Denník N

Zeman a mutant

Spoločne vždy s úsmevom: Zeman a Fico. Foto – TASR
Spoločne vždy s úsmevom: Zeman a Fico. Foto – TASR

Opakovane sa čudujem, akú nízku mienku o sebe my novinári máme, keď sa necháme v priamom prenose, verejne, urážať politikmi.

Stalo sa to aj teraz v sobotu, všimli ste si? Okolo pol piatej podvečer prišiel staronový český prezident Miloš Zeman na pódium a urobil krátko po sebe čosi, čo sa navzájom vylučuje. Najprv kajúcne priznal, že počas svojho posledného mandátu sa polepší, bude odteraz menej arogantný, no neuplynulo viac ako pár minút a ten istý človek bol opäť „starý dobrý Zeman“. Taký, akého ho všetci poznáme.

Teda sprostý a ešte sa na tom dobre zabával, spoločne s okolím, ktoré lemoval Tomio Okamura z SPD na strane jednej a Milan Chovanec z ČSSD na strane druhej.

Najprv redaktora ČT, ktorý sa pokúšal svoju otázku zakričať, keďže nemal spočiatku k dispozícii mikrofón, znemožnil, že má „poněkud“ vysoký hlas ako mutant. Toto bol rozhodujúci okamih: novinár bol zrejme taký zaskočený, že mu nenapadlo zareagovať správne. Teda tak, že sa voči urážke ohradí a iba v prípade, ak sa druhá strana (Zeman) ospravedlní, položí pripravenú otázku.

A kolega novinár akoby nič

Nie, kolega novinár išiel ďalej a opýtal sa, akoby nič. Takéto správanie sa nazýva legitimizovanie agresora. Obeť jeho správania si to zrejme vyhodnotí tak, že je hlúpe a zahanbujúce sa slušne, ale tvrdo ozvať, vymedziť. To je však omyl.

Staronový Zeman potom nabral grády, jeho priaznivci spolu s ním. Podobne prezident zaútočil na redaktorku Respektu cez „tunelára Bakalu“ ako majiteľa tohto média. Aj ona bola zrejme natoľko zaskočená, že nedokázala zareagovať správne.

Český mediálny vesmír je po včerajšku plný aj fyzických, nielen verbálnych útokov. Podnikli ich na novinárov Zemanovi priaznivci, keď sa novinári pokúšali zaznamenať mimoriadnu udalosť v sále. Pre nevoľnosť spolupracovníka servera Parlamentní listy (ako sa ukázalo, podporenú konzumáciou alkoholu) bola privolaná záchranka. Prítomní novinári to chceli, pochopiteľne, zaznamenať. Zo strany zemanovcov však nasledovali buchnáty, údery päsťou, nadávky a zhodená kamera.

Slovák, ktorý si pamätá 90. roky, si nevdojak spomenie na to, ako Mečiarovi priaznivci podobne beztrestne – verbálne aj fyzicky – napádali novinárov. Ľuba Lesná či Štefan Hríb o tom vedia svoje. Mítingy HZDS v športovej hale boli presne takou arénou násilia, v akej počas kampane pred prezidentskými voľbami v Spojených štátoch priaznivci Donalda Trumpa napadli päsťami jeho odporcu. Ten sa previnil iba tým, že mal iný názor. Agresívni boli oni, nie on. On bol sám, ich bolo veľa.

V Zemanovom tábore obvyklé

O čom to vypovedá? V prvom rade, ak by sme chceli udalosti v Česku teraz bagatelizovať ako poľutovaniahodnú epizódu v pochopiteľnom návale emócií, tak by to nesedelo. Trend odrazu prepuknutej arogancie až agresivity je totiž v Zemanovom tábore po sobote zrejmý a rozšírený.

Presne takou bola aj reakcia poradcu Martina Nejedlého (počas chôdze nahnevane odstrčil novinárke mikrofón), hovorcu Jiřího Ovčáčka („vôbec ma to nezaujíma“, uviedol v prvej reakcii na útok na novinárov) či predsedu xenofóbnej SPD Okamuru na redaktorku DVTV („svojimi otázkami ma už nikdy neotravujte“).

Takáto masívna nenávisť voči médiám je symptóm celej spoločnosti. Pretože politici ako Zeman, Trump či u nás Fico zastupujú plus-mínus jej polovicu. Takú, ktorej hrubosť a agresivita ani zamak neprekážajú. Ba čo viac, zabávajú sa na nej.

Vždy, keď prebieha tlačovka premiéra Roberta Fica, cítim za všetkých kolegov, ktorí tam idú, zahanbenie. Od chvíle, keď nás novinárov beztrestne nazval špinavými protislovenskými prostitútkami, si nedokážem predstaviť, že by som sa s týmto človekom stretol bez toho, aby som sa ho ako prvú vec opýtal, či sa od svojho výroku dištancuje.

Otočiť sa a odísť

Ak by povedal nie, otočil by som sa a išiel preč. A je mi ľúto, že jediný novinár, ktorý sa ponížených kolegýň a kolegov na úrade vlády obvykle zastane, je Eugen Korda.

Ozaj neviem, čo kolegov z médií vedie k tomu, že takéto urážky politikov „prehryznú“ a idú ďalej. Pocit, že sa ako profesionáli musia cez to preniesť a odosobniť sa? Presvedčenie, že si plnia najmä svoju spravodajskú funkciu, a teda v prvom rade informujú svojich čitateľov či divákov? Hlúposť.

Zachovanie dôstojnosti, svojej aj dôstojnosti blížneho, pocit, že človek nie je handra, ktorou politici vytierajú podlahu, je prvoradý. A ak prezident spriatelenej krajiny (Zeman) hlboko urazí politika mojej krajiny, navyše takého, po ktorom chcem pomenovať štátne ceny (Dubček), tak sa ako premiér (Fico) voči tomu slušne, ale tvrdo ohradím. Opäť: ak nie, je to legitimizovanie grobiana, agresora.

Pekne to nedávno ukázala aj skúsenosť z Holandska. Keď sa Trumpov ambasádor prítomným zástupcom médií arogantne otočil chrbtom na znak toho, že sa s nimi už neráči baviť, spoza kamery zaznelo: pán veľvyslanec, odpovedajte, tu ste v Holandsku.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Miloš Zeman

Prezidentské voľby v ČR

Teraz najčítanejšie