Raňajkujem, obedujem, večerujem. Kto sú cudzinci, ktorým sa tu tak zapáčilo, že sa učia slovenčinu?

Iránky, Číňania, Rus aj Austrálčan hovoria, ako sa ocitli na Slovensku a prečo by tu chceli zostať.

Foto N – Tomáš Benedikovič

„Čo si robila cez víkend, Goli?“ vyzve slovenský učiteľ Iránku Golnaz.

„Nakupovala som.“ Golnaz sedí v školskej triede v spoločnosti ďalších študentov, ktorí sa chcú naučiť slovenčinu.

„A čo?“ pokračuje s otázkami učiteľ.

„Zeleninu, ovocie,“ odpovedá Golnaz.

„Varila som polievku. A palacinky,“ povie Sanaz, ďalšia Iránka.

„Čo robím ráno?“ pýta sa učiteľ Ján Gazdík a rukami napodobňuje jedenie. „Raňajkujem,“ odpovedajú skupinovo študenti. „A na obed?“ „Obedujem.“ „A večer?“

„Večerujem,“ povedia spokojne. Učiteľ sa zarazí a niekoľkí sa opravia. „Večeriam. Tu je výnimka,“ povie učiteľ a študenti si slovo zapisujú do zošitov.

Ich slová znejú tak trochu mechanicky. Veľmi si dávajú pozor na to, čo a ako povedia. Takto nejako možno však znejú Slováci Angličanom, Nemcom alebo Francúzom, keď sa snažia hovoriť ich jazykom.

Kurzy robí Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), ktorá migrantom pomáha s integráciou a vie im poradiť v prípade, že potrebujú pomoc. Ich činnosť na Slovensku financuje najmä Európska komisia, slovenské ministerstvo vnútra a vláda USA. V roku 2017 sa kurzu slovenčiny zúčastnilo viac ako tisíc ľudí, okrem jazyka si vypočujú aj prednášky o právach a povinnostiach cudzincov.

Gazdík učí cudzincov slovenčinu každý večer od pondelka do štvrtka. Rozdelení sú podľa toho, či pochádzajú zo slovanských krajín alebo či si trúfajú na kurzy pre pokročilých. V triede Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v bratislavskej Petržalke často sedí aj päťdesiat cudzincov.

Prišli k nám z krajín ako Ukrajina, Rusko, Irán, India alebo Thajsko.

Pred triedou postáva muž, spoza otvorených dvier žmurká na svoju ukrajinskú manželku. Ukazuje jej zdvihnuté palce a posiela pusinky. Nakoniec jej zamáva a gestom naznačí, nech mu zavolá, keď sa hodina skončí.

„Ahojte. Ako sa máte? Čo ste dnes robili?“ to sú prvé otázky, ktoré sa cudzincov spýta Ján Gazdík. Fungovanie kurzov prirovnáva k nízkoprahovým centrám. „Je to otvorené pre všetkých a zadarmo.“ Určené sú najmä cudzincom, ktorí na Slovensko prichádzajú z tretích krajín, teda nie z krajín Európskej únie.

Medzi dospelými sedí aj niekoľko detí; tie si kreslia, hrajú sa alebo počúvajú učiteľa.

Lektor slovenčiny Ján Gazdík. Foto N – Tomáš Benedikovič
Hodina slovenčiny. Foto N – Tomáš Benedikovič

Deti si na slovenčinu zvykajú veľmi rýchlo

Golnaz je tridsiatnička a na Slovensku je už pol roka. Hovorí, že k nám prišla s manželom, ktorý tu začal podnikať.

„Rozhodli sme sa tu zostať, lebo je to tu veľmi pokojné, nie je to tu preľudnené, príroda je tu pekná a máme tu dobré podmienky pre deti. O inej krajine sme vôbec nepremýšľali. Slovensko bolo veľmi dobrou voľbou,“ hovorí Golnaz. Páči sa jej, že na Slovensku sú si deti s rodičmi veľmi blízke. Jej deti majú päť a sedem rokov. Chodia do slovenskej školy, aby sa po slovensky naučili čo najskôr. „Sme tu pol roka a už teraz vedia veľmi dobre po slovensky,“ hovorí Golnaz.

Mrzí ju, že jazyk zatiaľ veľmi neovláda. Keď sa jej v škole ktosi prihovorí, zvyčajne sú to mladší rodičia, ktorí vedia po anglicky. „So Slovákmi nemám nejakú zlú skúsenosť, ale

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |