

Súdne procesy s niektorými „popieračmi“ sa už otvorili. Oči všetkých zavraždených i preživších postáv všetkých týchto poviedok i ďalších (nielen) kníh sa budú upierať na každý súd s každým cynickým neofašistom, ktorý z tepla svojej obývačky prevracia naruby a na smiech utrpenie miliónov obetí nacistického vraždenia. Niektorí to robia v krčme. Anonymne na internete. Iní zas celkom verejne, s uslintaným úškrnom vo svojich nezmyselných videách.

Dúfam, že tie oči, ktoré budú sledovať každý ich pokus vyvliecť sa z toho pritesného odevu, ktorý sami sebe dobrovoľne navliekli, budú nemilosrdné. Každý takýto proces by sa mal začať, povedzme, pomalým čítaním mien obetí holokaustu hoci len z územia fašistického Slovakštátu, meno po mene, všetkých tých približne 70 000 deportovaných a zavraždených. To by mohol byť zmysel tohto nezmyslu.

Uvedomujem si, že podobné úvahy zrejme do žánru recenzie nepatria (a zvlášť do recenzie takej výnimočnej knihy, akou je antológia Tobě zahynouti nedám…, ktorá by si zaslúžila oveľa väčšiu a odbornejšiu pozornosť), možno sú však práve myšlienky, ktoré vo mne rozvírilo jej čítanie, najlepším dôkazom toho, že podobné knihy sú potrebné (a možno čoraz potrebnejšie).

Zunovaní?

Úprimne žasnem nad tým, že aj inteligentní a ctihodní ľudia dokážu celkom presvedčivo hovoriť o presýtenosti „holokaustovými“ témami a rozhadzovať okolo seba vety typu: „Už je toho moc, som z toho unavený,“ Ja som z tejto únavy unavený. Ale teraz, po posledných parlamentných voľbách, keď sme prebudili fašistické prízraky v národnej rade, sa o presýtenosti už baviť nemusíme.

Myslím, že jedným z mnohých dôvodov návratu uctievačov prázdneho hrobu jediného neskutočného prezidenta jedinej fašistickej Slovenskej republiky do parlamentu je aj táto naša únava a otrávenosť smrťou iných. Smrťou detí. Smrťou starých ľudí. Smrťou ľudí. Nezmyselnou smrťou. Nikdy nás to nemôže unaviť, každý jeden život musíme brať ako svoj vlastný.

Vtedy, keď samých seba presviedčame o tom, že tieň nebude až taký čierny (včera aj dnes). Aj vtedy, keď sa pred súd konečne dostanú fašisti, ktorí sa z utrpenia nespočetného množstva ľudí len kruto a bezcitne vysmievajú. Keď niekto schvaľuje vraždu čo i len jedného človeka, musí existovať možnosť pokladať ho nielen za „popierača“, táraja a pomýleného blázna, ale nepochybne aj za spolupáchateľa.