Antisemitizmus je ako infekcia, jalové reči politikov ho nevyliečia

Autor pracuje v Nadácii Milana Šimečku

„Jednou za čas se páni ustrnou a přijdou poklečet,
je to trapas, když s pózou mistrnou zkoušejí zabrečet…“

Karel Kryl, Píseň neznámého vojína

27. január, deň oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz, je Medzinárodným dňom pamiatky obetí holokaustu. Tento deň by mal byť príležitosťou, keď si pripomenieme nevinné obete jedného z najvražednejších politických režimov. Po celej Európe sa pravidelne konajú spomienkové ceremónie. A hoci sa zdá, že si politici uvedomujú váhu a dôležitosť pripomínania hrôz genocídy, v skutočnosti si tento deň mnohí politici privlastnili a zredukovali na jalový politický teáter. Spomenú toleranciu, poučia nás o minulosti, vystríhajú pred nebezpečenstvom rasovej nenávisti a na záver, obligátne, pridajú odkaz v duchu: „Už nikdy viac!“ Možno budú aj chlebíčky.

V rámci povinnej jazdy sa s najväčšou pravdepodobnosťou niekde v príhovore bude skloňovať aj antisemitizmus. Nie je to jediná nevraživosť, ktorá sa v spoločnosti objavuje. Tých je bohužiaľ celé spektrum. Ale tým, že je prítomná v Európe už niekoľko storočí („od kríža po svastiku“), zahŕňa v sebe snáď každú podobu a formu negatívneho postoja, ktoré kedy boli adresované nejakej skupine. Funguje ako lakmusový papierik nálad spoločnosti. Ak je na vzostupe, všetky ostatné budú nasledovať a naopak.

V deň pamiatky obetí holokaustu nejde o odpustky alebo očakávanie, že sa má človek stať obhajcom Židov. Je to šanca na zamyslenie sa, tichú meditáciu, možnosť spoznať fungovanie našej spoločnosti, zvláštne zákutia jej mysle, ktoré formujú náš každodenný život.

Zmizne niekedy? Stratí sa z palety emócií a postojov, ktoré sa tu u nás prevaľujú zo strany na stranu? Nie. Živený stredovekými poverami odetými v novodobom šate antisemitizmus nikdy nezmizne a nezmiznú ani ďalšie etnické, náboženské, nacionálne animozity. Vždy tu je s nami spolu s ostatnými prejavmi neznášanlivosti voči menšinám. Jediné, čo sa dá robiť, je potláčať ho. Je ako herpes, chronická infekčná choroba, ktorá vyrazí na povrch zakaždým, keď človek zoslabne. Jediné, čo môže pacient urobiť, je snažiť sa ju držať pod kontrolou. Posilňovať svoju imunitu, starať sa o svoju fyzickú a psychickú kondíciu. Keď niektorý z týchto faktorov zoslabne, alebo nebodaj všetky zároveň, nemoc sa prihlási o slovo.

Ak si predstavíme našu spoločnosť ako pacienta, jeho imunita – kvalitné vzdelanie – je systematicky oslabovaná, fyzická kondícia – miera občianskej angažovanosti a nezávislosť inštitúcií – je hlboko podtrénovaná, stres je priam konštantný. Nemoc sa opäť vrátila, s novou silou a s novými prejavmi.

A čo robia naši „lekári“ pre blaho pacienta? Namiesto liečby špárajú sa svojimi prstami v jeho boľavých ranách. Občas utrúsia reči o „zdravom životnom štýle“, pri príležitostiach, ako je napríklad aj tento pamätný deň, ale ich každodenný prejav a konanie sú s nimi v priamom rozpore. Cynicky si zatancujú na hroboch nevinných obetí, kde odrecitujú príhovory, aby po ceremónii pokračovali vo svojich krátkozrakých rozhodnutiach a činoch, ktorými ďalej dráždia spoločnosť. Imunita spoločnosti kvalitným vzdelaním ide dolu vodou, kondícia nezávislých inštitúcií je na tom podobne a miera napätia v spoločnosti dosahuje vďaka populistickým rečiam a strašením migrantmi, Rómami, Východom alebo Západom stále nové rozmery.

Uvedomíme si niekedy, že zlo, pre ktoré si Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu pripomíname, vrhá svoje tiene na nás aj dnes? Začneme sa naozaj správať tak, aby to vyprázdnené „Už nikdy viac!“ znova získalo svoju váhu, dôležitosť a úctu, ktoré si obete holokaustu zaslúžia v prvom rade? Ťažko povedať. V každom prípade ten zápas má zmysel, pokiaľ je každodenný, zvádzame ho v sebe, vo svojej duši a mysli, v rodinách a v komunitách.