Denník N

V Bratislave ho nepochopili, skutočnej spomienky sa Marián Varga dočkal až v Skalici

Iva Bittová s Jozefom Luptákom v Skalici. Foto N - Tomáš Benedikovič
Iva Bittová s Jozefom Luptákom v Skalici. Foto N – Tomáš Benedikovič

Koncerty Marián Varga in memoriam a 70+1 ukázali, že keď rôzni ľudia robia to isté, výsledok môže byť úplne odlišný.

Boli to prvé narodeniny bez neho. Vlani v lete Marián Varga zomrel, ale jeho hudba zostáva. A s ňou aj otázka, ako sa dá vlastne hudba natoľko postavená na osobnosti autora dnes hrať. Dve odpovede, dve úplne odlišné odpovede, ukázali víkendové koncerty v Slovenskom rozhlase v Bratislave a v jezuitskom Kostole sv. Františka Xaverského v Skalici.

Bez ducha

Keď Varga začínal so skupinou Collegium musicum, nevedeli presne, čo idú hrať. Rozhodli sa pre adaptácie klasikov. Prvým z nich bol Bach. Skladba Hommage à J. S. Bach je variáciou na tému z Bachovej Sarabandy, bola to pocta, ale zároveň úplne nové dielo. Suverénne, súčasné.

O niečo podobné sa pokúsil aj Rudolf Pepucha, skladateľ a producent stojaci za projektom Marián Varga in memoriam. Keď sa prvý koncert v Slovenskom rozhlase vypredal, pribudol ďalší. Záujem divákov o Vargovu hudbu trvá a je veľký, to je tá dobrá správa. Tou horšou je výsledok.

Dobrá hudba znesie všeličo, rôzne úpravy a coververzie. Problém je, keď pôvodného autora takmer vôbec nespoznáte a zostane bokom, čo a ako vlastne robil. Rozhlasový koncert mohol zopakovať program z roku 2010. Vtedy Varga dostal možnosť odpremiérovať svoje komponované komorné skladby aj novinku pre orchester a zahrať s Collegiom niekoľko skladieb v symfonickej verzii. Akurát, že tie pesničky pre orchester neupravil on, ani niekto, kto by rozumel jeho poetike. Teraz, keď Pepucha pridal ďalšie nové skladby, bolo Mariána ešte menej.

Načo je dobré dokomponovať niekoľko minút inštrumentálnej hudby do úvodu pesničky S rukami vo vreckách? A navyše to urobiť na prvú, v neoromantickej polohe sláčikov a dychov? Kvôli tomu, aby sa v programe čo najčastejšie dalo uviesť slovo „premiéra“? Aj ďalšie skladby išli proti duchu Mariánovej hudby a zvýraznili veci, ktoré neznášal: miestami až estrádnu orchestráciu, polozdžezované pôvodné témy, namiesto rovného spevu ornamenty a patetický výraz, ktorý spievajúci moderátor Michal Varga (zhoda mien) zaklincoval slovami „Dúfam, že ste dojatí aspoň tak, ako ja“, zjednodušené harmónie (Ľalia poľná) plus k tomu celému dve hradby svetiel, ktoré sú na efekt a rušia komorné skladby (najmä Pastorále pre flautu).

Hroziacu veľkú katastrofu zachránila organistka Bernadetta Šuňavská, ktorá vo svojich improvizáciách, a najmä v záverečnej Hommage à J. S. Bach pripomenula, že hlavnou postavou večera má byť Marián Varga. Dobre spolu s Collegiom v zostave Frešo-Griglák-Valihora vyznela aj Ulica plná plášťov do dažďa. Rozpačitý dojem zo spevákov vylepšil Pavol Hammel. Ten však odspieval Smutnú rannú električku a Čiernu ružu iba na nedeľňajšom koncerte, jeho neúčasť väčšinu návštevníkov o deň predtým zaskočila (Záznam z nedeľňajšieho večera bude online).

„Postupne som prichádzal na to, ako hrať čoraz nezávislejšie od predlohy, ako s materiálom zaobchádzať úplne po svojom. Vlastne som si zvykol ani nepozerať do nôt, radšej len spomínať. A ako je známe, kto spomína, ten klame,“ vravel Marián Varga, keď vysvetľoval začiatky Collegia musica. Hovoril o hudbe iných klasikov, Haydna, Rimského-Korsakova a ďalších. Teraz sa niečo podobné stalo jemu, lenže nikto na nič neprichádzal postupne. Collegium sa stretlo so Šuňavskou prvýkrát vo štvrtok, všetci spolu s orchestrom mali jedinú skúšku.

Ak vychádzame z toho, že celý zámer projektu bol myslený dobre a nešlo o zarábanie či iné priživenie sa na tvorbe známej osobnosti v duchu hesla Najlepší skladateľ je mŕtvy skladateľ, potom došlo „iba“ k nepochopeniu. Nepochopeniu toho, o čo Vargovi v hudbe išlo a čo sám zdôrazňoval v rozhovoroch aj v knihe O cestách, ktoré nevedú do Ríma. Stačilo pozorne počúvať, pozorne čítať a až potom sa do niečoho takého ambiciózneho púšťať.

V prvom rade

V Skalici sa Marián narodil a strávil prvé roky života, je tam aj pochovaný. No nielen preto bol pondelkový koncert niečo úplne iného. Namiesto veľkého orchestra a bigbítovej kapely sa na pódiu prestriedali tri komorné zostavy hudobníkov, ktorí veľmi dobre vedia, o čo ide, a zároveň dokážu stvoriť novú originálnu hudbu. Celé to bolo dobré, od úvodu Vargovho synovca Kuba, ktorého klavírne dialógy s citátmi strýkovej tvorby (Insomnia z albumu Stále tie dni) pomocou mašiniek efektoval Jonatán Pastirčák a Monika Potokárová ešte pridala vokálnu vsuvku z III. symfónie od Góreckého (Mariánovho obľúbeného skladateľa).

Jana Vargová a Iva Bittová, vzadu Vladislav Šarišský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kým prvý blok pripomenul experimentálnejšie polohy Vargu, trio Ne:bo:daj s hosťami priniesli svoje komprovizácie, kombináciu pripravených štruktúr a voľného hrania evokujúcu Mariánove sólové koncerty, počas ktorých hľadal/komponoval svoju hudbu a pohrával sa s hudbou iných autorov priamo pred publikom. Ako sa dá s predlohou narábať citlivo a zároveň slobodne, ukázali aj Iva Bittová s violončelistom Jozefom Luptákom a pianista Vladislav „Slnko“ Šarišský.

Práve vďaka tomuto skladateľovi a zároveň interpretovi sa dnes dá naživo hrať hudba Mareka Brezovského aj Mariána Vargu, ktorého Slnko pripomína štýlom hry aj celkovým prejavom, klávesovou suverenitou a zároveň neistotou, kam tá ruka niekedy padne. Keď táto zostava siahla na Vargove pesničky, bolo to veľmi pôsobivé – Mimochodom aj Pomôž mi dostali od Kamila Peteraja nové verzie textov, hudba v kombinácii so sláčikovým kvartetom žiarila. Aj ich improvizácie iskrili nápadmi a muzikalitou, Marián by bol určite spokojný, tak ako jeho manželka Janka a skladateľ Vlado Godár sediaci v prvom rade.

Pretože presne o to tu išlo – v prvom rade o Mariána a o jeho odkaz. Program tohto koncertu by sa mal nahrať na album, bude to bez debaty veľmi zaujímavá nahrávka. Skalický večer s číslami 70+1 v názve otvoril plánovanú tradíciu narodeninových večerov, ktoré majú pripomenúť originál a zároveň vždy priniesť niečo nové. Toto bola výborná overtúra.

„V Mariánovej hudbe je aj veľa hravosti a zmyslu pre melódiu, čo veľmi oceňujem. Je naozaj dosť dôvodov stretávať sa a oživovať všetky jeho noty,“ povedala po koncerte pre Denník N Iva Bittová. Na poznámku, že Marián ju v rozhovore z 90. rokov označil za lepšiu skladateľku, než bol on sám, povedala, že to je veľmi pekná poklona a silný impulz, aby pre neho napísala skladbu s venovaním. Príbeh pokračuje.

Teraz najčítanejšie