Denník N

O Jozefovi a maličkostiach

Aj ten najmenší chrobák za sebou zanecháva stopy. V piesku. V hline. V povrchu tejto obrovskej planéty.

Zostala mi po ňom najkrajšia fotografia mojej mamy. Narýchlo urobená zväčšenina na tenkom „dokumenťáku“. Vznikla na kopci, ktorý už neexistuje, zožral ho kameňolom. Mama je na ňom mladá. Každým dňom mladšia odo mňa.

Jozef inak ľudí veľmi nefotil. Skôr motýle. Alebo chrobáky. Kvety. Vydal dvadsaťdva kníh, ktoré vznikli z jeho potuliek po Slovensku s foťákom zaveseným na krku.

Narodil sa 27. októbra 1918, na druhý deň sa zobudil v celkom inej krajine, a pritom sa ani nepohol zo svojej rodnej obce.

O pár dní ochorel, a keď ho mama viezla k lekárovi do susednej dediny, prestal dýchať. Vrátila sa domov, a ako ho strojila do rakvy (vlastne rakvičky), otvoril oči a bolo po chorobe. Zázrak.

Chlapci z dediny sa s ním veľmi nebavili, a tak sa motal po okolí sám – najvyšší vrch Malých Karpát mal rovno pred oknom. Keď mal dvanásť rokov, našiel na ceste za dedinou vytratený foťák. Bol to Kodak na atypický formát 6,5 × 11 cm. Prvé fotky vyvolával na slnku. Obrázky sa zjavovali na bielom papieri, slnečné lúče kreslili z ničoho. Zázrak.

„Okrem starých vŕb pri potoku začal som v dedine fotografovať aj susedovie babky. Boli to prvé zarobené peniaze za fotografovanie – mal som aspoň na filmy, papiere, vývojku a ustaľovač.“

Prvého septembra 1939 útočil s 39. plukom na Poľsko. „Stalo sa to pred Wieliczkou. Bol som vtedy čelný pátrač. Sedeli sme v tráve a odkiaľsi priletela guľka rovno do mojej prilby. Odrazila sa a mňa to prevalilo do trávy. Tak mi zovrelo hrdlo, že som nemohol dýchať. Keď som si dal dole prilbu, vo svojich gaštanových vlasoch som mal šedivý pruh. Teda ako dvadsaťročný som začal šedivieť. Ako štyridsaťročný som mal už celkom bielu hlavu. Tri týždne v prvej línii ma vyliečili zo všetkých -izmov a uvedomil som si, že na zemi niet spravodlivosti. Preklínam vojnu. Je to šialenstvo!“ Napriek všetkému prežil. Zázrak.

Biela hlava a strapaté veselé obočie. Presne tak si ho pamätám. Pozrel na mňa a opýtal sa: „Čo si ty za vtáka?“

Vtáctvo, chrobáky, motýle, kvety. To všetko ustrnulo na jeho fotografiách, ktorých má v archíve viac ako 40-tisíc. Tie dni, ktoré presedel alebo preležal v úkryte, tie stovky nedospatých hodín, keď bolo treba vstávať a za brieždenia striehnuť na svoje objekty.

Z čierneho piva, medu a jabĺk varil sirup, ktorým natieral kôru stromov. A čakal. Prilietala babôčka. Prilietal strakáč. Vidlochvost. Pestroň. A najmä jasoň červenooký. Všetky tieto motýle sadali na jeho lep a nechávali sa zvečňovať. Pre motýľa, ktorý žije sotva pár dní a jeho existencia je taká krehká, by bolo slovo večnosť nepredstaviteľné. A predsa. Zázrak.

Jozef si uvedomil jednu vec. Že aj ten najmenší chrobák za sebou zanecháva stopy. V piesku. V hline. V povrchu tejto obrovskej planéty. A nie je to jeho chyba, že človek si to nevšíma. Maličkosti nie sú zbytočnosti.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie