Koniec slniečkarov v Čechách

Ešte pred chvíľou, v minulom storočí, bolo slovo „vítať“ vyslovene pozitívne. V uplynulých týždňoch však Zemanovi stúpenci s chuťou opakovali, že druhý kandidát na prezidenta Drahoš je „vítač“ a „sluníčkář“. V podobnom duchu naňho útočili bilbordy.

Ťažko si teda predstaviť inú Drahošovu reakciu ako „nie som slniečkar“.

V takto nastavenej súťaži a v takto nastavenej spoločnosti by to isté tvrdil hádam aj kanadský premiér. Aký má však táto veta obsah? Taký ako samotné slovo.

Najstrašnejšia sémantická robota na slove slniečkar bola dávno urobená.

Je to naozaj smutné, ale slovo stvoril novinár – v médiu, kde sa rozhodli živiť xenofóbiu a nenávistné reči pradávno pred utečeneckou krízou, a to v českom časopise Reflex. Médiám to získava hlasy rovnako ako politikom a nie každému novinárovi dochádza, aký vplyv môžu mať nenávistné, pohŕdavé alebo napríklad aj sekundárne viktimizujúce prejavy. Kultivovanosť výrazu nie je témou dňa. Lenže čím viac ľudí vás počúva, tým väčšmi musíte dbať na to, čo vám ide z úst.

Ak však mal termín prežiť, musel na seba nabaliť obsah, s ktorého negatívnou emóciou sa bude vedieť stotožniť viac ľudí. Predsa len pôvodina je taká nekonečne povrchná, že inak by ťažko prežila viac ako jednu uhorku. (Koho zaujíma, že niekto má dredy a ako sa depiluje?) Čáry-máry fuk, a máme skupinu naivných humanistov, rozumej trkvasov, ktorí dokážu tak nanajvýš tárať o ľudských právach.

Je teda možné, že toto slovo ovplyvnilo voľby viac, ako by sa zdalo, a rozhodne je stále na ceste (vysokorýchlostnej) z periférie slovnej zásoby do jadra.

Úbohá kaviareň, ktorá nikomu nič nevyparatila, je na tom podobne.

Napríklad neúspešný kandidát Drahoš sa staval proti termínu „pražská kaviareň“, lebo celkom správne chápe, že je to vytváranie umelej bariéry, ktorá má niesť negatívnu emóciu. Tvrdenie, že rozhodne viac chodí do hospody, mu zjavne už veľmi nepomohlo.

Odpor ku „kaviarni“ u nás neživí len Erik Tomáš („realita porazila kaviareň“), ale aj médiá. Keď na to dostanú najbližšie chuť, mali by si spomenúť na Zemanov odkaz, že „pražská kavárna, což je takové společenství sebe se utvrzujících lidí, kteří v životě příliš mnoho nedokázali,“ (profesor chémie je iste excelentný príklad takejto stratenej existencie) „bude muset zavřít ústa.“

Médiá však zvyčajne hovoria pravý opak – otvorte ústa – a bolo by užitočnejšie, keby to tak aj ostalo.