Sociálne siete a nárast osamelosti

Smútim za priateľom, ktorého som nikdy nestretol. Tento osemdesiatnik, bývalý inžinier žijúci v Chicagu, trávil svoj život mysliac na svoju estónsku domovinu a prekladajúc tamojšiu poéziu do angličtiny. Uplynulých desať rokov mi niekoľkokrát mesačne posielal výsledky svojej práce.

Vyplnená priepasť

Nevyžiadané a napchaté obálky s úhľadne napísanou adresou vo mne najskôr vzbudzovali zmätok hraničiaci s podráždenosťou. Zjavne si prečítal môj článok o tom, ako pomenovávam svoje čili papričky po slávnych estónskych básnikoch, hoci ich poéziu nedokážem prečítať.

Zápasil som s jeho prácou. Staccato estónskeho jazyka vyzerá po preklade do angličtiny neohrabane. Pripojené poznámky o živote, politike, histórii a matematike boli excentrické a často sa opakovali. Obálky sa mi len bezcieľne kopili.

Ale udieralo mi do očí, že posielanie týchto listov muselo vypĺňať priepasť v jeho samotárskom živote. Ako som sa dozvedel, Victor J. Minneste, Jr (ako sa vždy podpisoval) nemal žiadnych žijúcich príbuzných a zdá sa, že ani priateľov. Ako raz prezradil, spoločenskou udalosťou týždňa pre neho bola dialýza.

Osamelá pätina

Keďže som počas svojich pobytov v internátnej škole a za železnou oponou (čo boli zvláštne podobné skúsenosti) sám pociťoval akútnu osamelosť, cítil som, že sa medzi nami vyvíja puto. V Sovietmi kontrolovanej východnej Európe bol spoločenský život západného novinára kvôli sledovaniu takmer neznesiteľný. Napichli mi telefón, otvárali mi poštu  a každý miestny, s ktorým som sa skamarátil, riskoval, že ho bude obťažovať tajná polícia a bude ho nútiť, aby na mňa donášal.

Aby som si zachoval zdravý rozum, vrhal som sa do práce, nútil som sa učiť sa krkolomnou rýchlosťou miestne jazyky. Počas zúfalých osamelých večerov som sa rozhodol prekladať náhodné popové texty bez toho, že by som používal slovník. Obmedzenia spojené s vekom a slabosť pána Minnesteho boli iné, ale v zásade robil to isté, čo ja. Po tridsiatich rokoch sme spolu rezonovali.

A tak je to aj s novým britským ministrom pre osamelosť a so širokým úsilím, ktoré sa za tým skrýva a ktoré odkazuje na prácu zavraždenej poslankyne Jo Coxovej v tejto oblasti. Nedobrovoľná osamelosť oslabuje, sociálne svalstvo atrofuje. Keď dostanete šancu na rozhovor, zrazu hučíte a tárate. Strácate zmysel pre proporcie a narastá paranoja. (V studenovojnovej Prahe som si myslel, že polícia mi ničí prichádzajúce listy a blokuje telefón, hoci v skutočnosti moji priatelia len neboli doma alebo nemali čas.)

Pätina britského obyvateľstva je „často“ alebo „vždy“ osamelá. A čísla z iných vyspelých krajín sú v zásade rovnaké. Ľudia, ktorí majú povinnosť opatrovať milovaného človeka, ktorý je nemý či nereaguje, to cítia. Tí, o ktorých sa takto starajú, zisťujú, že platené sociálne kontakty sú povrchné či bolestivo krátke: opatrovateľská návšteva dvakrát denne môže byť pre človeka, ktorý musí tráviť svoj čas len doma, jediným spoločenským kontaktom.

Starať sa o svoje malé deti je izolujúce rovnako ako vyčerpávajúce. Podpora pre slabších mladých ľudí, napríklad pre tých, ktorí majú nejaký hendikep, sa zmenší, keď zostarnú. S tým, ako naše obyvateľstvo starne, osamelosť sa ešte zhorší. Váš milovaný zomrie a vytvoriť si nové vzťahy bude ťažšie. Možnože najšokujúcejšia štatistika hovorí, že 200-tisíc ľudí v našej krajine uplynulý mesiac nehovorilo so žiadnym priateľom či príbuzným ani raz.

Ešte nie je neskoro

Technológia vytvára možnosti, ako sa spájať s inými, ale taktiež zvýrazňuje, keď sa nám to nepodarí. A to môže veci ešte zhoršiť. Prázdna mailová schránka je v istom zmysle ešte skľučujúcejšia ako prázdna poštová schránka, facebookový status, ktorý nikto „nelajkne“, pôsobí ako ukazovateľ izolácie a neobľúbenosti. Ako vo svojej pútavej knihe Neodolateľný napísal spisovateľ Adam Alter, sociálne siete sú navrhnuté tak, aby nám neustále dodávali silný neurohormón dopamín. Túžime po spojení a uznaní v elektronickej podobe. Keď sa nám nedostávajú, chradneme.

Asi bolo múdre, že pán Minneste nikdy nepoužíval elektronickú poštu a internet využíval len na počúvanie estónskych rozhlasových staníc. Obával sa – opäť paranoja –, že Rusi zasahujú do signálu, aby mu zabránili v počúvaní národnej hymny.

Pred niekoľkými týždňami som si všimol, že obálky prestali prichádzať. Keď som sa nakoniec prinútil konať, našiel som na stránke krematória oznámenie o jeho pohrebe. Môj priateľ, s ktorým som si dopisoval, v decembri zomrel. Moje oči nečakane zaliali slzy. Nie som si istý, či mi tak vytrvalo písali vlastní rodičia.

Lámal som si hlavu s útržkami informácií, ktoré som pozbieral z asi siedmich stoviek jeho listov. Vianočná pohľadnica, ktorú som mu poslal, bola jediná, čo ten rok dostal. Jeho vlastné básne naznačovali, že kedysi, pred mnohými desaťročiami, bol hlboko a nešťastne zamilovaný. Keď som o ňom zisťoval informácie v estónskej emigrantskej komunite v štáte Illinois, odpovede boli smutné. Pána Minnesteho nevideli už roky. Všetci, čo ho poznali, už dávno zomreli. Obávam sa, že nikto ani nezachytil jeho kremáciu.

Zvlášť ma nahnevalo, že jeho telefónne číslo sa dalo zistiť jednoducho. Kedykoľvek v poslednom desaťročí som mu mohol zavolať, aby sme sa porozprávali. Mohol som sa ho spýtať na jeho život alebo som mu mohol porozprávať o mojich mnohých návštevách v modernom Estónsku, v krajine, ktorú uctieval, ale ako som vyrozumel, ktorú nenavštívil od chvíle, keď v roku 1944 utiekol pred sovietskou inváziou. Mohli sme si dokonca hovoriť krstnými menami. Lenže teraz je už neskoro.

Ale pre mňa a pre teba, drahý čitateľ, ešte nie je neskoro starať sa o vzťahy, ktoré máme, zvlášť o tie malé a nepravdepodobné, a odpovedať na podané ruky od osamelých ľudí, nech už na prvý pohľad vyzerajú akokoľvek excentricky či únavne.

Autor je britský novinár a spisovateľ