Denník N

Objavovať človeka alebo zo zápisníka spisovateľa

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách dnes predstavujeme Integrálny denník Františka Švantnera.

Prozaik František Švantner (1912 – 1950) si svoj Integrálny denník viedol v poslednom desaťročí svojho krátkeho života, v 40. rokoch minulého storočia, no samostatne vyšiel až v roku 2001 vo vydavateľstve Formát v Pezinku.

Švantnera všetci poznáme z hodín slovenčiny ako hlavného predstaviteľa medzivojnovej prózy naturizmu, literárneho prúdu, v ktorom vyvrcholili tendencie autorov lyrizovať prozaické texty. Aspoň úryvok z niektorej novely z debutovej zbierky Malka (1942) či z románu Nevesta hôľ (1946) čítal každý z nás. Menej známe sú životné osudy Františka Švantnera a jeho vynikajúci rozsiahly román Život bez konca, ktorý dokončil len rok a pol pred smrťou. Cenzurované vydanie vyšlo v roku 1956 a prvé relatívne úplné až v roku 1974. Možno ste videli vydarenú adaptáciu Miloslava Luthera v podobe päťdielneho seriálu, ktorý vysielala Československá televízia prvýkrát v roku 1982.

Pod Ďumbierom

Schwandtnerovci prišli pod Ďumbier v 16. storočí zo Štajerska ako drevárski a banskí odborníci. Františkov otec Leopold bol za prvej republiky richtárom v Bystrej. Matka Jozefína predávala výšivky po celom Rakúsko-Uhorsku. Zoznámili sa vo Viedni. František Švantner prežil podnetné a pokojné detstvo v prírode Nízkych Tatier. Čítal Stevensona, Poa i Dostojevského, mal bohatú fantáziu, kamarátom rád rozprával strašidelné príbehy.

Bol citlivým a bystrým pozorovateľom ľudských pováh a spôsobov, študoval pedagogiku a pracoval ako učiteľ. V roku 1936 mu v časopise Prameň vyšla poviedka Jarmočná anekdota o vianočnom krížiku. Ako jediná sa zachovala z pripravovanej debutovej zbierky próz; Švantner ju zveril redaktorovi, ktorý namiesto vydania rukopis stratil. V roku svojho knižného debutu (Malka), na Vianoce 1942, sa oženil s Máriou Kobányiovou (1913 – 2003), neskôr sa im narodili dvaja synovia.

V štyridsiatom štvrtom sa spisovateľ zapojil do SNP, vstúpil do KSS, no neskôr bol k vývoju socializmu kritický a zo strany z etických dôvodov v roku 1949 vystúpil. To poznamenalo edičné osudy jeho diel. Nastúpil na platenú dovolenku Matice slovenskej, aby sa mohol naplno venovať písaniu románu Život bez konca. Čoskoro sa začali prejavovať príznaky vážnej choroby: únava, bolesti hlavy, depresie a výpadky zraku. Pri lekárskom vyšetrení v Martine v septembri 1950 mu diagnostikovali mozgový nádor.

V Prahe ho operoval špecialista, doktor Niederle, no operácia – žiaľ – nebola úspešná a František Švantner 13. októbra 1950 zomrel. Na skromnom obrade spopolnenia sa v pražskom krematóriu zúčastnila len manželka Mária a speváci Národného divadla, ktorí mu zaspievali jeho obľúbencov Dvořáka a Griega. Urnu opatrovala vdova až do vlastnej smrti v roku 2003, keď pozostalí vyplnili spoločnú poslednú vôľu manželov a popol rozptýlili v Nízkych Tatrách. Vo voľnej prírode, medzi stromami, nájdete aj kamenný pamätník.

Odborníkom na tvorbu Františka Švantnera bol Ján Števček. Po jeho smrti v spolupráci s vdovou po spisovateľovi dokončil prípravu vydania Integrálneho denníka Pavol Števček, ktorý v doslove uviedol: „Denník (…) nepísal nijaký kronikár letiaceho času, nijaký zaznamovateľ udalostí, dejov, dní. Dejiny a historici sa nebudú oň nejako spoľahlivo opierať; je na to príliš múdroslovný, veľmi reflexívny, filozofický.“

Názov integrálny súvisí s názorovou a morálnou integritou autora i so skutočnosťou, že sú tu zo siedmich zošitov prepísané a spojené zápisky rozličnej povahy: nápady, námety a prípravné štúdie k prózam; filozofické úvahy a myšlienky o umení a literatúre; kritika náboženskej praxe i komunistickej ideológie; zápisky zo školskej praxe a záznamy o prečítaných knihách.

Žijem život iný

Hlavnú líniu tvoria poznámky, v ktorých si autor vyjasňuje dejovú líniu i psychológiu a motivácie postáv románu, na ktorom intenzívne pracoval – Život bez konca. Niektoré fragmenty sa týkajú konkrétnych scén a situácií pre Švantnera typických: „Keď vyjde z vody, pretrie si ešte ružové telo voňavou mastičkou a je hladučká, biela, čistá ako labuť. Aj Gajerka s tetkou Nánkou, keď jej večerom pred zrkadlom jedna z jednej, druhá z druhej strany pripravujú na hlavu závoj, povedia naraz, že je ako labuť, a pokrivenými prstami veľmi obozretne ako na kvete podchytávajú jej na škraniach strúčky vlasov. Paulínka si to všimne. Vidí v zrkadle zoschnuté tváre oboch starien vedľa svojej a stisne jej to srdce.“

Najrozsiahlejšie pasáže denníka sa viažu k pripravovanej novele Kňaz, ktorú už autor nestihol dokončiť, a zostala len vo fragmentoch a úvahách. Zau­jímavý osud mali štyri zápisky pod názvom Žijem život iný. Štyri variácie na tému prevzatia životného osudu staršieho brata mladším, ktorý po ňom „zdedí“ manželku, dieťa, dom i horské prostredie, z ktorého pochádza, hoci už dlhšie žije v meste, adaptoval Ján Števček.

Podľa jeho scenára nakrútil Stanislav Párnický v roku 1981 televízny film Pasca s Jozefom Adamovičom v úlohe staršieho, Jiřím Bartoškom v úlohe mladšieho brata, Annou Javorkovou v role ženy, ktorá ich spája, a Libušou Šafránkovou v role ženy, ktorá ich rozdeľuje. Hoci je vo filme niekoľko silných miest, jeho presvedčivosť sa rozpadá pod prívalom nudného filozofovania. Švantner bol majstrom psychológie postáv v krízových situáciách, sugestívne písal o ľudských vášňach, reflexiu vedel začleniť do deja hladko a prirodzene. V Pasci sa to tvorcom – žiaľ – nepodarilo.

Prorocký sen o vlastnej smrti

Niektoré nápady zaznamenáva Švantner veľmi stručne, heslovite a bolo by zaujímavé čítať, čo sa z nich napokon vyvinulo: „(…) pod starým hostincom – diera – starý archív – tajná chodba – kupleraj – život na smetisku – mestské kone z (…)“

Z myšlienok o literatúre vyberáme postreh, ktorý by si mali zobrať k srdcu viacerí súčasní prozaici: „(…) Spisovateľ musí hodne študovať, a hlavne veľa myslieť, ale nesmie túto svoju učenosť stavať na obdiv vo svojom diele – musí si vždy uvedomovať, že najväčší dar, ktorý mu bol daný, je básnické videnie a básnické zvestovanie. Táto zrejmosť a výrečnosť má ho pri tvorbe viesť, všetky iné vlastnosti a prednosti, schopnosti musí zatláčať do úzadia, ak chce stvoriť opravdivé básnické dielo.“

Švantner bol človekom i autorom veriacim i angažovaným, no predovšetkým vnímavým, kritickým a jasnozrivým. Svedčia o tom záznamy venované viere, politike, umeniu i záznam prorockého sna o vlastnej smrti – jeden z posledných zápiskov denníka: „Vo väčšine ľudia preto navštevujú kostol, aby zahnali nudu, niečím zaplnili čas. Máloktorí idú do kostola z čistej potreby zbožného srdca.“

„Neverím, že by sa sovietsky robotník postavil proti takej vláde, ktorá by zavádzala fašizmus a ktorá by zároveň podporovala jeho. Skôr opak, tento robotník by to s radosťou dovolil, uskutočňoval, ak sa tak už nestalo; a tak komunizmus je vlastne len druh fašizmu.“

„Znakom úpadkového umenia každého obdobia je štylizácia a schematickosť. (…) Podľa toho i dnešné umenie je úpadkové, a myslím tým predovšetkým na socialistický realizmus, v ktorom tvarovosť ustupuje úplne idei, myšlienke, v ktorom figúry i prostredie prestávajú mať dôležitosť. Miesto nich vystupujú, mohli by sme povedať, zosobňujú sa myšlienky. (…)“

„Snívalo sa mi (…) Nedočítaná kniha Das letzte Kapitel, roztrhaný slovník, niekoľko náčrtkov, otvorený zápisník – posledný riadok bolo treba dokončiť – ceruzka. Všetko nedohotovená robota. Musel som ju nechať tu a už nikdy sa k nej nevrátim.“


Zabudnuté knihy naživo

V Kabinete pomalosti v bratislavskej Novej Cvernovke (Račianska 78) v stredu 31. januára o 19.00 budú autori nášho seriálu – Peter Krištúfek a Viktor Suchý – diskutovať o výnimočných, čudných, záhadných a nezaraditeľných knihách Franza Kafku, Hermana Melvilla, Emila Ciorana, Enriqueho Vilu-Matasa a ďalších autorov. Vstup je voľný, občerstvenie pripravené.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie