Sociálne siete a nárast osamelosti

Zaradenie problému osamelosti pod jedného z britských ministrov je vítaným krokom, lenže tento problém vyriešime len tak, že s ním urobíme niečo my sami.

Ilustrácia – Vizár

Smútim za priateľom, ktorého som nikdy nestretol. Tento osemdesiatnik, bývalý inžinier žijúci v Chicagu, trávil svoj život mysliac na svoju estónsku domovinu a prekladajúc tamojšiu poéziu do angličtiny. Uplynulých desať rokov mi niekoľkokrát mesačne posielal výsledky svojej práce.

Vyplnená priepasť

Nevyžiadané a napchaté obálky s úhľadne napísanou adresou vo mne najskôr vzbudzovali zmätok hraničiaci s podráždenosťou. Zjavne si prečítal môj článok o tom, ako pomenovávam svoje čili papričky po slávnych estónskych básnikoch, hoci ich poéziu nedokážem prečítať.

Zápasil som s jeho prácou. Staccato estónskeho jazyka vyzerá po preklade do angličtiny neohrabane. Pripojené poznámky o živote, politike, histórii a matematike boli excentrické a často sa opakovali. Obálky sa mi len bezcieľne kopili.

Ale udieralo mi do očí, že posielanie týchto listov muselo vypĺňať priepasť v jeho samotárskom živote. Ako som sa dozvedel, Victor J. Minneste, Jr (ako sa vždy podpisoval) nemal žiadnych žijúcich príbuzných a zdá sa, že ani priateľov. Ako raz prezradil, spoločenskou udalosťou týždňa pre neho bola dialýza.

Osamelá pätina

Keďže som počas svojich pobytov v internátnej škole a za železnou oponou (čo boli zvláštne podobné skúsenosti) sám pociťoval akútnu osamelosť, cítil som, že sa medzi nami vyvíja puto. V Sovietmi kontrolovanej východnej Európe bol spoločenský život západného novinára kvôli sledovaniu takmer neznesiteľný. Napichli mi telefón, otvárali mi poštu 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |