Hore nacista, dole Friedmanovci. Dal si ruku do saka a čakali sme, že nás postrieľa

Ten príbeh poznala Vlasta Lehotská hlavne z rozprávania svojej starej mamy. Sama sa totiž narodila krátko po druhej svetovej vojne, o niekoľko rokov neskôr, ako sa ten príbeh o ľudskej statočnosti a odvahe odohral. Napriek tomu ho Lehotská pozná do detailov a je na svoju mamu a starých rodičov hrdá.

V stredu si v historickej budove slovenského parlamentu za nich prebrala ocenenie Spravodliví medzi národmi, ktoré každý rok udeľuje izraelský štát tým, ktorí počas holokaustu riskovali vlastné životy, aby zachránili svojich židovských spoluobčanov.

Tak ako jej mama Mária Hradská a jej rodičia Adam a Mária Fiačanovci, ktorí u seba skrývali osemčlennú rodinu Friedmanovcov. Viacerí z rodiny prišli z Izraela na ceremóniu, aby sa jej poďakovali, že sú nažive. Ich mená tiež pribudli v jeruzalemskom pamätníku obetí a hrdinov holokaustu Jad Va-šem. 

Na Slovensku také ocenenie udelili už takmer šesťsto ľuďom a každý rok sa podarí tímu na izraelskej ambasáde v Bratislave nájsť nových záchrancov a zachránené rodiny. 

Z bunkra k richtárovi Fiačanovi

Wiliam a Zlatica Friedmanovci sa v roku 1944 vydali na útek pred nacistami so štyrmi synmi, s dcérou a so starou mamou. Aj v ich Liptovskom Mikuláši už dva roky platilo nariadenie okresného úradu o sústreďovaní Židov. Prostredníctvom povolávacích lístkov ich volali na miesto, odkiaľ ich posielali smerom do koncentračných táborov. Chvíľu sa Friedmanovcom darilo vyhnúť deportáciám vďaka pracovnému povoleniu, ktoré mal Wiliam. Pracoval ako krajčír a používal tiež preukaz svojho otca, ktorý sa vyznamenal ako hrdina v prvej svetovej vojne.

V máji 1944 však sústredili aj tých posledných Židov v meste do miestnej synagógy. Wiliam Friedman tam presvedčil slovenských policajtov, aby sa chvíľu nepozerali, a vydal sa s rodinou na útek. Chvíľu boli u jednej rodiny v Iľanove. Neskôr si vykopali bunker v horách, aby sa v zemi skryli pred zimou a vetrom. Do blízkej dediny chodieval z doliny po jedlo Wiliam, ktorý sa pridal k partizánom.

Nemecké jednotky však boli blízko, a tak pokračovali v úteku, až skončili v dedine Galovany, kde Zlatica Friedmanová poznala Máriu Hradskú a požiadala ju tam o pomoc. Jej rodičia sa prenasledovanej židovskej rodiny ujali.

„Keď mi o tom moja stará mama rozprávala, už bola veľmi stará, zomrela ako 99-ročná,“ hovorí jej vnučka, Vlasta Lehotská. „Bolo to od nich veľmi statočné, som nesmierne šťastná, že zachránili takú úžasnú rodinu. Išlo o osem ľudí,“ rozpráva.  

Útočisko poskytli Friedmanovcom vo svojom dome na prízemí, hoci tak riskovali vlastný život. Veľkej miestnosti hovorievali letná kuchyňa. Za ňou bola udiareň, ktorá slúžila ako úkryt v prípade potreby. Mária Hradská sa o najmladšieho Josefa Friedmana starala ako vlastná mama, sama predtým stratila syna a tíšila ho, keď sa báli, aby nevzbudil pozornosť.

„Fiačanovci ich museli skrývať aj pred obyvateľmi obce, viete, nikto nevedel, kto môže donášať HSĽS. V Iľanove, kde boli skrytí, ich napríklad prezradili,“ spomína na rozprávanie svojich starých rodičov Lehotská.

Najväčšia dráma sa odohrala, keď mal k ním prísť bývať veliteľ nemeckej jednotky.

Zastrčená ruka nemeckého dôstojníka

„Tým, že môj dedo bol richtár, tak sa mu tam nanominoval s papierom v ruke nemecký dôstojník s vojakmi, a požiadal ho o ubytovanie. Starý otec nemal inú možnosť. Ubytoval ich rovno nad Friedmanovcami. O to to bolo nebezpečnejšie, že dal do stávky svoju rodinu,“ hovorí Lehotská o svojom nábožensky založenom starom otcovi Adamovi Fiačanovi.

„Pomoc blížnemu bolo jeho heslo. Premyslel si to, a keď to už bolo neúnosné, tak všetkých osem Friedmanovcov vyšikoval von. Ešte predtým avizoval tomu Nemcovi, že u seba ubytoval svoju vzdialenejšiu rodinu, ktorá o všetko prišla, a že mu je ľúto ich malých detí. Chcel ich tomu Nemcovi predstaviť a čakalo sa, čo bude ďalej.

Ten Nemec zareagoval tak, že okamžite zostalo hrobové ticho. Moja mama vždy spomínala, že krvi by sa človek nedorezal. Ten Nemec sa zrazu otočil chrbtom, urobil pár krokov dopredu a moja mama povedala, že najstrašnejší okamih bol, keď ten Nemec strčil ruku do saka. Čakali, že sa otočí, vytiahne pištoľ a všetkých postrieľa. Takto stál päť minút. Potom sa otočil, ruku mal stále zasunutú, prišiel k nim a vytiahol fotografiu svojej ženy a dvoch synov.“

Všetkým sa uľavilo.

„Zhodou okolností, ten najmladší Friedman – Jožko – bol blondiak a ten Nemec tiež ukázal svojich synov blondiakov, a v rovnakom veku na fotografii – možno aj to zohralo nejakú rolu. Takže sa tolerovali navzájom, kým Nemci odišli. Friedmanovci sa po vojne vrátili do Liptovského Mikuláša, kde zostali ešte štyri roky, kým sa neodsťahovali do Izraela,“ hovorí Lehotská, ktorá sa na ceremónii udeľovania cien Spravodlivých medzi národmi stretla aj so zachránenou rodinou, ktorá sa úspešne usadila v Izraeli a bohato rozrástla.    

Ťažké to bolo aj v Izraeli

„Bola som malá, ale pamätám si veľmi dobre, čo sa dialo. Nemala som žiadne detstvo, nebola som vôbec decko,“ spomínala pre Denník N Lily Friedmanová, ktorá sa narodila v Liptovskom Mikuláši v roku 1937.  Keď sa vydali na útek, mala sedem rokov.

„Schovávali sme sa jeden rok v doline pri Iľanove. Vedľa nás bývali partizáni a nechápali, ako tak môžeme žiť, bolo nás päť detí,“ hovorí Lily.

„Malý Jožko mal len rok, veľmi dobre si pamätám, ako plakal, pretože sa mu tlačili zuby. Pamätám si tiež, ako raz mama našla celý chlieb v snehu, nikdy sme neprišli na to, ako sa zjavil.“

Keď sa nemeckí vojaci blížili k ich okoliu, museli sa zdvihnúť a ísť ďalej. „Videli sme mnohých ľudí, čo prišli o domovy a po nociach chodievali po cestách. Raz sme sa k nim pridali. Moja matka povedala, že pôjdeme tam, kde býva Mária. Jej rodina nás uchýlila. Treba však povedať ďakujem celej dedine Galovany,“ hovorí Lily.

Po vojne sa vrátili do Liptovského Mikuláša, no hneď ako sa to dalo, v marci 1949, rozhodli sa odísť do Izraela. „Začiatky boli veľmi ťažké. Nemali sme dom, nevedeli sme po hebrejsky a nemali prácu,“ spomína Lily. Po pár mesiacoch v škole sa to zlepšilo. S kamarátkami, ktoré mala zo základnej školy v Liptovskom Mikuláši, si písali listy. Po škole si Lily našla prácu v nemocnici.

Ani po dlhých rokoch však na rodinu, ktorá im zachránila život, nezabudli. Prišli ich viackrát navštíviť na Slovensko. V 90. rokoch prišla Lily s rodinou prvý raz na Slovensko po vojne. „Mária na nás z diaľky kričala Lilka, Lilka. Bolo to veľmi dojímavé.“

S jej dcérou Vlastou Lehotskou udržiavajú priateľský vzťah dodnes.