Denník N

Abstinujúci alkoholik: Reklama na alkohol je vrchol drzosti, dúfam, že ju zakážu

Ján Peťko. Foto – Archív JP
Ján Peťko. Foto – Archív JP

Pil som dva litre tvrdého alebo štyri až päť litrov červeného vína denne, hovorí Ján Peťko, ktorý o svojej dlhoročnej závislosti nedávno napísal knihu.

Ján Peťko (1970) sa narodil v Žiline, vyštudoval VŠMU a popri škole pracoval v rádiách a divadlách. Písal o šoubiznise pre SITA a TASR, prihováral sa ľuďom z rádia Frontinus, Rebecca, Okey a Funrádia, vidieť ho mohli v Mestskom divadle Žiline, martinskom Divadle SNP alebo v divadle Archa. Živil sa aj dabingom. Nedávno mu vyšla kniha Démon chlast, v ktorej rozpráva o svojej skúsenosti s alkoholizmom. O tej istej téme po Slovensku organizuje a vedie diskusie a besedy. V rozhovore sa dočítate:

  • prečo sa po dvanástich rokoch abstinencie napil opäť
  • ako vyzerali a v čom sa líšili jeho dve protialkoholické liečenia
  • ako o svojej závislosti hovorí so sedemročnou dcérou
  • či a ako môže rodina alkoholikovi pomôcť
  • ako sa jednoducho otestovať, či nemáte problém s alkoholom

Pamätáte si, kedy ste naposledy pili?

V júli pred jeden a trištvrte rokom.

Čo to bolo?

Slivovica.

A aké to bolo?

Bola to recidíva po 12 rokoch. Bolo to brutálne. Platí jedno základné pravidlo, že človek po rokoch nezačne piť od začiatku, ale nabehne presne na tú fázu, kde skončil pred rokmi. Má neskutočný pocit zlyhania, čo je psychická záťaž, ale okamžite sa mu objavia aj abstinenčné príznaky, čo je zasa fyzická záťaž.

V tom momente, keď ste si dali po dvanástich rokoch trocha alkoholu, bol to dobrý pocit?

My nevieme piť trocha alkoholu. Na to, aby sme zažili pocit eufórie, ho potrebujeme za kýbeľ, pretože inak nám nerobí absolútne nič. Potrebujeme vypiť litre alkoholu, aby nám aspoň na chvíľu bolo dobre, pretože inak je to celý deň len obrovská fyzická a psychická bolesť, trasenie sa a potenie. Niekedy za celý deň nezažijete pocit, že je vám fajn. Pre alkoholika je to naozaj iba trápenie.

Dvanásť rokov ste abstinovali. Prečo ste sa znova napili?

Po rokoch som sa vrátil zo zahraničia na Slovensko a začal som opäť pracovať vo svojej brandži, teda v médiách. Narodila sa mi dcérka, odsťahoval som sa za ňou mimo Bratislavy a začal som pracovať na stavbe, pretože som od Žiliny a tam nie je veľa práce v médiách. Prišli rodinné a vzťahové problémy, do toho depresie, ktoré sa často snúbia s alkoholom, mal som ťažký pracovný úraz, pol roka som nebol schopný fyzicky pracovať. Zostal som doma osamotený, vypálil som hruškovicu pre rodičov, ktorí sa mali vrátiť zo zahraničia. A zrazu mi do hlavy prišiel nejaký červík, že nech skúsim okoštovať, keď už som to vypálil, a tak ďalej.

Prečo človek, ktorý sa snaží nepiť, páli hruškovicu?

To je taká somarina. Sedel som na schodoch a bzučali okolo mňa včely. Pozerám okolo seba, že prečo. No a na záhrade som uvidel veľa popadaných a hnijúcich hrušiek. Povedal som si, že je to škoda vyhodiť na hnoj, a keďže rodičia boli odcestovaní, neviem, aký démon mi v hlave povedal, že je to škoda a nech to vypálim, že budú mať aspoň rodičia na ponúknutie, keďže oni vôbec nepijú. Áno, je to nepochopiteľné. Nepálil som to preto, aby som si vypil. Jednoducho to zapadlo do celej veľkej mozaiky a všetko sa to znova zrútilo. Preto každému jednému alkoholikovi na liečení tlačia do hlavy, že nemôžu siahnuť ani po jednom jedinom štamprlíku, lebo znova rozbehnete svoje bunky tak, že sa na sánkach začnete valiť z kopca. Žiadny alkoholik si po rokoch nedokáže dať jeden štamprlík.

Po poslednej recidíve ma zachránili len s božou pomocou. Ušiel som hrobárovi z lopaty. Mal som príšerné pečeňové testy, tri dni som bol v akejsi kóme napichaný na infúziách a injekciách. Vtedy som si povedal, že nikdy viac. Problém je, že alkoholik nikdy nemôže povedať nikdy.

Dlhé roky ste pracovali v médiách. Je tam alkohol viac tolerovaný ako inde?

Ja som robil šoubiznis a stretol som sa s tým skôr na krstoch a koncertoch. Alkohol si nevyberá, či je to minister zahraničných vecí alebo robotník. Keď som pracoval v agentúre, tak som si nevšimol, že by bol niekto v práci pod vplyvom.

Aké to bolo v rádiách?

Tesne po revolúcii som nabehol do Funrádia a tam bolo zvykom, že fľaša bola vždy v chladničke a od každého záležalo, či si dá štamperlu, aby sa mu lepšie hovorilo a bol uvoľnenejší. Ale je pravda, že ja som tú fľašu musel mať vždy. Bolo len otázkou času, či to verejne priznám pred kolegami v rámci vysielania a budú vedieť, že si tam nalievam. V ďalších štádiách už som to musel schovávať pod mixážny pult, na záchod a odbiehal som. Už som nebol schopný pracovať bez alkoholu – triasol sa mi hlas a kreativita bola úplne na inej úrovni. Párkrát sa mi stalo, že som to prehnal a bolo to počuť, ale to už som mal prúser a riešilo sa to.

Pracovali ste aj v dabingu a v divadlách. Tam bol alkohol tolerovaný?

V dabingu aj v tlačových agentúrach som robil v čase, keď som abstinoval. V divadle to ale svojím spôsobom bolo tolerované, lebo sa tam vždy posedávalo v bufete. Počas skúšok alebo pred predstavením sme si dali štamperlu. Ja som ich ale vždy potreboval viac. Stalo sa mi, že som bol opitý aj na predstavení, no našťastie som to ustál.

Ján Peťko s dcérou. Foto – Archív JP

Koľko ste toho vypili, keď ste na tom boli najhoršie?

Pri rozvinutom alkoholizme som pil dva litre tvrdého alebo štyri až päť litrov červeného vína denne. Samozrejme, nie na posedenie, ale od rána do noci. Ráno som vysielal v rádiu, od desiatej do štvrtej sme skúšali v divadle a večer som mal predstavenie. Počas celého dňa som si musel nalievať, aby som mal vyrovnanú hladinku. Bol som „hladinkový alkoholik“. Nechodil som štvornožky, nespával som na verejnosti. Potom sa zo mňa ale stal „kvartálny alkoholik“. Dva až tri mesiace som chlastal v kuse, a potom som skončil na psychiatrii na „zastavení ťahu“. Po piatich dňoch ma potom pustili, ja som vydržal mesiac alebo dva nepiť a takto sa to dlhé roky opakovalo. Mám za sebou asi tridsať „zastavení ťahu“.

Boli ste dvakrát na protialkoholickom liečení. Prvýkrát, keď ste mali 24 rokov. Ako ste sa na liečenie dostali?

Skončil som herectvo na VŠMU v Bratislave, býval som načierno na internáte a popri tom som robil v krčme, lebo inú robotu som si nevedel nájsť. Na druhej strane mi to vyhovovalo, lebo som mal neustály prísun alkoholu a čakal som, že mi niekto možno dá hlavnú postavu. Samozrejme, nikto mi ju nedal. Jedného dňa mi môj ročníkový vedúci Tono Šulík povedal, že v Žiline vzniká nové rádio, divadlo aj televízia a nech sa vykašlem na Bratislavu. Tak som teda v Žiline nastúpil do Rádia Frontinus, televízie Sever a divadla Archa. Zo školy som bol ale naučený piť stále a alkohol som potreboval od rána do večera. Stalo sa, že behom roka som trikrát skončil na „zastavení ťahu“. Na psychiatrii si ma podchytil jeden profesor, ktorý ma nahovoril, aby som šiel na liečenie do Veľkého Zálužia. Tam nás ale liečili antabusom.

Ako tá liečba vyzerala?

Po dvoch mesiacoch nám dali piť chemickú látku, ktorá vyzerala ako mlieko. Po nej nám ponúkli pol deci borovičky, desinu pivo alebo dva deci vína. V tele vznikla nenormálna reakcia, človek spuchol, začalo ho triasť, išli mu oči vybehnúť z jamiek, smrdel chlastom. Mali pocit, že človek po liečení bude pravidelne chodiť k psychiatrovi na tento antabus a po tomto zážitku z liečenia si už nikdy nevypijete. Ten stav však mohol priniesť smrť. Boli aj takí, ktorí pred antabusom pili ocot, aby neutralizovali túto látku.

Z tohto liečenia som dostal špeciálnu priepustku, aby som si mohol ísť pre diplom zo školy do Bratislavy.

Prečo ste sa po tomto liečení opäť napili?

Pohádal som sa s priateľkou a bral som to ako dôvod, že si môžem vypiť. Vždy som si pitie ospravedlňoval ako každý iný alkoholik. Nehľadáme príčinu v sebe, ale okolo seba.

Kedy ste šli na druhé liečenie?

Zhruba po desiatich rokoch a po mojom treťom samovražednom pokuse. Šiel som do Pezinka a liečba medzičasom pokročila. Zistili, že alkoholizmus je psychická choroba a že sa k tomu človek dopracuje buď tak, že má genetické predpoklady a tradíciu v rodine, alebo pravidelným pitím. U mňa sa spojilo oboje. Chlapovi zvyčajne trvá vypestovať si závislosť desať rokov, stačí mu jedno pivo denne. U žien päť rokov.

Ako vás liečili v Pezinku?

Mávali sme terapeutické sedenia, kde sme neustále hovorili o tomto probléme. Tri mesiace sme boli bez alkoholu a mali sme čas na premýšľanie o svojom živote, o tom, ako s tým môžeme bojovať a ako by mal náš život vyzerať po liečení.

Tam mi pomohli dvaja ľudia, ktorí nám prišli rozprávať o tom, ako vyzerá ich život po rokoch abstinencie.

Kedy ste si začali uvedomovať, že máte problém s alkoholom?

Na vysokej škole. Začal som s alkoholom pomerne skoro, v štrnástich. Bol som deviatak na základnej škole. Na gymnáziu už som chodil piť pravidelne každý deň, ani si nepamätám, že by som niekedy nešiel na pivo. Presne mi to vychádza, že v štrnástich som začal a o desať rokov neskôr som skončil na liečení.

Ján Peťko so stovkami výtlačkov svojej knihy. Foto – Archív JP

Kedy ste sa rozhodli napísať o tom knihu?

Začal som s tým koketovať pred štyrmi rokmi počas abstinencie. Zapisoval som si svoje postrehy a spomienky. Našiel som si aj dievča, ktoré by mi to zeditovalo. Zaniesol som to dokonca aj Palovi Hiraxovi Baričákovi, či by si to neprečítal a nepovedal mi, či to má význam. Ale potom som spadol do recidív. Po tej poslednej, keď som ušiel hrobárovi z lopaty, som si povedal, že to musím dopísať, kým ešte nie je neskoro. Spočiatku som bral ohľad aj na rodičov, lebo som vedel, že by sa po napísaní úprimnej knihy psychicky zrútili. Myslel som si, že tú knihu vydám až po ich smrti, ale potom som si povedal nie, napíšem to aj s týmto rizikom.

Beriem to tak, že mám dlh voči spoločnosti, osudu, rodine, doktorom, a že je to možno zmysel môjho života. Mám za sebou tri neúspešné pokusy o samovraždu – otrava liekmi, plynom a podrezanie si žíl. Ak stále žijem, asi tu nejaký zmysel mám. Jediné, v čom sa dobre vyznám, je alkohol a alkoholizmus. Hovoril som si, že by bolo dobré to priznať, aby som pomohol rodinám a známym alkoholikov, ktorí nevedia, čo sa s tým človekom odohráva. Snažil som sa popísať psychické stavy, bolesti, absťáky a dôvody, prečo je človek prchký a uteká do krčmy, aj keď sa mu žena vyhráža, že stratí rodinu, alebo ho prosí na kolenách.

A čo je odpoveď? Prečo pije?

My nechceme piť. Len telo už je také závislé, že piť musíme, lebo by sme sa zbláznili. Chlast som nenávidel. O samovraždu som sa pokúšal práve preto, že som nevedel, ako z toho vykorčuľovať. Prišiel som o robotu, o vzťahy, o rodinu. Nikto sa so mnou nebavil. Bežný konzument alkoholu to často nedokáže pochopiť.

Na Facebooku ste tvrdili, že sa za vás najbližšia rodina hanbí a že vás odsúdila. Je to kvôli knihe alebo kvôli vašej závislosti?

Mať závislosť v rodine je na Slovensku hanba. Každý sa to snaží tajiť. Dokonca sú kluby abstinentov, ktorí sa volajú anonymní alkoholici, aby o nich nikto nevedel, lebo by mohli mať problémy v práci a známi by ich ohovárali.

Moji rodičia sú obyčajní ľudia. Tým, že som to dal na papier tak, ako sa to stalo, veľa ľudí prekvapene pozeralo, lebo nevedeli, že som mal takýto problém. Rodičia sú z toho zronení, lebo majú pocit, že je to ich hanba. Ale je to môj život a moja vina. Ja to navyše neberiem ako hanbu, ale svojím spôsobom tým môžem niekomu pomôcť. Chcem sa dopracovať k tomu, aby moja dcéra nežila s vedomím, že jej otec bol alebo je alkoholik a samovrah. Ľudia sú zákerní a budú jej to podsúvať. Snažím sa preto popísať celú pravdu a dopracovať sa k tomu, aby sa za mňa nehanbila, ale aby bola pyšná, že som to zvládol a bol o tom schopný otvorene hovoriť a niekomu pomôcť.

Aké je hovoriť o závislosti a samovraždách pred svojou sedemročnou dcérou?

Dcéra so mnou nechodí na besedy. Ale bola napríklad na krste alebo pri nahrávaní televíznej reportáže. Keď sme spolu potom telefonovali, povedala mi: Ocko, ale ja som nevedela, že si sa chcel zasamovraždiť. Bola zaskočená. Snažil som sa jej preto vysvetliť, čo sa stalo. Že ma k tomu akosi priviedol život a alkohol, ale teraz som rád, že žijem a že mi Pán Boh dal šťastie mať takú krásnu dcéru, ako je ona, a sľúbil som jej, že budem robiť všetko preto, aby sa to už nikdy nestalo a aby som mohol byť s ňou. Tak potom sa usmiala a prijala to. Viem, že keď bude väčšia, tak sa k mojej knihe aj tak dostane.

Môže rodina pomôcť závislému od alkoholu? Alebo je to len na ňom?

Môže, ak ich o to ten závislý požiada. Musí si priznať, že je alkoholik a že má problém. Žiaden závislý človek, ktorý si toto neprizná, sa liečiť nepôjde. A ak pôjde, nedopadne to dobre. Nemôže byť na liečení z donútenia.

Pripravil som svojich rodičov o veľa rokov života, čo je mi ľúto a nemôžem to vrátiť späť. Hovorí sa, že rodina je vždy spoluzávislá a často to má ešte ťažšie, než samotný závislák. Ak sa chcú zachrániť oni, musia toho človeka vykopnúť na ulicu a zavrieť za ním navždy dvere. Buď sa spamätá alebo na tej ulici skape. To je jediná šanca.

Dá sa povedať, pri akom množstve alkoholu alebo frekvencií pitia by mala rodina spozornieť?

Ak mladí ľudia začínajú piť pravidelne, treba ich podchytiť čo najskôr. Na besedách mi učitelia hovoria, že majú problémy so žiakmi od dvanástich rokov.

Ak si dá človek večer pri televízore jedno alebo dve pivá, prípadne poháre vína, je to problém?

Po určitých rokoch určite. Skúste na týždeň nepiť pivo ani víno a ak vám to ani nepríde na um, nemáte žiadny problém. Ak po jednom alebo dvoch dňoch začnete byť nervózna, že by ste si dali pivo, je to varovný signál.

Foto – Archív JP

Chodia na vaše besedy aj ľudia, ktorí majú problém s alkoholom?

Sú aj také prípady, že tam prídu s celou svojou rodinou. Do Žiliny na besedu chcela jedna mama priviesť svojho syna. Dokonca som mu nechal odkaz, že ho osobne pozývam a rád sa s ním porozprávam. Matka tam došla z cudzieho mesta do Žiliny, ale syn sa v poslednej chvíli pri dverách zvrtol a ušiel.

Na besedy chodí veľa abstinujúcich ľudí alebo tých, ktorí majú problém so závislým človekom. Bol som aj na niekoľkých školách, zvyčajne som hovoril s ôsmakmi a deviatakmi. Bál som sa, ako ma táto generácia prijme, lebo my sme boli loptoši a keď nám niekto prišiel na školu prednášať, premýšľali sme len nad tým, kedy už skončí a kam pôjdeme na ihrisko. Ale tie deti ma skutočne počúvali. Mal som pocit, že dnešné deti sú iba zavesené na sociálnych sieťach a absolútne nič ich nezaujíma. Opak je ale pravdou. V každej druhej rodine je dieťa konfrontované s alkoholizmom a nevie, čo sa deje s jeho otcom, strýkom, mamou. Deti teda pozorne počúvajú a neostýchajú sa ma čokoľvek spýtať. Niekedy dokonca zostávajú aj po besede, lebo sa so mnou chcú porozprávať sami bez spolužiakov. So slzami v očiach mi hovoria, že nevedia, ako pomôcť otcovi. Pätnásťročný chalan mi hovoril, že jeho otec ho núti chodiť s ním každý deň na pivo. To už sú zarážajúce veci.

Sám hovoríte, že na Slovensku je alkoholizmus národným športom. Na dedinách je často jedinou kultúrou kostol a krčma a na rodinnej návšteve sa automaticky nalieva a pripíja. Dá sa na Slovensku vôbec vyhnúť alkoholu?

Najviac ma vytáča, že je to tolerovaná, dokonca podporovaná droga. A to aj preto, lebo štát má z nej obrovské zisky. Navyše, opitý národ je ľahko manipulovateľný. Ak by vláda zodvihla cenu alkoholu o sto percent, jeho spotreba by klesla. Vrchol drzosti je robiť televízne reklamy na alkohol. Predstavte si, že narkoman, ktorý abstinuje, v televízii uvidí reklamu na nový kvalitnejší pervitín a ukážu, ako si ho pichá do žily. Veď sa musí zblázniť.

A teraz si predstavte, že sú medzi nami abstinujúci ľudia, ktorí mali problém s alkoholom a v televízii vidia napríklad reklamu, v ktorej sa hovorí „aj muži majú svoje dni“ a štrngnú si tam pohárikmi. Toto vidí abstinujúci človek v televízii niekoľkokrát denne. Pavlov reflex v takom prípade funguje, aspoň u mňa, tá slina mi vybehne a mám problém to spracovať. Akoby ste pred trubkárom začali oblizovať citrón. Vrchol drzosti bola vianočná reklama s osamelým dedkom a pivom. Teraz si predstavte osamelého abstinenta, ktorý je na Vianoce kvôli osamelosti v depresii, ako mu v televízii ukážu, že mu pivo pomôže zabudnúť. Recidíva ako vyšitá. Rád by som sa spolu s ďalšími abstinentmi dopracoval k tomu, aby tieto reklamy zakázali.

Ponúkajú vás alkoholom aj dnes, keď otvorene hovoríte o tom, že sa snažíte abstinovať?

U nás na dedine už nie. Tým, že som sa verejne priznal, vedia, že to nemajú robiť. Minule som šiel do krčmy, lebo na dedine nemáte kam inde ísť a stretnúť ľudí. Chcel som si tam sadnúť na malinovku, ale vo dverách som zahlásil, nech mi dajú poldeci. V tom momente sa chlapi zodvihli a pýtali sa, čo blbnem a či som sa zbláznil.

Pre tých, ktorí sa hanbia priznať, že majú problém s alkoholom, mám jednu radu. Nech len slušne povedia „neprosím si, ďakujem“. Normálny človek to pochopí a na bláznov sa treba vykašľať a nevšímať si ich. Nepiť nie je hanba. Dúfam, že naša spoločnosť dospeje k tomu, že bude moderné nepiť a nie naopak.

Najdlhšie ste abstinovali vtedy, keď ste žili a pracovali v Londýne – osem rokov. Potom ďalšie štyri roky ste abstinovali na Slovensku. Bolo jednoduchšie abstinovať v zahraničí?

Zo Slovenska som ušiel zámerne a vyšlo mi to. Chcel som sa vyhnúť prostrediu, kde som chlastával, a aj niektorým ľuďom. So mnou sa už vtedy nikto nerozprával a nikto mi ani neveril, že by som dokázal abstinovať. V Londýne som paradoxne prišiel do prostredia vedľa pubu, kde sa nenormálne chlastalo, a býval som s Poliakmi, ktorí pili od rána do večera. Vo mne to vyvolávalo averziu. Na Slovensku sa vždy nájde niekto, kto vám pomôže – či už z rodiny, alebo z priateľov. Tým, že som bol v cudzine, mal som pocit, že by ma pokojne nechali skapať na ulici. Zrejme tam zafungoval pud sebazáchovy a nemal som chuť začať znova piť.

Máte medzi priateľmi závislých ľudí?

Neskutočné množstvo. Nechcem si priznávať zásluhy, ale mám pocit, že aj vďaka mne si na Facebooku dokážu priznať, že majú problém. Nielen so závislosťami, ale aj s depresiou a inými neduhmi.

Viete si predstaviť, že by ste sa znova napili?

Nie. Viem, že ak by som do toho opäť spadol, tak by som zomrel. Naposledy to bola skutočne posledná výstraha.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie