O navážaní (sa do) moslimov – ponurá dumka „chlapca z bratislavskej kaviarne“

Autor je profesor orientálnych jazykov a kultúr

Predseda vlády Fico nevynechal príležitosť, aby si na piatkovom stretnutí premiérov Vyšehradskej skupiny v Budapešti opäť neuľavil na tému migrácie („odmietam vznik ucelených moslimských komunít“, „nevidím žiadny dôvod na to, aby sme sem navozili tisícky moslimov“).

Pritom len pred niekoľkými dňami na jeho predchádzajúci výrok na rovnakú tému v rozhovore v Slovenskom rozhlase („turisti chcú prísť k nám, kde nie sú výbuchy, kde nebudú na námestiach otravovaní moslimami“) zareagovala skupina občanov otvoreným listom, v ktorom premiéra vyzvali, aby prestal urážať ľudí kvôli ich náboženskému vyznaniu.

Robert Fico v reakcii na tento občiansky hlas občanom ponúkol demagogické vyhlásenie („vyjadrenie signatárov rešpektujem ako ich slobodný názor, ale zodpovednosť za bezpečnosť Slovenska nesiem ja a moja vláda“), v ktorom manipulatívne verejnosti podsúva, akoby každý moslim žijúci na Slovensku predstavoval bezpečnostnú hrozbu.

Rétoriku o ucelených moslimských komunitách a o „navážaní“ moslimov si premiér Fico osvojil už počas kampane pred poslednými parlamentnými voľbami („nikdy na základe kvót nenavozíme na Slovensko ani jediného moslima“, 2. 3. 2016) a odvtedy sa k tomuto slovnému spojeniu v rozličných variáciách vracia. Nie je to teda náhoda. Hovoriť o „navážaní“ moslimov či migrantov je typickým príkladom dehumanizácie kultúrne či etnicky odlišného jednotlivca alebo celej skupiny. Navoziť možno štrk alebo cement na stavbu, ale hovoriť tak o ľuďoch je nehumánne. Navyše o ľuďoch, za ktorými sú často konkrétne tragické osudy napríklad z vojny v Sýrii.

Téma utečencov je komplexný problém a politika ich povinného prerozdelenia podľa kvót stanovených Bruselom narazila na odpor vo viacerých členských štátoch. Kritizovať túto politiku a hľadať politických spojencov je legitímne (i keď ako občan by som privítal i zniesol oveľa väčšiu mieru solidarity, keďže si myslím, že bez hľadania kompromisov aj v ťažkých otázkach nemá Európska únia budúcnosť), ale cieľavedome a systematicky vytvárať pocit ohrozenia a „maľovať moslima na stenu“ je nedôstojné politika, ktorý by chcel ostať zapísaný v našich dejinách ako štátnik. Už ani nehovoriac o tom, že táto ostrakizácia konkrétnych ľudí na základe ich náboženskej identity sa môže obrátiť aj voči našim spoluobčanom. Dnes na Slovensku žije približne päťtisíc moslimov bez toho, aby to ktokoľvek (isteže, s výnimkou xenofóbnych extrémistov, ale hádam nám oni nebudú diktovať tón debát) vnímal ako zásadný spoločenský problém.

České prezidentské voľby ukázali, že protimoslimská rétorika a hulvátske aj nepravdivé Zemanove bonmoty („nie každý moslim je terorista, ale každý terorista je moslim“) ešte stále dokážu osloviť masy, pokušenie je teda veľké. No aj tak je podľa mňa takýto slovník z úst predsedu vlády členskej krajiny Európskej únie hanbou a vyvoláva zlých duchov nie tak dávnej minulosti. A to, že Viktor Orbán na tom nie je lepšie, je len veľmi slabou útechou. Nemám totiž pocit, že by maďarského premiéra ktokoľvek príčetný  v – z hľadiska politickej kultúry – civilizovanejšej a politicky i ekonomicky vplyvnejšej časti Európskej únie  ešte bral vážne. Nie je v záujme Roberta Fica ani Slovenska, aby sme dopadli rovnako.

Navyše extrémisti, ktorí môžu na plnú hubu hovoriť to, čo si premiér možno iba myslí, ale – chvalabohu – si to (zatiaľ?) netrúfne povedať nahlas, na tejto téme dokážu profilovať oveľa efektívnejšie a aj vďaka nenávistnej rétorike sa dostali do parlamentu (Kotleba u nás a Okamura v Česku, napríklad).

Brnkanie na najprízemnejšie pudy obyvateľstva navyše sťažuje aj racionálnu debatu ostatných predstaviteľov nášho politického spektra, keďže akákoľvek odchýlka od protiutečeneckej rétoriky je hlavným prúdom zneužívaná v politickom zápase. Imigrácia (vrátane imigrácie z krajín Afriky a západnej Ázie) je realita, s ktorou sa bude musieť Slovensko ako súčasť Európskej únie vyrovnávať aj v budúcnosti a treba o nej začať kompetentne, fundovane, bez predsudkov a lacných zjednodušení diskutovať. Vulgarizácia tejto témy ani pohŕdavé ironizovanie názorových oponentov („nech si kričia chlapci z bratislavských kaviarní, koľko chcú“) tomu nepomáhajú.

Akokoľvek naivne to znie vzhľadom na tristnú úroveň verejnej debaty v našich luhoch a hájoch, myslím si, že úlohou politických lídrov by malo byť jej kultivovanie, a nie nadbiehanie tomu horšiemu v každom z nás. Moderná stredoeurópska krajina, akou Slovensko iste chce byť, by si zaslúžila viac. A má na viac.