Vychovalo ho Fínsko, v ktorom zažil inú mentalitu. Na olympiádu ide aj mladík, ktorý kraľuje našej lige

Útočník Michal Krištof (24) je novou tvárou hokejovej reprezentácie, olympiáda v Pjongčangu preňho bude prvým veľkým medzinárodným turnajom. Ako 17-ročný odišiel do Fínska, kde hral päť rokov a vyskúšal si aj najvyššiu súťaž. V minulej sezóne sa vrátil do Nitry, momentálne je jasne najproduktívnejším hráčom v slovenskej lige. V rozhovore sa dočítate, že:

• počas zápasov vysvetľujú hráčom veci skôr asistenti Craiga Ramsayho;
• Ramsay je komunikatívny typ, vie zanalyzovať každú situáciu na ľade;
• na Slovensku hráči viac rozmýšľajú, kde a ako budú korčuľovať, kým Fíni odkorčuľujú po hlave celý zápas;
• život vo Fínsku mu pomohol aj po osobnostnej stránke.

Ako by ste charakterizovali systém, ktorý chce hrať tréner Ramsay?

Je to hlavne o tom, aby sme neodhadzovali puky od seba v obrannom pásme po mantineloch. Snažíme sa držať puk aj za cenu, že niekto dostane hit. Počkáme si na spoluhráčov, z tretiny vychádzame spolu a nie sme takí rozlietaní. V tom je podľa mňa najväčší rozdiel oproti minulosti. Myslím, že na turnajoch sme to plnili celkom dobre, mali sme dobré výsledky, neporazili sme iba Rusov. Možno sa nám to podarí do tretice na olympiáde.

Ako na vás pôsobí Craig Ramsay?

Vidieť na ňom, že má už niečo v trénovaní za sebou. Na každú jednu situáciu vie povedať, ako si to predstavuje alebo čo by sme mali v tom momente spraviť. Vidieť, že skúseností má veľa.

Je skôr autoritatívny alebo komunikatívny tréner?

Komunikatívny, aj v šatni sa s nami dosť baví. Rozpráva sa s nami aj mimo ľadu, v hoteli, pred tréningmi.

Ako to vyzerá, keď vysvetľuje chybu?

On hlavne sleduje hru v zápase. Je to viac-menej tak, že počas zápasov nám veci vysvetľovali asistenti. On im niečo vždy naznačil, ale aj oni sami už vedia, ako ten systém vyzerá. Na tréningoch príde za hráčom a povie mu, čo mohol v ktorej situácii spraviť inak.

Nie je pri niektorých hráčoch v reprezentácii problémom jazyková bariéra?

Myslím si, že nie. Bolo tam pár chalanov, ktorí niečo rozumeli, niečo nie, no vždy, keď sa niečo povedalo, tak sme to mali aj preložené. Jazyková bariéra je to najmenej, aj ostatní tréneri vždy dbali na to, aby sme všetkému porozumeli.

Mali ste indície, že budete v záverečnom výbere na olympiádu?

Tréneri v klube nám deň predtým hovorili, že na 99 percent by sme mali ísť, ale vždy je lepšie, keď je to oficiálne, takže aj ja som radšej počkal.

Sledovali ste naživo oznámenie nominácie?

Áno, sledoval som tlačovku naživo a čakal som, kým to bude isté. Potom som bol spokojný, že som nad tým už nemusel toľko rozmýšľať a rozhodnutie padlo.

Ako ste zareagovali, keď zaznelo vaše meno?

Veľmi som sa tešil, teraz máme veľa zápasov po sebe, takže si to zatiaľ ani neviem tak predstaviť a doceniť, že ideme na olympiádu. Príde to asi až vtedy, keď budeme tam, uvidíme celú tú dedinu a otvárací ceremoniál. Ten by som si chcel užiť naplno.

Prvý veľký medzinárodný turnaj odohráte v Južnej Kórei. Zažili ste už niekedy podobnú cestu a časový posun?

Nie, bol som iba vo Fínsku, kde je hodinový posun, čo ani nebolo cítiť. Ideme však dosť skoro, týždeň pred prvým zápasom, takže bude čas na to, aby sme sa tam oťukali a aby sme si zvykli na posun. Myslím si, že to bude v poriadku.

Nemrzí vás trochu, že si nezahráte proti najväčším hviezdam z NHL?

Na druhej strane, ak by tam boli hráči z NHL, možno by som sa tam nedostal ja. Zahrať si proti najlepším na svete by bolo super, ale ja sa teším, že som sa tam dostal, nemyslím na to, proti komu budeme hrať, chcem, aby sme hlavne hrali dobre. Navyše, stále tam budú obrovské hviezdy z KHL, Švédska, Fínska.

Na ktorý zápas sa tešíte najviac?

Ťažko povedať, v pamäti mi asi najviac utkvie ten prvý, ale najlepšie by bolo, ak by sme vyhrali čo najviac zápasov a dostali sa čo najďalej. Momentálne je najdôležitejší prvý zápas.

Pred štyrmi rokmi sme nevyhrali ani jeden zápas. Ľudí veľmi zaujala tohtoročná nominácia, no zvyknú mať prehnané očakávania. Čo by mali čakať od tohto tímu?

Už aj v príprave sme ukázali, ako asi budeme hrať aj tam, hlavne zodpovedne a obetavo dozadu. Nejaké góly nám padnú a čím menej ich dostaneme, tým sa nám bude lepšie hrať. Budeme hrať so srdcom za Slovensko, ešte aj na olympiáde, to je asi najviac, čo môže byť. Myslím si, že keď sa budeme biť o každý centimeter ľadu, budeme hrať obetavo, aj ľudia to ocenia.

Ste najproduktívnejším hráčom ligy, olympionikom. Ako junior ste mali výborné sezóny vo Fínsku, ale nikdy ste nehrali na majstrovstvách sveta dorastencov alebo juniorov. Čomu to pripisujete?

Bol som dlho preč, možno to bolo aj tým, že tréner ma nevidel a za reprezentáciu som hral iba pár zápasov. Vtedy navyše už existoval projekt dvadsiatky, odkiaľ išlo na majstrovstvá mnoho hráčov.

Nepremýšľali ste nad návratom na Slovensko a pôsobením v projekte dvadsiatky?

Nie, ja som vtedy odišiel do Fínska. Tréneri sa ma pýtali, či by som tam nechcel ísť, ale ja si myslím, že Fínsko bolo dobré rozhodnutie, aj keď veľa hráčov z projektu sa dostalo na majstrovstvá. S odstupom času vnímam, že Fínsko mi veľmi pomohlo.

Cítili ste pri vynechávaní z nominácií sklamanie alebo krivdu?

Vždy je to o tom, že tréner si vyberie svoju koncepciu a typ hráčov. Keď sa tak tréner rozhodol, je jedno, ako sa kto cíti, už sa s tým nedá nič spraviť. Určite pre mňa bolo sklamanie, že som nešiel, ale nedalo sa nič robiť a riadne som pokračoval v sezóne.

Do Fínska ste odišli ako 17-ročný. Váhali ste, keď prišla ponuka?

Najprv som šiel na skúšku, potom tréneri povedali, že by boli radi, ak by som zostal. Bolo to ťažké rozhodnutie, konzultovali sme to aj s rodičmi, nemal som ešte ani osemnásť. Tieto veľké rozhodnutia sú vždy ťažké, človek nevie, čo má spraviť, ale ako som už povedal, veľmi mi to pomohlo v mojej kariére.

Ako ste si zvykali na život v cudzine?

Prvý rok tam so mnou bol jeden Slovák a jeden Čech, tí mi veľmi pomohli. Bývali sme spolu, takže to bolo super, v tom som to mal uľahčené.

Práve som sa chcel spýtať, či to funguje ako v Kanade a ubytovali vás v rodine…

Nie, mali sme jeden veľký byt a každý mal samostatnú izbu. Obývačka a kuchyňa boli spoločné pre všetkých. Zahraniční hráči bývali spolu.

Čo vám dalo tých päť rokov vo Fínsku?

Po hokejovej stránke som zlepšil korčuľovanie a bola tam iná mentalita hokeja – prvoradá je pre nich defenzíva, na tom si veľmi zakladajú. Čo sa týka osobnostnej stránky, tak hlavne to, že som sa vedel sám o seba postarať. Žil som v krajine, ktorá je podľa mňa jednou z najlepších na svete. Niečo som si zarábal, musel som sa naučiť šetriť. V týchto veciach mi to určite pomohlo.

Pochytili ste niečo aj z jazyka?

Fínčina je veľmi ťažký jazyk, ale niečo si ešte pamätám. Keď som tam bol piaty rok, tak som už rozumel dosť, ale hovoriť bolo stále dosť ťažké.

Fínov sme na veľkom podujatí naposledy porazili pred štrnástimi rokmi. Vieme, že sú lepšími korčuliarmi. Sú aj šikovnejšími hráčmi?

Všetky výsledky robia Fíni tvrdou prácou, nie je to len o rýchlosti. Odmalička hrávajú ten istý systém, vedia, čo majú hrať a čo majú robiť. Idú skôr do amerického štýlu – veľa korčuľujú a nahadzujú puky, zároveň dobre bránia. Inde v Európe sú možno technickejší hráči, ale Fíni si zakladajú na tímových výsledkoch, nikdy tam nie je jednotlivec, ktorý by stále rozhodoval zápasy.

Fíni sú známi aj výchovou skvelých brankárov, len v tejto sezóne ich mali v NHL osem. Postrehli ste, že im tréneri venovali viac pozornosti?

Keď som už hrával s mužmi, brankári mali vždy pred tréningom individuálne stretnutie s trénerom brankárov. Potom mali aj vlastné tréningy, na ktoré sme im my mladí chodievali strieľať. Brankárom sa venujú dosť, čo sa potom odzrkadľuje aj na výsledkoch.

Kým ste hrali vo Fínsku, ako ste sa pozerali na slovenskú ligu a možnosť pôsobiť v nej?

Keď som odchádzal, vyzerala úplne inak. Teraz dostávajú mladší hráči oveľa viac príležitostí. Liga sa zrýchlila a mladí hráči priniesli nový vietor. Ale ja som vždy hovoril, že sa rád vrátim do Nitry. Som tu doma, mám tu rodinu, kamarátov. Nikdy som nepovedal, že sa za žiadnu cenu nechcem vrátiť. Vyšlo to takto, som tu šťastný a teraz sa nám darí.

Takže pri návrate zavážila možnosť hrať doma?

Určite áno. Hovoril som, že ak pôjdem naspäť na Slovensko, tak iba do Nitry a nebudem vôbec špekulovať nad inými klubmi.

Prekvapila vás niečím slovenská liga?

Neviem, či prekvapila, ale je to zase úplne iný štýl hry. U nás hráči viac rozmýšľajú, kde a ako budú korčuľovať, kým hlavne v nižšej lige vo Fínsku hráči odkorčuľovali po hlave celý zápas od začiatku do konca.

Na ľade ste si perfektne sadli s ďalším olympionikom, Matejom Paulovičom, duo takých produktívnych mladých hráčov v slovenskej lige nebolo poriadne dlho. Čím to je, že vám to spolu od začiatku sezóny tak funguje?

Neviem povedať prečo, ale sadli sme si po hokejovej stránke a rozumieme si aj mimo ľadu. Dopĺňame sa, Maťo je iný typ hráča, zakončovateľ, vie pri mantineloch vybojovať puky. Hrá inak ako ja, a práve tým sme si sadli. Vždy to tak býva, že dvaja hráči sa nájdu. Je super, že sa nám tak darí a pomáhame tímu. Dúfam, že nám to vydrží čo najdlhšie.

Kým Paulovič dáva góly, vám pribúda viac asistencií. Vždy ste boli skôr nahrávačom?

Áno, v bodovaní som mal vždy viac asistencií ako gólov. Vždy, keď dostanem puk, hľadám niekoho, kto by mohol byť v lepšej pozícii. Keď takého hráča nevidím, strieľam. Ale v prvom momente vždy hľadám priestor na prihrávku.

Kam by ste sa chceli v najbližších rokoch posunúť?

Rád by som sa vrátil do najvyššej fínskej súťaže, je to veľmi dobrá súťaž. Teraz však neriešim ani budúcu sezónu, sústreďujem sa na dôležité zápasy v lige, potom ideme na olympiádu.