Ak už neveríte ženám, verte aspoň dievčatám – lekcia z prípadu zneužívaných gymnastiek

Z prípadu lekára americkej gymnastickej reprezentácie Larryho Nassara zneužívajúceho desiatky malých a mladých športovkýň, ktoré za ním prichádzali kvôli svalom či kĺbom, ale on sa viac ako o tie zaujímal o ich sexuálne orgány, musel byť na chvíľu zdesený každý rodič, ktorého dcéra či syn sa pre svoje športové či iné záujmy ocitá – často aj bez jeho prítomnosti – v kontakte s cudzími dospelými ľuďmi.

A to s takými, ktorí voči nemu vystupujú z pozície autority nielen pre svoj vek, ale aj preto, že aj od ich slova závisí, či sa dieťa v športovom tíme či umeleckom súbore stane premiantom alebo nie. Navyše sa v tomto prípade pohybujeme v prostredí, kde je disciplína a veta „zatni zuby a nesťažuj sa“ základným posolstvom. A deti to často počujú aj od vlastných rodičov, ktorí pre ich „kariéry“ neraz obetujú nielen značné peniaze, ale aj svoj čas či vlastné koníčky a ambície, a čakajú za to výkony.

Larry Nassar zneužíval desiatky detí – vrátane osemročných gymnastiek – dve desiatky rokov. Viaceré sa naňho sťažovali trénerom, vedúcim tímu či iným lekárom, ale nik, dokonca ani vlastní rodičia, im neveril. Museli vyrásť na silné dospelé ženy a museli sa spojiť a verejne prehovoriť, aby Nassar skončil tam, kam patrí. A musela sa zmeniť celková spoločenská atmosféra, aby sa začalo veriť poškodeným, hoci boli „len“ ženy, ktorým sa tradične neverilo, lebo sú hysterické, precitlivené a vôbec, „čo po desiatkach rokov vyťahujú kostlicov zo skríň, veď sa im nič také strašné nestalo“.

Hoci sa americké vyšetrovacie orgány v roku 2016 konečne začali o Nassara zaujímať, bolo to minuloročné hnutie #metoo, ktoré prípad vynieslo na širokú verejnosť. V októbri, keď sa o svojich skúsenostiach začínali vyjadrovať ženy z rôznych oblastí života, opísala svoje zážitky aj gymnastka McKayla Maroneyová. Potom sa chytili aj médiá a stala sa z toho nezadržateľná lavína.

Ako sa to mohlo stať

Objavili sa analýzy, ako je možné, že sa niečo také udialo. Upozorňovali na kultúru úspechu za každú cenu, na pomerne dobre opísané, ale ľuďmi stále ignorované alebo nerozpoznateľné stratégie sexuálnych predátorov od zaliečania sa cez vytvorenie si imidžu guru v danej oblasti (niektorí rodičia a tréneri by dali čokoľvek za to, aby sa ich gymnastka dostala na prehliadku k Nassarovi) až po vyhrážanie a totálne ponižovanie obete, ktorá sa bála otvoriť ústa a dokonca začala sama pochybovať, či sa jej naozaj diali tie veci, lebo všetci jej hovoria, že si vymýšľa a že to nie je možné.

„Fascinujúce, ale zďaleka nie neobvyklé na tom je, že neverili ani celkom malým dievčatám. Ktorý dospelý by si mohol myslieť, že osem-, deväťročné dievča by si vymýšľalo, že jej lekár pchá prsty na intímne miesta? Kde by asi o tom tak mohlo počuť? Odkiaľ by dievča vyrastajúce v zdravej rodine mohlo vedieť, že také niečo sa robí? V tomto veku drvivá väčšina detí klame o tom, že zjedli na desiatu všetko, čo im mama zabalila, a že si napísali úlohy, hoci to neurobili. Ak opisujú nejaké praktiky naznačujúce sexuálne zneužívanie, automaticky by sa mali rozsvietiť všetky kontrolky,“ hovorí izraelský psychológ a súdny znalec Hagai Peled.

Podľa neho v uzavretých komunitách, ako sú športové kluby či náboženské spoločenstvá, kde sa v deťoch pestuje pocit, že sú tam preto, lebo sú výnimočné, alebo za odmenu, sa zneužívanie moci dospelými dobre rozmáha a len veľmi ťažko sa dá odhaliť. Navyše, ako napísal Washington Post, konkrétne gymnastika je športom, kde sa tréneri detí dotýkajú, držia ich, vyhadzujú, chytajú, ohýbajú a naťahujú im svaly od veľmi nízkeho veku. Hlavne menšie deti majú problém rozlíšiť, čo je „dobrý“ a čo „zlý“ dotyk.

A čo rodičia?

Stále však vyvstáva otázka, ako je možné, že rodičia neboli schopní odhaliť, čo sa deje s ich deťmi. Peled upozorňuje, že ostré odsúdenia na sociálnych sieťach a obviňovania rodičov zo zlyhaní nie sú férové a sú príliš prvoplánové. „V prvom rade, tí rodičia cítia vinu; myslím, že jeden z otcov spáchal samovraždu, a som presvedčený, že mnohí to nespracujú do konca života. Myslím, že treba povedať aj to, že tieto deti neboli zanedbávané – naopak, mnohé mamy a otcovia sa pre to, aby robili šport, vzdali mnohého, všetko podriadili ich talentu. Hrozné veci sa dejú aj dobrým ľuďom a každý, kto aspoň trochu sleduje prípady sexuálneho násilia v inštitúciách, musí pochopiť, že sieť tých lží nátlaku, manipulácií je taká hustá, že zadrží takmer všetko. Jasné, že rodičia urobili aj chyby, dali sa zmanipulovať, boli príliš ambiciózni, radšej prijali možnosť, že ich dcéra je klamárka alebo zle pochopila situáciu, ako keby si priznali, že niekto jej robí niečo také odporné. Skôr by sme sa mali zamyslieť, čo ako rodičia môžeme robiť pre to, aby sa niečo také nedialo, a ako sa toho vyvarovať.“

Je zrejmé, že povedomie o sexuálnom obťažovaní sa zvýšilo, rovnako si v tejto chvíli spoločnosť už len tak ľahko nedovolí ignorovať náznaky, že niečo nie je v poriadku, vedie sa debata, ako sa správať, aby sa predchádzalo situáciám, kde by jedna strana mohla mať pocit, že je tlačená do nepríjemnej situácie, kde jej za nevyhovenie hrozí nejaká sankcia.

Americká autorka a novinárka Wendy Thomas Russellová sa venuje rodičovstvu a zhrnula niekoľko rád pre rodičov. Myslí si, že jednou z príčin, prečo ľudia ako Nassar tak dlho unikali, je kultúra poslušnosti a strachu z autorít, ktorú rodičia v deťoch podporujú, lebo je to ľahšie aj pre nich samých. Navrhuje, aby sa rodičia prestali s deťmi baviť z pozície moci, aby už nepoužívali frázy „lebo som povedal“, aby rešpektovali detský strach a nebagatelizovali ho, aby deti naučili, že každý z nás má hranicu toho, čo nám je nepríjemné, niekde inde a je v poriadku ju označiť – a tiež aby sa hlavne staršie deti nebáli povedať, keď vidia niečo zlé či keď je iným ubližované.