Trénuje deti: Máme rodičov, ktorí sú schopní vyvolať menší jadrový konflikt, ak sa ich dieťaťu nedarí

Napriek tomu, že na deti je prísny a na tréningoch ich za neposlušnosť trestá, je medzi nimi obľúbený. Bedmintonový tréner Martin Schön tvrdí, že krikom nič nevyriešite – má lepšie metódy.

V rozhovore sa dozviete aj:

• že talent sa nedá spoznať hneď;
• že talent nie je len o pohybovom nadaní;
• aké najväčšie chyby robia rodičia;
• že je správne, ak rodič stojí za dieťaťom aj vtedy, keď nie je v práve;
• že systém telesnej výchovy je na našich školách zle nastavený.

S akou motiváciou k vám prichádzajú deti?

Rodičia väčšinou privedú dieťa s tým, že nechcú, aby bolo vrcholovým športovcom, ale aby športovalo. Pri drvivej väčšine detí to tak zostane. Časť z nich nájde čaro aj vo výkonnostnom a vrcholovom športe.

Zmenilo sa to oproti minulosti?

Výrazne. Pred 30 či 40 rokmi chcel byť každý olympionikom. Teraz rodičia chcú aspoň to, aby sa dieťa hýbalo. Zmenilo sa vnímanie spoločnosti, koľko má dieťa športovať.

Ako sa to zmenilo?

Deti dnes nie sú pohybovo pripravené a nie je to ich chyba a ani chyba rodičov. Voľakedy bolo bežné, že sme športovali na parkovisku, dnes sa na parkoviská ledva zmestia autá. Vznikli futbalové ihriská s umelou trávou, sú však nešťastným riešením, nie sú určené pre deti. Ukazuje sa, že to boli vyhodené peniaze.

Vidíte hneď, či má dieťa talent?

Nie. Poznám však veľa trénerov, ktorí tvrdia, že to vidia. Aj pojem talent sa výrazne zmenil. Dnes to už neznamená, že dieťa má pohybové schopnosti pre daný šport; skôr ide o to, že je mentálne nastavené tak, že chce v športe niečo dokázať. Talent je to, ak dieťa dokáže škrtnúť napríklad čas s kamarátmi či za počítačom, aby drelo. Maličká skupina detí, ktorá dokáže vystúpiť z komfortnej zóny, je menšia ako voľakedy.

Kedy už vidno, že dieťa je takto nadané?

Už aj u sedemročných, no nevidíte to na prvom tréningu. Ak aj hneď vidno, že má vysokú pohybovú kultúru, ešte to neznamená, že aj niečo bude vedieť. Poznám veľmi veľa detí, ktoré majú skvelé pohybové predpoklady, no mentálne sú pohodlné, nie sú schopné tvrdo pracovať. Nie je to apriori zlé – nie každý je nastavený, aby sa dostal do vysokej výkonnostnej úrovne. Počet takýchto detí sa však znižuje.

Martin Schön (48)

je profesionálny bedmintonový tréner, venuje sa deťom, dospelým, organizuje mestskú bedmintonovú ligu aj firemné teambuildingové akcie. Na starosť má približne 70 detí vo veku od 6 rokov po staršiu mládež.

Do akej miery prispieva samotné pohybové nadanie k tomu, že dieťa bude vyhrávať turnaje?

Oveľa viac dnes záleží na hlave ako na ďalších veciach. Softvér je dôležitejší ako hardvér. Voľakedy to bolo nastavené tak, že športovali všetky deti, až na výnimky. Kto nehral, bol maznáčik, ktorý nevedel urobiť kotúľ a bol na posmech. Dnes vedia spraviť kotúľ dvaja z triedy, zvyšok je možno dobrý v niečom inom, čo sa prejavuje na fyzických danostiach detí. Potom sa to prejavuje v dospelosti.

Mali ste už dieťa s takým nízkym talentom, že už s ním nemalo zmysel pracovať?

U nás v klube určite nie. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som mal dieťa, ktoré sa trápilo, no snažilo sa a nebolo schopné posunúť sa na vyššiu úroveň. Po nejakom čase sa však stane, že dieťa príde a povie: „Pán tréner, síce som dnes prehral štyri zápasy, ale jeden som vyhral.“ Radosť z jedného víťazstva prekoná všetky prehry. Možno sa teší aj viac, ako keď niekto vyhrá štyri zápasy a prehrá jeden vo finále.

Mali ste už dieťa, ktoré stále prehrávalo, no zrazu sa to zlomilo?

Máme šikovné dievčatko, na ktoré sa pred rokom sťažovali rodičia inej hráčky. Nechceli, aby proti sebe hrali na tréningu – vraj bolo slabé a ich dcéru brzdilo. To slabé dievčatko je po roku tvrdej práce na mraky vzdialené tomu druhému. Išlo o to, ako pristupuje k tréningu a ako sa snaží. Už sa mu bude len vzďaľovať. Takýchto príkladov je určite v každom klube veľa.

Čo na to rodičia?

Upozornil som ich, že ak budú chcieť určovať, ako máme čo robiť, je nevhodné, aby k nám ich dieťa chodilo, a to sa aj stalo. Väčšina rodičov najprv príde s veľkou pokorou. V mnohých prípadoch však stačí, že dieťa vyhrá jeden zápas zo štyroch, a vidia v ňom olympionika. Neuvedomujú si, že prvoradý je cieľ, ktorý si dali na začiatku – aby dieťa športovalo. Na olympiádu chce ísť 10-tisíc bedmintonistov, no napríklad v mužskej kategórii ich ide 32. To však neznamená, že tie zvyšné tisíce nemôžu robiť šport s radosťou.

Aký prístup mali rodičia dievčatka, ktoré bolo pôvodne slabšie?

Našťastie, na nič netlačili, neriešili vnútorné vzťahy a išli si svojou cestou. Toto je jediná cesta: nesnažiť sa dieťa umelo naštepiť na víťazstvo, ale spraviť to usilovnosťou, pracovitosťou, cieľavedomosťou a radosťou z pohybu.

To dievčatko sa asi dozvedelo, že s ním to druhé nechce hrať.

Áno, ale, našťastie, neriešilo to. Možno to nevedelo hneď a dozvedelo sa to až neskôr. Je to veselá povaha, nerieši hlúposti.

Ako pristupovať k dieťaťu, ktorého by sa dotklo, že s ním niekto nechce hrať?

Riešime to tak, že so slabými deťmi dávame hrať tie, ktoré už niečo vedia. Vysvetlia im techniku úderov a ostatné veci. Tým, že sa im to snažia vysvetliť, aj samy pochopia, ako to hrať. Vysvetlia to detským jazykom, pomáha to obom a dieťa to pochopí lepšie, ako keby som to povedal ja dospeláckym jazykom.

Nevysmievajú sa silnejší slabším?

Stáva sa to, ale treba dať najavo, že je to neprípustné. Hneď na začiatku to treba razantne zatrhnúť, pretože to môže prerásť do nepríjemných vecí.

Akým spôsobom to robíte?

Oveľa lepšie ako kričať je zdvihnúť obočie, je to jednoznačnejšie. Závisí od dieťaťa, či to treba spraviť pred všetkými alebo osobným pohovorom.

Stačí teda reč tela?

Samozrejme, podporená tým, že hovorím, čo nemôžu robiť. Nemá zmysel ziapať.

Ako motivovať dieťa?

Nemám rád to slovo. Tréner má ukázať cestu, ktorú keď dieťa dodrží, dosiahne to, čoho je schopné. Dieťa by malo byť motivované, aby ten cieľ dosiahlo. Začínajúce dieťa treba zobrať na turnaj, ktorý je preň vhodný, nie na veľmi ťažký, kde dostane nakladačky. Treba robiť turnaje, na ktorých budú vyrovnaní hráči, aby každý mohol dosiahnuť výsledok a mať dobrý pocit; toto nám v slovenskom bedmintone trochu chýba.

Ako koučovať dieťa počas zápasu?

Možno trochu jednoduchšie je to v kolektívnom športe, v ktorom vyvoláte akúsi davovú psychózu. Je to možné aj u jednotlivca, no u každého je to inak. Niekto potrebuje len to, aby tréner povedal, nech sa vydýcha. Iný zas potrebuje rázne slová, ako má hrať, ako sa má nabudiť.

Nekričať. Dieťa predsa vie, že urobilo zle

Rozprával som sa s jedným vaším bývalým zverencom a ten tvrdí, že ste boli medzi deťmi veľmi obľúbený. Aké máte základné zásady?

Každý hráč má právo poznať pravdu. Ak dám hrať malé dieťa proti dospelému, dospelý má hrať naplno. Aj malé dieťa má právo vedieť, kde sa nachádza v rámci výkonnosti.

Na tréningu nemáme čas rozoberať napríklad moju metodiku. Niektoré veci treba splniť a o tom, či to tak malo byť, sa môžeme baviť potom.

Aby som niečo dosiahol na tréningu, na ktorom je 30-40 detí, mám veľmi prísne pravidlá. Do ľudskej spoločnosti podľa mňa nepatrí pravidlo kolektívneho trestu, no na tréningu ho využívam veľmi často. Ak niečo nesplní čo i len jeden zverenec, trest v podobe nejakého cviku dostanú všetci. Ak to nesplnia znova, opäť príde trest. Následok je taký, že deti dávajú pozor, čo treba spraviť – dieťa nechce, aby jeho vinou všetci ostatní niečo robili. Zároveň potrebujeme, aby sme spravili veľa cvikov, napríklad kľukov či angličákov. Takýmto spôsobom zabijeme dve muchy jednou ranou.

Máte aj iné spôsoby trestu?

Dieťa na 99 percent vie, že niečo urobilo zle. Nemôžem vysvetľovať, že nemôže vyrušovať, keď si niečo vysvetľujeme. Spravil by som tým tú istú chybu, ktorú vyčítam dieťaťu – odbočil by som od témy. Namiesto toho stačí ukázať dohodnutých päť prstov a dieťa vie, že má urobiť päť kľukov. Dieťa sa zároveň trochu cíti vyčlenené z kolektívu a potom bude výrazne pozornejšie.

Je spôsobom trestu aj cielené vyčlenenie z kolektívu?

Vyčleniť nie, to sa nesmie stať. Len mu treba ukázať, že niečo nemá robiť a nech dáva pozor. Ale ak vyrušuje, nech cvičí a my ostatní si ďalej budeme riešiť problematiku bedmintonu. Nemôže byť poukázané na to, že dieťa vykonáva trest. My sme tu predsa kvôli tomu, aby sme sa niečo naučili.

Aké sú nesprávne spôsoby trestania?

Kričať je nezmysel. Už sa to stalo, nezmení sa to a krikom sa len upozorňuje na chybu. Ak by sa stalo niečo nepríjemné, treba vysvetliť, čo a ako – nie však v čase tréningu, ale po ňom a bez ostatných detí. Niekedy stačí aj desať slov.

Aké sú najväčšie chyby trénerov?

Najmenšie deti sa na bedmintone majú len hrať, nie trénovať. Schopnosti majú získavať hrou, nech ich to baví. Niektorí tréneri od začiatku drilujú, čo podľa mňa nie je správne. Sú však aj prípady, keď dieťa ako deväťročné už samo vyžaduje dril.

Druhá veľká chyba je, že tréneri akoby naschvál prehliadali, ak zverenec robí základné veľké technické chyby, a nechajú ho ich opakovať. U zverencov zostávajú zlé návyky a potom sa úplne zbytočne učia aj zložitejšie veci, keď nezvládli ani tie základné. Predsa sa nemôžete učiť počítať integrály, ak neviete spočítať dva plus dva.

Rodičom sme zakázali vstup

Máte dve dcéry, no ani jedna z nich nešportuje. Prečo?

Asi mali bedmintonu veľmi veľa doma. Snažil som sa, aby ho hrali, ale nie nejako veľmi. Chvíľu ho hrali, no cez manželku oveľa viac inklinujú k umeniu. Ak niekoho nútite do niečoho, čo mu nevonia, síce môžete dosiahnuť výsledky, ale väčšinou je to blamáž.

Aká je typológia športových rodičov?

Na začiatku taký rodič pozerá, čo sa deje, všetko berie, ako je. Potom absolvuje dva-tri turnaje, nejaké sústredenie a zrazu si myslí, že by mal trénovať čínsku bedmintonovú reprezentáciu (Čína je bedmintonová veľmoc – pozn. red.). Potom prejde pol roka, rok a rodič pochopí, že nevie všetko. Veľmi rozumní sú tí, ktorí tú druhú časť prejdú veľmi rýchlo, ale nie každý má to šťastie.

Ako s nimi komunikovať?

S každým rodičom úplne inak. Na Slovensku máme len dva typy rodičov malých bedmintonistov: sú takí, ktorí vedia dieťaťu veľmi pomôcť; a potom sú takí, ktorí veľmi chcú pomôcť, no dieťaťu len ublížia.

Z toho vyplýva, že aj tí „zlí“ rodičia majú dobrú motiváciu. Čo by mali robiť, aby naozaj pomohli?

Ideálne by bolo, keby mali väčší nadhľad. Je to však veľmi náročné – sám som rodič a žiadny rodič sa na svoje dieťa nevie pozrieť objektívne. Väčšina rodičov vidí svoje dieťa ako nadpriemerné. Potom sú rodičia, ktorí sa boja, aby sa im to nestalo, a na dieťa sa dívajú veľmi prísne a neprimerane tvrdo. Oboje však dieťaťu svojím spôsobom ubližuje.

Pre dieťa je pozitívne, že rodič sa vždy postaví za svoje dieťa, čokoľvek sa deje. Je veľmi dobré, že sa postaví za dieťa, aj keď vznikne problém napríklad medzi dieťaťom a mnou.

Aj keď to dieťa nemá pravdu?

Vtedy má dieťaťu povedať, že nemá pravdu, nech sa upokojí a pozerá sa na vec z nadhľadu. Rodič však musí zdôrazniť, že za ním jednoznačne stojí, ale je tam nejaké ale.

Je nejaká typická situácia, keď rodičia strácajú nadhľad?

Rodič sa príde pozrieť na turnaj, stojí desať metrov za kurtom a na opačnej strane kurtu spadne sporný košík. Pokiaľ nemáte jastrabie oko, je ťažké rozoznať, či bol dobrý alebo zlý. Rodič však z 25 metrov jednoznačne vidí, že to bolo v prospech jeho dieťaťa. Háda sa, vykrikuje na celú halu. Vtedy by sa mal zamyslieť, že niečo nie je v poriadku.

Napríklad na tenisových turnajoch je bežné, že rodičia sa medzi sebou hádajú. Máte to aj na bedmintone?

Bedminton nie je kontaktný šport, čiže u nás nie sú bežné výkriky typu „zlož ho dole“ a podobne, ako sa to vraj vyskytuje na futbale alebo hokeji. Nie sú u nás bežné dehonestujúce výkriky na adresu súpera. Ono sa to však stáva.

Máme rodičov, ktorí sú schopní vyvolať menší jadrový konflikt v telocvični, ak sa ich dieťaťu nedarí, len aby sa niečo zmenilo a pomohlo to ich dieťaťu. Nie je to správne, lebo to ubližuje nielen súperovi, ale oveľa viac vlastnému dieťaťu.

Máte niekedy pocit, že rodič sa stará viac, ako by sa mal?

Áno.

Ako mu vysvetliť, že vy viete viac ako on?

Nemá zmysel vysvetľovať to. Voľakedy som robil to, že som pre rodičov počas tréningu vyčlenil jeden kurt, nech si tam hrajú, kým my budeme trénovať. Začali však medzi nimi vznikať hádky napríklad o sporný košík, musel som to zrušiť. Pri deťoch, ktoré trénujú výkonnostne, majú rodičia povolený vstup len na posledných dvadsať minút.

Platí pri bedmintone, že rodičia si cez deti kompenzujú svoje nenaplnené športové sny?

Áno, ale nie je to štandardom. Bedminton má šťastie aj smolu v tom, že na Slovensku má maximálne 40-ročnú tradíciu. To znamená, že nie je tak veľa ľudí, ktorí si nenaplnené sny potrebujú kompenzovať na svojich deťoch.

Ak si zhoršil prospech, nech radšej zanechá bedminton

Čo hovoríte na to, keď rodič trestá zlý prospech dieťaťa tým, že ho nepustí na obľúbený bedmintonový tréning?

Rodič je zákonným zástupcom dieťaťa a má právo a zároveň povinnosť vytvoriť dieťaťu najlepšie podmienky do budúcnosti. Ak sa rozhodne, že pákou bude šport, asi vie, prečo to robí. Síce tým idem proti sebe, ale niekedy to asi je potrebné. Aj u nás v klube platí, že dieťa sa môže zúčastniť na turnajoch, tréningoch či sústredeniach, ak v škole dosahuje výsledky primerané svojim schopnostiam.

Ak príde dieťa, ktoré má v škole trojky a zostane na trojkách, nemôžeme tlačiť, že nebude hrať bedminton, kým nebude mať jednotky. Platí to však pre deti, ktorým sa prospech po príchode na bedminton zhoršil – vtedy je lepšie s bedmintonom aj skončiť. Šport je dôležitý, ale vzdelanie je prvoradé.

Tento výrok asi nie je bežný pre každého trénera.

Potom v správach vidíme, že športovec povie, že nešoféroval.

Ako si u svojich zverencov všimnete nástup puberty?

Väčšinou ho začnú signalizovať rodičia. Býva to potom veľmi ťažké pre dieťa, rodičov aj trénera. No ak spolupracuje tréner s rodičmi, aj puberta sa dá zvládnuť. Horšie je, ak sa dieťa dostane do puberty a rodičia si myslia, že to zvládnu, ak budú dieťaťu všetko schvaľovať a prehrešky ospravedlňovať samotnou pubertou. Toto sa nekončí dobre. Netvrdím však, že to má byť ako pred sto rokmi, keď neexistovalo slovo puberta, a keď 14-ročný chlapec odmietol ísť robiť so senom, dostal dvakrát bičom a bolo po puberte. No treba robiť niečo medzi tým. Treba vysvetľovať, byť trpezlivý, ale neustupovať.

Puberta je obdobie, keď si človek myslí, že pojedol všetku múdrosť sveta. Prejavuje sa to aj voči vám ako trénerovi?

Áno, no dieťa už v najbližšom zápase pochopí, kto má pravdu. V tomto nevidím nejaký veľký problém.

Ubúda vtedy detí?

Áno, u chlapcov sa to ťahá a pri dievčatách to prudko padne dole. Neraz sa mi stalo, že prišlo dievča, ktoré malo 15 rokov, že nestíha, našlo si kamaráta a rozlúči sa so mnou. Podáme si ruky a poviem jej: „Zastav sa po druhom dieťati.“ Znie to divne, ale veľmi veľa mamičiek takto chodí.

Výskum Pavla Bielika na jednej zo seneckých škôl ukázal, že deti, ktoré športujú, majú lepší prospech ako tie ostatné. Pritom stereotyp je opačný.

U nás v klube platí, že najlepší hráči sú aj najlepší žiaci. Ide o tých, ktorí majú rýchle myslenie. Nemusí to však byť len o známkach, sú aj objektívne príčiny ako dyslexia či dysgrafia, prečo deti nemajú dobré známky. Ak máme dvoch hráčov, ktorí sú na tom fyzicky rovnako a jeden z nich je vynikajúci šachista a myslí mu to, bude aj dobrý bedmintonista. Aj v slovenskom vrcholovom bedmintone však máme hráčov, ktorí sú na tom fyzicky aj somaticky veľmi dobre, ale myslenie je pomerne jednoduché. Dokážu uhrať výsledok, ale len do určitej úrovne – nedokážu prekročiť svoj tieň.

Keď hrajú svetoví hráči, košík letí rýchlosťou aj vyše 400 kilometrov za hodinu. Hráč sa rýchlo musí rozhodnúť, čo má spraviť. Zároveň musí myslieť na to, proti komu hrá a čo na súpera platí. Bedminton je veľmi rýchla šachová partia s veľmi veľkou fyzickou záťažou.

Prečítajte si

Slovenské dievčatá v roku 1987 bežali rýchlejšie ako dnešní chlapci, ukázal výskum (grafy)

Ste spokojný s nastavením systému telesnej výchovy na školách?

Školy nie sú hodnotené podľa toho, čo deti dosahujú napríklad v športe, ale podľa toho, koľko získajú na prenájme telocviční. To hovorím o Bratislave a mestách, podľa mojich informácií je to inde výrazne lepšie. Prednosť pred deťmi v telocvični dostáva skupina dospelých futbalistov, čo je zlé – „deti, choďte preč“. Nám jedna pani riaditeľka raz povedala, že nechce ani vzdelávací poukaz, pretože z prenájmu má viac.

Ak učiteľ tlačí na deti, aby preskočili kozu či driblovali s loptou, naráža na problémy. Deti to nechcú robiť a rodičia sa pýtajú, prečo na ne učiteľ tlačí a dokonca dáva známky. Vedenie školy sa spýta učiteľa, načo to robí, keď potom musia riešiť úrazy.

Pre učiteľov je potom ľahšie, ak deťom dajú loptu a nechajú ich, nech sa hrajú. Prístup typu „nič od vás nechceme, ale ani vy od nás nič nechcite“. Učiteľ dostane rovnaké peniaze, bez tlaku na svoju osobu.

Ideálny na firemné akcie

Bedminton vraj na Slovensku zažíva boom. Je to tak?

Má všetky predpoklady, aby bol veľmi úspešným. Je to halový šport, neovplyvňuje ho počasie. Má zmysel aj po ekonomickej stránke, pretože na jeden tenisový kurt sa zmestia štyri bedmintonové. Bedminton hrajú amatéri väčšinou štyria, tenis dvaja. Na jednom kurte tak máte buď dvoch tenistov, alebo šestnástich bedmintonistov.

Bedminton si zahrá každý, čo v tenise, hokeji či skokoch na lyžiach nie je možné. Boom trval už niekoľko rokov, teraz môžeme hovoriť o stabilizovanej krivke. Bedminton dnes patrí medzi najpopulárnejšie športy na Slovensku. Ľudia síce sledujú na štadiónoch či v televízii hokej, ale nehrajú ho; s bedmintonom je to naopak. Máme v hale dvanásť kurtov a miesto si musíte rezervovať dva týždne vopred.

Naším veľkým konkurentom je florbal, ktorý má podobné výhody ako bedminton. Má však niečo, čo je výhoda aj nevýhoda zároveň – je to kolektívny šport. Musíte zohnať určitú skupinu ľudí, ale pri florbale máte aj sociálny aspekt.

Aké sú nevýhody bedmintonu? Je napríklad problémom jednostranná záťaž?

Áno, ale snažíme sa to upraviť cvičeniami, aby sme neboli jednostranne zameraní v rámci tela. Nikdy sa to však nepodarí – pravák bedmintonista vždy bude mať aspoň mierne väčšiu pravú ruku a ľavé stehno. Veľmi veľa sa však dá spraviť, aby človek netrpel, a to kompenzačnými cvičeniami. Najjednoduchšie sú planky, kľuky, angličáky, aby zaťažovali aj druhú časť tela.

V bedmintone sa často brzdí, štartuje. Nie je to zlé na kolená?

Problém je v tom, že za ostatných dvadsať rokov sa výrazne zlepšili tenisky, športové povrchy aj rakety, akurát menej kolagénu prijímame v potravinách. Priemer hmotnosti hráčov sa zvýšil, kolená trpia. Hobistom by som odporučil, nech skúsia aspoň niekoľko hodín s kvalitným trénerom, nech im povie, ako majú hrať, aby si nezničili telo. Zlý úder vám oveľa viac škodí ako pomáha.

Bedminton sa začal využívať aj na teambuildingy.

Robíme to napríklad pre jednu taliansku bankovú skupinu, ktorá doteraz na tieto účely využívala tenis. Skúsili bedminton a aj pri ňom zostali. Bedminton si zahrajú všetci, aj tí, čo nikdy nedržali raketu, čo pri tenise nie je možné. Ľudí je možné rôzne pomiešať, veľmi dobrý si môže zahrať so slabým. Hrajú ženy aj muži, čo by sa pri futbale alebo hokeji nedalo. Je to jeden z najlepších športov na firemné akcie.

Ja si z detstva bedminton pamätám ako šport, ktorý som hral na dvore so sestrou. Kedy sa zmenilo nazeranie naň?

Jeden príbeh za všetky. Firma kúpila po roku 1989 halu, v ktorej začala šiť, no vrchná časť haly bola nevyužitá. Dali tam basketbalové koše, no nikto nechodil. Skúsili tam dať bedmintonové kurty a dnes im prinesú možno také peniaze ako výrobná hala.

Druhý prípad je Národné tenisové centrum v Bratislave, kde pôvodne mali len tenis, ale teraz sú tam už desiatky bedmintonových kurtov.

Bedminton sa tak posunul z lúk do hál. Zároveň sa aj z telocviční základných škôl, v ktorých sa hral od 60. rokov, dostal do komerčných priestorov.