Carpe hnijem SNS

Autor je bezpečnostný analytik

Zámerom tohto článku nie je rozoberať škandály a prešľapy predstaviteľov súčasnej Slovenskej národnej strany, ktorá vznikla v roku 1990, ale zhodnotiť jej politiku, stav a hodnoty v porovnaní s historickou SNS, na ktorú sa rada odvoláva.
Predstavitelia dnešnej SNS o sebe tvrdia, že sú pokračovateľmi myšlienky a hodnôt pôvodnej Slovenskej národnej strany, ktorá vznikla v 19. storočí. Zakladali ju predstavitelia pochádzajúci zo štúrovskej vetvy, a teda evanjelickej inteligencie, ktorá v tom čase tvorila elitu národa.

Boli to rozhľadení ľudia, ktorí cestovali, študovali v zahraničí a svoje poznatky sa snažili uplatniť aj na Slovensku. Robili osvetu, vzdelávali národ, bojovali proti zadubenosti, alkoholizmu a tmárstvu, ktoré na vtedajšom Slovensku prevládali. Nehovoriac o tom, že ich cieľom bolo vybudovanie národného povedomia na moderných princípoch, ktoré na tie časy obsahovali veľa liberálnych prvkov. Dokázali prekonávať zakorenené predsudky a snažili sa formovať na tú dobu modernú spoločnosť. Predstavitelia strany ako Viliam Paulíny-Tóth, Jozef Gregor Tajovský, Štefan Marko Daxner, Martin Rázus atď. a ich publikačná činnosť patria medzi klenoty nášho národa.

Predstavitelia starej SNS museli prekonávať nespočetné prekážky. Okrem tlaku zvonku boli často vystavení aj odporcom pokrokového myslenia na Slovensku. To, samozrejme, prinášalo aj politické chyby a kompromisy, ktoré mali negatívny vplyv na samotnú stranu a jej ciele.

Platí to aj o Zvolenskom manifeste z roku 1937, na základe ktorého došlo k zjednoteniu politických síl na Slovensku a zblíženiu s HSĽS s cieľom dosiahnuť autonómiu Slovenska, čo sa aj napokon podarilo. Lenže tento akt v mene vyššieho princípu sa stal strane osudným. Postupne ju HSĽS pohltila, zanikla a výsledkom bolo potlačenie pokrokovejších myšlienok na úkor konzervatívneho a klerikálneho prúdu. Faktom však je, že SNS predstavovala evanjelickú časť národa, ktorá je na Slovensku v značnej menšine, a teda bola odkázaná na hľadanie partnerov na spoluprácu.

Krátke nadšenie

Keď sa v roku 1990 značka SNS opäť zjavila na politickej scéne, rozvírila hladinu požiadavkami na samostatnosť Slovenska. Nadchla tým menšiu časť populácie (väčšina bola v tom čase proti osamostatneniu), ktorá verila, že ide o stranu, ktorá nadviaže na dávnu minulosť a zašlú slávu historickej SNS. Okrem myšlienky nezávislosti Slovenska niektorí prívrženci verili, že to bude strana pokroková, otvorená novým myšlienkam a dokáže opäť nadviazať na snahy o prekonávanie predsudkov s cieľom vytvoriť modernú spoločnosť.

Toto nadšenie a niečo ako malý vnútrostranícky boj trval len veľmi krátko a títo ľudia začali stranu buď postupne opúšťať, alebo splynuli a stíchli. Išlo skôr o nadšencov, ktorí si hľadali svoje miesto v strane, ale do popredia sa im nikdy nepodarilo prepracovať. Snažili sa stranu kultivovať a mali výhrady voči viacerým radikálnym prejavom v nej. Stačí si spomenúť na stanovy SNS zo začiatku 90. rokov, ktoré obsahovali podmienku vstupu do strany výhradne len pre občanov Slovenskej republiky, ktorí sú slovenskej národnosti.

V SNS sa podarilo presadiť rôznym politickým kádrom s pochybnou minulosťou, ktorí nemali kapacitu nadviazať na činnosť historických predstaviteľov strany a zvolili si ľahšiu cestu konzervatívno-klerikálneho myslenia a smerovania. Definitívnym zavŕšením tohto boja bolo zvolenie Jána Slotu a jeho krídla do vedenia strany. Správanie a spôsoby týchto ľudí nie sú predmetom hodnotenia. Sú len vrcholom ľadovca.

V strane zvíťazila ľudácka, radikálna rétorika, ktorá je odvtedy pre SNS charakteristickou. Prevážili hlasy velebiace Andreja Hlinku, Tisa a ďalších pohlavárov vojnového štátu. Do strany vstúpili rôzni ľudia s romantickými spomienkami na ľudácky režim. S týmto myslením, nasadením a tomu zodpovedajúcim politickým programom vstúpilo SNS na politickú scénu. Program bol plný odkazov na pokračovanie štátnosti, teda vojnového ľudáckeho režimu. Bol postavený na strachu, predsudkoch a nenávistnej rétorike proti všetkému neslovenskému, cudziemu. Vyústením bolo známe „cudzie nechceme, svoje si nedáme!“

Čoraz podobnejší Slotovi

V dnešnej SNS sa toho veľa nezmenilo. Andrej Danko, ako pravá ruka Jána Slotu, sa síce snažil dištancovať od predošlého vedenia, ale postupom času je mu čoraz podobnejší. Drvivá väčšina politikov SNS zo Slotovho obdobia v strane zostala a ďalej formuje jej politiku. Vymenil sa len predseda. Princípy ostali tie isté. Ako často počuť z úst popredných predstaviteľov spomínať mená politikov historickej SNS v porovnaní napríklad s Andrejom Hlinkom?

Predstaviteľov historickej SNS a ich myšlienky nové vedenie vôbec nespomína a to zámerne. V strane jednoducho nie je potenciál, aby mohla nadviazať na pokrokové myšlienky. Kým predstavitelia pôvodnej SNS chceli Slovensko svetu otvoriť, tak dnešné vedenie stojí pri zavretých dverách a kričí, že nás chráni pred všetkým zlým zvonka.

Ako každá politická strana aj SNS sa snažila nájsť uznanie a partnerov nielen doma, ale aj v zahraničí, čo sa časom ukázalo ako veľmi náročná úloha. Keďže na Západe sa stretla s odmietavými postojmi k jej politike (až na výnimky, ako sú napríklad Rakúska strana slobodných, čo je dodnes vnímané v SNS ako vrchol zahraničnopolitického uznania), tak podporu našla na Východe.

Predstavitelia SNS to vnímali ako prelomenie zahraničnopolitickej izolácie a našli si aj historické spojenie s takzvaným Slovanským zjazdom v Moskve (1867), ktorého sa zúčastnili Ján Baltazár Jesenský – Gašparé, Pavol Mudroň a ďalší. Zabudlo sa však, že slovenská delegácia zo zjazdu odišla s prázdnymi rukami a v politike historickej SNS sa téma všeslovanstva pod vedením Ruska nikdy nezjavila. Rýchlo pochopila, že tadiaľ cesta nevedie.
Terajšej SNS to však neprekáža.

Vďaka tejto samovykonštruovanej predstave, ako aj starým kádrom si vypestovala neobjektívne pozitívnu predstavu o Rusku, ignorujúc pritom všetky historické skúsenosti a fakty. Sympatie k Rusku a všeslovanstvu sú v novodobej SNS silne rozšírené a ani sa nesnažia to skryť. Danko, samozrejme, koná v tomto duchu a s nadšením navštevuje Rusko častejšie ako iné krajiny v Európe. Politika SNS je silne proruská a ochotne obhajuje ruské záujmy na Slovensku. Prejavuje sa to napríklad tak, že SNS s veľkou vervou blokuje všetky iniciatívy, ktoré by mali posilniť odolnosť Slovenska voči ruskému vplyvu a v zákulisí sa nebojí oponentom vyhrážať.

Keď dôjde na zahraničnopolitické priority Slovenskej republiky a tému Európskej únie, je zábavné počúvať vyjadrenia predstaviteľov SNS, ktorí len s problémami a naučeným pátosom povedia pár naučených fráz. Len s ťažkým sebazapretím sa občas pozitívne vyjadria o Európskej únii. Je evidentné, že im táto téma nejde a veľmi radi sa jej, ak sa dá, aj vyhýbajú. O to väčší zápal v ich prejave badať, keď je témou Rusko. Evidentne im zahraničnopolitická orientácia Slovenska nesedí a nevedia sa s ňou stotožniť. O čo radšej by boli v opozícii a trúbili do sveta svoje predstavy o Slovensku ako moste medzi Východom a Západom a pod. Nehovoriac o získaní nejakých percent voličov z kotlebovského tábora. Dôvodov, prečo sa nemôžu prejaviť naplno a pokračujú v tejto vládnej zostave, určite majú na milióny.

Príliš veľká priepasť

Kým historickí predstavitelia SNS tvorili, publikovali, vzdelávali, motivovali, patrili a naďalej patria medzi vzory našej spoločnosti, tak novodobí predstavitelia SNS sú toho pravým opakom. Dokonca sú už dnes predmetom ľudovej zábavy. Kým historickí predstavitelia bojovali proti spiatočníckemu mysleniu, skorumpovanému a zakonzervovanému systému, tak tí dnešní patria medzi tých najznámejších a najväčších odporcov pokrokového, moderného myslenia. Historickí predstavitelia SNS svojimi dielami obohacovali našu kultúru a jazyk, novodobí majú často problém s ovládaním slovenčiny.

Priepasť medzi historickou SNS a novodobou SNS je jednoducho príliš veľká, aby sa dalo hovoriť o nejakom pokračovaní v hodnotách a myšlienkach. Novodobá SNS poškodila obraz a meno veľkých dejateľov našej histórie, čím navždy skompromitovala aj seba.

Čo okrem značky teda vlastne spája historickú SNS s jej novodobou podobou? Aký by bol rozdiel, keby sa SNS nevolala SNS, ale napríklad Agrárna konzervatívna strana?