Víťazstvo byzancie v Česku

Sčítanie hlasov trvalo zhruba tak dlho ako hokejový zápas a bol to nervák. Kto vraví, že demokracia je nuda?

Víťazstvo Miloša Zemana – za vlády Andreja Babiša – posúva Českú republiku k Poľsku a Maďarsku, čím sa Slovensko stáva v tejto chvíli ostrovom európskej orientácie v bažine strednej Európy. Takto to bude vidieť celá Európa – a právom.

Dôsledky môžu byť dramatické pre celý región, pretože západní členovia Európskej únie s ním môžu stratiť trpezlivosť. Čas sa kráti a francúzsko-nemecký tandem potrebuje už tento rok vykročiť k hlbšej integrácii. A keď už hovoríme o tomto roku s číslom 2018 – oslavy stého výročia vzniku Československa budú z českej strany mimovoľnou karikatúrou všetkých hodnôt, na ktorých tento štát Masaryk so Štefánikom zakladali.

Víťazstvo Miloša Zemana je potvrdením, že energia vzbury proti liberálnej demokracii nestráca na sile, hoci – ako ukázala Zemanova kampaň – už neponúka nič nové. Jej hnacím motorom je strach z budúcnosti a strach, ako vieme, je jedným z najsilnejších inštinktov.

Miloš Zeman stelesňuje minulosť – aj preto mal verejnú podporu celebrít oslavujúcich nostalgiu, ako je Helena Vondráčková. Napokon, on sám sa správa ako človek, ktorý fyzicky vzdoruje neúprosnému plynutiu času, a tento vzdor mohol pritiahnuť veľa jeho voličov, ktorí tiež odmietajú stať sa historickými skamenelinami. Otázka – pri Zemanovom zúboženom zdravotnom stave – je, na ako dlho.

No napriek frustrujúcemu výsledku volieb sa ukazuje, že priama voľba prezidenta spája klady dvoch rôznych poňatí demokracie: priamej a zastupiteľskej. Je to hybrid medzi referendom a parlamentnými voľbami. Rozhodujeme síce o jednej z dvoch ponúk – ako v referende, nehlasujeme však za ideu (alebo proti nej), ale o človeku, ktorý nás bude zastupovať – ako v parlamentných voľbách.

Priama voľba prezidenta tak má funkciu testu spoločenskej nálady, keď sa zo skice s nejasnými obrysmi stáva po spočítaní hlasov dokončený obraz: toto sme my, tento človek je našou tvárou. A tí, ktorí sa ocitli v menšine, môžu zúfalo protestovať, že do toho obrazu nepatria, ale robia to márne. Ten obraz bude visieť na stene (doslova) všetkým na očiach.

Je preto logické, že voľbe predchádza silná mobilizácia, ktorá štiepi spoločnosť na dve súperiace časti: každá z nich chce mať na stene svoj obraz. V Česku však nabrala táto mobilizácia nevídanú energiu, ktorá je vyjadrením väčšieho zápasu, než je len súboj o nejakú tvár. Je to zápas, ktorý sa v rôznych podobách vedie na celom Západe. Je to civilizačný konflikt a v Česku práve zvíťazil byzantský princíp kultu arogantnej moci východného typu.

Zemanov vyzývateľ Jiří Drahoš neurobil žiadne veľké chyby a nazbieral spoločenský kapitál, ktorý porazenej časti českej spoločnosti pomôže nabrať nový dych. Tá má všetky predpoklady na to, aby ubránila liberálnu demokraciu, ktorá sa po sobote ocitne pod veľkým tlakom. Držme jej palce aj v našom vlastnom záujme.

Na Slovensku to dnes vyzerá, ako keby nás český zápas obchádzal. Lenže to sa môže čoskoro zmeniť. Zostáva už len niečo vyše roka do prezidentských volieb a je najvyšší čas premýšľať, ako slovenskú spoločnosť nevystaviť traume, ktorou si práve prechádza tá česká.