Denník N

Príbeh tejto korčuliarky bol absurdnou komédiou

Margot Robbie, Sebastian Stan. Foto – Bontonfilm SK
Margot Robbie, Sebastian Stan. Foto – Bontonfilm SK

Nemusíte vedieť vôbec nič o športe, aby ste si film Ja, Tonya užili.

Dnes jej meno mimo USA neznie príliš povedome, ale začiatkom 90. rokov bola Tonya Hardingová svetovou celebritou.

Ako prvá Američanka krasokorčuliarka na svete súťažne skočila trojitého axela, čo je skok taký náročný, že sa o to pred porotou pred ňou nikto nepokúsil. Ako prvá získala na svetovom šampionáte súčet známok 6. Dvakrát štartovala na olympiáde.

Potom sa však stala zrejme najnenávidenejšou americkou celebritou a jej kariéru zruinoval jeden z najväčších škandálov športovej histórie. Na ľad sa už nevrátila a darmo sa snažila vrátiť na výslnie ako wrestlerka, boxerka, automobilová pretekárka, či speváčka kapely, ktorej jediné vystúpenie publikum vypískalo. Dnes 47-ročná žena maľuje krajinky, vychováva syna a snaží sa zabudnúť na kontroverznú minulosť.

Jej príbeh má všetko: vzostup nahor a strmý pád, lásku a žiarlivosť, násilie a zločin. A to všetko podfarbené takou dávkou absurdity, že keď herečka Margot Robbie čítala jej životopis, mala pocit, že to celé musel niekto vymyslieť.

To isté si uvedomovali tvorcovia filmu Ja, Tonya, ktorý má tri nominácie oscarovej Akadémie. Mohli z toho urobiť športovú drámu, alebo konvenčný dojímavý životopis. Namiesto toho nakrútili absurdnú čiernu komédiu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani bratia Coenovci. A ktorú si užijete dokonca aj v prípade, ak o športe vôbec nič neviete.

Ja, Tonya
USA, 2017, 119 min.

Réžia: Craig Gillespie
Scenár: Steven Rogers
Hrajú: Margot Robbie, Sebastian Stan, Mckenna Grace a ďalší

Osudová olympiáda

Mestečko Lillehammer v Nórsku sa Slovákom spája s prvými úspechmi samostatných hokejistov, svet a médiá vo februári 1994 však sledovali celkom inú olympijskú drámu. Tvár Tonye Hardingovej bola na titulke magazínov Time aj Newsweek a záujem novinárov dohnal olympijský výbor k sťažnostiam, že robia zo sviatku športu bulvár.

Sedem týždňov predtým neznámy útočník po tréningu v denverskej aréne napadol krasokorčuliarku Nancy Kerriganovú a teleskopickým obuškom jej zranil nohu nad kolenom, čím športovkyni skomplikoval postup na olympiádu. Polícia, tak ako všetci ostatní, vedela, že obeť tohto útoku je rivalkou Hardingovej v národnom tíme, preto od začiatku pracovala s hypotézou, že za ním stojí Tonya Hardingová. To sa aj potvrdilo.

Stopy viedli k Hardingovej exmanželovi Jeffovi Giloolymu a jej bodygardovi Shawnovi Eckardtovi. Tí sa priznali, že si útok objednali u ďalších mužov, z ktorých jedného FBI identifikovala ako páchateľa. Útok mal vyradiť z olympiády Hardingovej konkurentku. Dôkazy, že si ho Hardingová objednala, či o tom aspoň vedela, však polícii chýbali.

Za svojho exmanžela sa športovkyňa ospravedlnila, za seba však vinu priznať odmietla a napriek štábom novinárov kempujúcich pred svojím domom odletela súťažiť do Lillehammeru. Jej tamojšia jazda sa stala jedným z historicky najsledovanejších programov v americkej televízii, hoci medailu nevyhrala, skončila na ôsmom mieste. Doma ju čakal súd.

Najzvláštnejší bol ani nie tak motív útoku, ale hlúposť páchateľov. Museli to urobiť absolútni amatéri. Polícii zanechali výživnú stopu z nešifrovaných telefonátov, kreditiek a záberov priemyselných kamier. „Mozog“ celej akcie, Shawn Eckardt, nemal mentalitou ďaleko od slávneho lupiča, ktorý veril, že ho pred identifikáciou ochráni, ak si tvár potrie citrónovou šťavou. Ako toto pochopiť? Jedine cez pochopenie prostredia, odkiaľ Hardingová vzišla.

Majsterka z vidlákova

Vyrastala v chudobe v americkom Portlande. Matka ju od detstva psychicky aj fyzicky týrala, v pätnástich ju sexuálne napadol jej nevlastný brat a išiel za to do väzenia. Na ľade trénovala od neuveriteľných troch rokov. Matka jej kariére venovala každý cent, ktorý zarobila ako servírka, kostýmy jej šila ručne. Zo strednej školy odišla, aby sa naplno venovala športu.

Za svoj pôvod sa nikdy nehanbila, naopak, hrdo sa hlásila k pejoratívnym výrazom „white trash“ či „redneck“. Práve s tým však narazila v športe, ktorý si zakladá na nákladných kostýmoch a aristokratickom prejave. Ona sa rozhodne nesprávala ako dáma a porota na súťažiach jej to dávala najavo. Jej talent ju však presadil aj v športe pre bohatých.

V sezóne 1991, keď na ľade predviedla trojitého axela, bola pravdepodobne najlepšou krasokorčuliarkou na svete. Problém však bol, že výkon si nevedela udržať. O rok neskôr na olympiáde vo francúzskom Albertville skončila štvrtá a jej výkon sa stále zhoršoval, ledva sa kvalifikovala na majstrovstvá. Boli za tým problémy, ktoré mala v osobnom živote.

S Jeffom Gilloolym chodila od šestnástich rokov. Keď si ho v devätnástich zobrala za manžela, vedela, že je násilník, ale myslela si, že sa to zlepší. Mýlila sa. Manželské bitky naberali grády, dokonca v nich asistovali strelné zbrane a nože. Dvojica aj napriek rozchodom a rozvodu zostala spolu, čiastočne preto, že Gillooly ignoroval súdny zákaz priblíženia k Hardingovej, ale hlavne preto, že boli jeden od druhého patologicky závislí.

Možno si chcel Gillooly barbarským útokom na Hardingovej konkurentku exmanželku nakloniť a objednal si ho ako darček bez jej vedomia. To pôvodne Hardingová tvrdia aj polícii, kým verziu nezmenila, vraj o pláne vedela, ale neoznámila ho polícii, lebo sa bála Gilloolyho, ktorý sa jej vyhrážal smrťou. Súd jej to však neuveril. Kým štyria komplici šli natvrdo do väzenia, ona vyviazla so stotisícovou pokutou, s podmienečným trestom a doživotným zákazom súťažiť. To pre dvadsaťtriročnú ženu bez maturity v podstate znamenalo stratu zmyslu života a kariéry.

Nespoľahlivý rozprávač

Svedectvá o kauze stoja z veľkej časti na rozporných (jej) tvrdeniach proti (jeho) tvrdeniam. Vzbudzovalo preto otázniky, ku komu sa prikloní film podľa jej života. Tvorcovia to vyriešili elegantne – nesnažia sa o konečný výklad udalostí, prijímajú ich nejednoznačnosť a hru s nespoľahlivým rozprávačom rozohrávajú do komediálnej roviny.

Už v titulku upozorňujú, že vychádzajú z „neironických, dosť rozporných, ale úplne pravdivých rozhovorov“ s aktérmi príbehu. V pseudodokumentárnych (alebo hraných) dokrútkach vidíme útržky z interview, v ktorých rôzne postavy vykladajú vlastnú verziu udalostí, zahmlievajú a robia si alibi. Aj v príbehu vystupujú z deja a hovoria na kameru.

Výsledkom je coenovská komédia založená na princípe „idiotské postavy robia idiotské rozhodnutia“, v ktorej sa filmárovi Craigovi Gillespiemu podarilo zachovať si empatiu k hrdinom a hrdinkám. Jediné, čo môže prekážať, je tridsiatnička, ktorá tu hrá 15-ročnú.

Aj keby o mesiac na Oscaroch prepadla, stojí snímka za to. A nielen preto, že spolu s filmami Rivali (2013) či Borg/McEnroe (2017) povyšuje športovú zápletku na univerzálny príbeh.

Filmové recenzie

Kultúra, Nezaradené

Teraz najčítanejšie